09.08.2012 (Zápisok tretí)

9. august 2012 at 18:17 | Joss |  Diary

Skoro do 23. hodiny v noci som naháňala komára, ktorý útočil výhradne na moje nohy. :D Netrvalo dlho, kým som prišla na to, kde sa skrýva, problém bol v tom, že som sa zle pozrela pod stôl a tak som si ho najprv vôbec nevšimla, takže som musela zažať svetlo v izbe s tým, že sa ho pokúsim nejak vylákať. Ale štípance pribúdali a komára som absolútne nikde nevidela. Nakoniec som sa zohla úplne a čo nevidím? Absolútne hore v orhu môjho stola sedí.... to je prekvapenie!.... komáár! :D Rýchlo som zobrala vankúšik z postele a dala sa do akcie "Lov na komára". :D Akcia dopadla úspešne a chvíľu po tom, ako som ho chytila som sa musela rozlúčiť s priateľom, s ktorým som si chvíľami, keď ma lov nebavil, písala. Jemu sa vybíjal mobil a mne zase energia. To by jeden neveril, ako môže jedna "naháňačka" komára človeka vyčerpať. :D

Avšak, nebola som vyčerpaná natoľko, že by som nemala síl vypočuť si svoje najlepšie pesničky v telefóne. :D A nemusím už ani písať od akej skupiny boli, predsa je to jasné, či nie? :D Linkin Park predsa! To musí byť jasné hneď ako spomeniem pesničky. :D Na chvíľu som mala pocit, že nezaspím, ale tentoraz ten pocit netrval tak dlho, ako predošlé dni, pretože som bola skutočne vyčerpaná. Návšteva zanechala na mne dosť veľké stopy. :D Nie, že by ma každá návšteva takto vyčerpávala, ale táto bola MOJA osobná.. a tak som sa jej venovala o to viac. :) :D

V hlave som pred spaním mala hromadu veci a miestami som skoro pri tých pesničkách plakala, pretože som myslela na to, kedy sa asi znova uvidíme takto v trojke. My sme takí nerozluční a predsa diaľka spravila tentoraz svoje. Avšak.. prišiel jeden návrh zo strany kamarátky.

Bude mať 18 rokov a u nich v rodine je tak trocha zvykom robiť oslavy. Ja som na žiadnej nebola, pretože to pre mňa nie je, no 18 rokov je magických a ona sa rozhodla, že tento rok rozhodne musím prísť, inak nebude mať oslavu. Sama sa rozhodla prihovoriť mojim rodičom. Ja by som im to nikdy nemohla sama povedať, pretože by mi neverili, ale myslím, že jej slová spravili v celku dosť, pretože ako som ich bola odprevadiť na vlakovú... možno sa o tom rozprávali... a keď som sa vrátila a pýtala sa ich na to so slovami: "Asi ma nepustíte, však?" mama povedala: "Ak sa to dohodne s jej mamou, možno to nebude nereálne." Uau! Skoro som zomrela..

Tak toto a mnoho iných vecí som mala v hlave. V istom štádiu polospánku som dostala chuť vytiahnuť gitaru zo šuplíka pod postelou, kde som ju uložila, a začať si niečo brnkať. Obávam sa však, že takým rámusom by som v našom tichom dome všetkých zobudila a tak ľahko by mi to neprešlo. Našťastie som bola clekom unavená a tak som dospela k názoru, že to bude lepšie nechať na druhý deň. Asi by som sa tak ľahko nedonútila vstať z postele a venovať sa gitare. :D A naviac, bola dôkladne zababušená v obale. :D

Nakoniec sa mi po všetkých takých roztrúsených a šialených myšlienkach podarilo zaspať.

Bude to znieť asi neuveriteľne ale spala som do siedmej hodiny ráno. To je také oslobodzujúce, keď človek vie, že konečne sa preniesol cez traumu z raňajšej rozcvičky a prekonal nespavosť, ktorá u mňa nastáva okolo piatej hodiny ráno. :D Konečne som sa vyspala ako kráľ. Síce som zvykla spávať aj dlhšie, ale vôbec mi ten čas nevadí. :D Dnes ráno určite nie. :D

Takmer okamžite, ako som sa zobudila, som sa dala do vstávania, pretože som mala pocit, že musím. Neviem prečo som mala ten pocit, ale teraz viem, že to bolo na nič. Moje tušenie bolo absolútne zlé, pretože sa nič nerobilo. otec ležal v obývačke a pozeral televíziu. Povedal, že mama dole číta knihu. :D Tak toto ma zabilo. :D Predsa len boli už dlhšie hore. Ale nechápem prečo vstávali tak skoro. :D

Mama sa zjavila asi tak za hodinu s tým, že: "Kedy sa pôjde do Lehníc po to mäso?" A ja som na ňu len čumela, že o čom to hovorí. Pochopila som to až neskôr, keď som sa dozvedela, že si zmyslela variť špagety, na ktoré nemala mäso. :D Takže som spolu s otcom šla na aute do Lehníc. :D

Štrádlujeme si to po ulici už pešo do mäsiarstva. Auto sme odstavili a vybrali sme sa po mäso peši. Však to nie je ďaleko. :D

"A sme došli!" Povedal otec rozzúrene, keď sme narazili na dvere mäsiarstva, na ktorých bola ceduľa, že majú dovolenku. Vyzeral dosť rozzúrený.

Vrátili sme sa bez mäsa a ja som navrhla teda, že na dva dni by sa mohla navariť tekvicová omáčka. Mňam, lepšie ma napadnúť ani nemohlo, keďže omáčky doslova milujem! :D Takže brat s otcom šli kúpiť akúsi... klobásu a ja som doma pomáhala mame s prípravou omáčky. :D Teda veľa práce na tom nebolo... živo som posilovala pravú ruku pri strúhani tekvice a potom som sa len dívala na mamu a lamentovala, že dnes musím ešte po obede aj žehliť. :D :D

Našťastie to aj s tým mojim lamentovaní nad žehlením dopadlo všetko dobre. Požehlila som a pekne krásne som si spravila svoju dokonalú prácu. Mama nemala dôvod sťažovať sa. Ja som si len robila srandu. V nasledujúcich dňoch musím poslúchať, aby som mohla ísť na tú oslavu bez toho, aby mama robila nejak zvlášť problémy s tým, že budem prespávať u kamarátky.

Ach, čakajú ma rušné dni. Zajtra ideme do Bratislavy nakupovať, tak ja neviem, čo si počnem. :D
Mike
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement