1. Kapitola

27. august 2012 at 16:46 | Joss |  Haltova škola

Všetko dobré sa raz skončí


Nikto mi nikdy neveril, že plávanie môže človeka v určitých situáciách upokojiť. Ja však viem o niečom takomto svoje a názory druhých ma nedokážu presvedčiť o opaku môjho názoru. Som typ človeka, pri ktorom sú takéto veci akoby ste hádzali hrach o stenu. A okrem toho, je verejne známe, že názorov je na svete toľko, koľko je ľudí, tak prečo si nepresadiť svoje?
Priplávala som k okraju bazénu a vyšvihla sa hore. Nohy som si vyložila von z vody a ľahla si. Zadívala som sa na nebo. Vždy som plávanie mala rada a nikdy ho rada mať neprestanem, pretože bez plávania si svoj život ani neviem predstaviť. To by som už nebola ja - Alberta Rybanová z Rybán.
Už len moje meno je zvláštne tým, že na svete nie je dievča, ktoré by sa mohlo volať Alberta. Teda aspoň ja a moje okolie niekoho takého nepoznáme. Občas mi moje meno vadí, ale vždy dospejem k tomu, že ma robí výnimočnou a tak mi potom vadí o niečo menej.
"Alberta.." hlas, mne už známy, ma vytrhol z myšlienok, ktoré ma sužovali. Začínala som sa totiž obávať toho, čo príde, až sa vrátim domov. Bola som totiž na týždennom zájazde z kurzu plávania a dnes sa mi končil. Bola som rada za to, že som si mohla tak príjemne odpočinúť a užiť si hromadu zábavy pri vode. Na druhej strane mi celý čas chýbala jedna jediná osoba, na ktorú som myslela celý čas, ktorý som trávila na zájazde. Robilo mi dosť problém to, že ho na zájazd trénerka plávania nemohla pustiť, pretože nemal žiadne zásluhy na reprezentácii firmy, ktorej som ja dosť pomohla, keď som vyhrala preteky v plávaní. Plávanie bolo vždy mojím životom a neplánovala som sa na tomto zájazde, ktorý mi ponúkli ako odmenu, nudiť, no netvrdila som, že mi môj priateľ nebude chýbať. Bolo to hrozné, nikdy sme od seba neboli tak ďaleko a hlavne nie tak dlho.
Otočila som sa na osobu, ktorá ma oslovila. Prehliadla som si svoju trénerku, ktorá so mnou bola na zájazde ako dospelý dohľad. Osobne si myslím, že skôr mala dohliadnuť na to, či trávim dostatok času vo vode, ale neprekážala mi a bola som s ňou spokojná. Jej ryšavé vlasy zopnuté v prísnom drdole a silné dioptrické podlhovasté okuliare tmavej farby, ktoré si nikdy neskladala dolu hlavne kvôli rešpektu, boli len výstražný manéver pre nepríjemných ľudí. Tí, ktorí ju skutočne poznajú vedia, že vôbec nie je zlá a nikdy zlou nebola a nebude. Je to tá najlepšia osoba na svete a dokáže človeka prinútiť k tomu, do čoho sa mu nechce.
Jej drobná (je menšia než ja!) chudá postava je pre mňa ideálom krásy, pretože už dávnejšie som zistila, že je veľmi pekná, ale bojí sa akéhokoľvek vzťahu. S Leom (mojim priateľom) sme si už dávnejšie dali predsavzatie nájsť jej nejakého slušného a milého partnera do dvojice. Niekoho takého, kto by jej ukázal, že láska nie je zlá.
"Áno, pani trénerka?" spýtala som sa ju. Videla som, že mi chce niečo povedať.
"Monika," opravila ma a ja som len kývla, pretože som chcela, aby pokračovala. "Zdá sa, že my dve spolu domov nepôjdeme."
"Ako je to možné?" spýtala som sa prekvapeným tónom hlasu.
"Maličká, stále si nepochopila, ako to bude?" spýtala sa pobaveným tónom hlasu až som začínala mať pocit, že sa mi viac vysmieva, ako mi vysvetľuje situáciu s cestou späť na Slovensko do Rybán.
Zatvárila som sa zamyslene a snažila sa prísť na to, čo sa mi trénerka snaží povedať. Akokoľvek som sa však snažila, nedokázala som prísť na to, o čo jej ide. "Ako to myslíte? Ja stále nedokážem pochopiť, čo mi chcete povedať." Prehovorila som po dlhšej chvíli, počas ktorej som uvažovala o tom všetkom.
"Tebe skutočne v tejto chvíli nenapadne ten správny človek, s ktorým by si šla domov? Má motorku, prenikavo modré oči a havranie rozcuchané dlhé vlasy, ktoré mu permanentne lezú o očí. Dievčatko, ak ti to už teraz nedopne, tak ja neviem, čo s tebou." Zasmiala sa. Konečne som pochopila to, čo mi celý čas naznačovala. Ja pôjdem domov s Leonardom.
"Kedy?" spýtala som sa.
"Za dve hodiny." odpovedala automaticky na moju otázku a mne to prišlo, akoby na ňu bola vopred pripravená a vedela, čo sa spýtam. Neprekvapilo ma to, pretože v mojom okolí sú samí takýto predvídaví a výnimoční ľudia.
"To aby som sa šla prichystať," skonštatovala som a dala som sa do vstávania zo svojho miesta na kraji bazénu, kde som sa ešte stále sušila a nepostavila som sa ani keď ma prišla trénerka ohlásiť. Pobrala som sa svojim tempom do vnútra ubytovne, kde som bola ubytovaná, a zamierila som si to do svojej izby, kde som si okamžite našla nejaké normálne veci na cestu a zamierila som do sprchy, aby som necestovala špinavá od chlórovej vody.
Po dôkladnej očiste v sprche som sa dala do fénovania mojich večne neskrotných kučeravých vlasov. Vysušila som si ich a zaplietla som si z nich cop. Ten som si prehodila na chrbát. Cop mi siahal takmer do polovice chrbta. Potichu som vydýchla a dala sa do obliekania sa. Obliekla som si podprsenku a natiahla som si na seba čierne tielko a károvanú bielo-modrú košeľu, ktorú som si nechala rozopnutú. Na nohy som si navliekla čierne ponožky s erbom našej rodiny a potom som na seba začala naťahovať čierne nohavice zužujúce sa pri členkoch.
Úpravy na oblečení sa skončili a ja som bola pripravená pustiť sa do úpravy mojej pleti, zubov a zvyšku svojho tela.
Umyla som si zuby a ústa som si vypláchla ústnou vodou kvôli sviežemu dychu. Tvár som si opláchla studenou vodou a poriadne som si ju vysušila uterákom, ktorý som následne poskladala spolu s ďalšími nepotrebnými vecami do malej tašky položenej pri dverách kúpeľne. Pustila som sa do úpravy očí. Zvýraznenie ceruzkou som okamžite zavrhla, keďže nikdy som sa nesnažila učiť sa upraviť si niečím takým oči. Nešlo mi to. A tak som si zakaždým jednoducho naniesla len špirálu a použila jemné očné tiene ladené do modrej farby. Dnes tomu nebolo inak.
Po dokončení mejkapu som zbalila kozmetiku do tašky, kde som predtým uložila uterák spolu so zubnou kefkou a inými vecami. Boli to posledné veci, ktoré som do tašky vložila a tak som ju zatvorila a vyniesla z kúpeľne. Zamierila som si do izby, kde som spávala.
Rozhliadla som sa po neporiadku, ktorý som mala v izbe a potichu som vydýchla. Pustila som sa do zvliekania návlekov z paplónov a vankúšov. Úhľadne som ich ukladala na kopu na voľné miesto blízko dverí izby. Vyzlečený paplón spolu s vankúšom som potom uložila na posteli.
Začala som si ukladať veci rozhádzané po celej izbe do druhej cestovnej tašky, ktorú som si so sebou brala. Snažila som sa ukladať veci tak, aby sa mi tam vošli všetky, čo sa mi aj celkom podarilo. Po tom, ako som si poukladala svoje rozhádzané veci do tašky som izbu ešte raz prezrela, aby som sa uistila, že je skutočne prázdna a ja som v nej nič nezabudla, a potom som sa vybrala spolu so svojimi vecami ku dverám, kde som sa obula do tenisiek, ktoré som si nezbalila, kvôli tomu, že sú pohodlné na cesty. Nechala som si ich preto na cestu a teraz som vedela, že som spravila dobre.
Konečne som sa dostala von z ubytovne. Našťastie mi trénerka povedala, že kľúče od našej izby má na starosti ona, keďže bude ešte jednu noc na ubytovni prespávať. Preto som sa hneď mohla vybrať von. Bola som celá napätá a v žalúdku sa mi mrvili mravce. Celkovo som sa cítila zvláštne, keď som kráčala k Leonardovi, ktorý bol otočený ubytovni chrbtom. Položila som každú tašku z jednej jeho strany. "Pane, batožina cestujúcej dorazila. Duch cestujúcej nie je prítomný, dorazí až keď dostane niečo, čo ho k tomu prinúti." Prehovorila som. Vedela som, že o mne vedel. Musel o mne vedieť. Číta myšlienky. Nerobím si srandu, je to pravda. Ešte je toho toľko, čo o mne a mojom okolí neviete. Ale nebojte sa, na všetko raz príde.
Pohľadom som sledovala, ako sa Leo otáča smerom ku mne. Vedela som, že sa usmieva ešte skôr než sa na mňa úplne otočil. Nečakane prudko ma schmatol rukou okolo pásu a bez otázky ma pobozkal na pery.
"Duch sa práve dostavil," oznámila som mu, keď sa odo mňa odtiahol a na tvári sa mi zjavil úsmev. Jednou rukou som mu odhrnula neposlušné vlasy z čela a zahľadela sa mu do očí.
"Mala by si si dať okuliare skôr než vyrazíme, tvoja myseľ je znova príliš otvorená a neviem, či budeš schopná ju po takej dlhej dobe ovládať celou svojou mysľou." Prehovoril.
"Okuliare, ach... na tie by som bola zabudla." Povedala som a siahla som do vrecka. Vytiahla som okuliare, ktoré musím nosiť od svojich 10 rokov, pretože sa u mňa začali prejavovať moje výnimočné schopnosti, ktoré nie sú každému akurát príjemné, a nasadila som si ich na oči. Cítila som, ako moje oči menia farbu na tmavohnedú a zrenička prispôsobuje svoj tvar do obyčajného kruhovitého tvaru.
"Niekedy zabúdam na to, akú krásnu farbu majú tvoje oči v skutočnosti," zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na krk. Zasmiala som sa: "Ale kde." "Tam," otočil mi hlavu ktorýmsi smerom a ja som sa musela zasmiať. Chytal ma za slovíčka. Pri ňom som si na takéto niečo musela skrátka zvyknúť. Veď, koniec - koncov, sama som to robila. "Pôjdeme?" spýtala som sa ho potom a on prikývol. Zobral moje veci a naložil ich do úložného priestoru na motorke, ktorý bol dosť veľký na to, aby sa mi tam vošli obe moje tašky. Do rúk mi vložil prilbu, ktorú som si okamžite dala na hlavu a upevnila si ju. Vyklopila som si špeciálnu výklopnú časť prilby a počkala, kým si on upraví svoju prilbu.
Načiahol sa a zaklopil mi prilbu. Nečakala som to a preto som sa dosť zľakla, čo ho zjavne pobavilo, no mňa urazilo.
Zľahka ma nadvihol do vzduchu a usadil na motorku na miesto, kde vždy sedávam, keď s ním cestujem. Keď skončil so mnou, sám si naskočil a naštartoval motorku.
Jazda šla pomerne plynulo a rýchlo. Vedela som, že Leo zase raz zlepšoval svoje jazdecké schopnosti na cvičisku, ktoré bolo v Rybanách. Každú voľnú chvíľu (pokiaľ nebol v takú chvíľu so mnou) trávil na tomto cvičisku a jazdil na motorke. Cvičisko nie je určené priamo na tento účel, ale už dlho ho nik nepoužíval. Kedysi to bolo vojenské cvičisko, na ktorom sa trénoval beh cez prekážky, streľba, plazenie sa a podobne. Ja s Leonardom a jeho staršou sestrou sme sa podujali upraviť si cvičisko podľa vlastných potrieb. Stalo sa to našou základňou. Vždy, keď sme niečo potrebovali jeden od druhého, stretávali sme sa na ňom.
Toto cvičisko si spájam s väčšinou mojich príjemných spomienok. Veď práve na tom cvičisku sme sa s Leom dali dohromady a tiež som tam dostala svoju prvú pusu v mojom živote. V skratke, je to miesto, na ktorom sa dá robiť čokoľvek, ale, čo je najhlavnejšie, mám istotu, že tam nikdy nebudem sama. Aspoň doteraz som nikdy nebola.
Leo odstavil motorku pred domom, v ktorom som vyrastala a zosadol z nej. Podržal ju, aby som mohla zliezť aj ja a potom spustil stojan a z úložného priestoru vytiahol moju batožinu a položil mi ju na zem. Ja som si medzičasom dala dole prilbu a tú som mu podala. On ju spolu so svojou vložil do kufru motorky na miesto, kde predtým boli uložené moje veci.
Sledovala som pozorne každý jeho pohyb a keď sa naše oči stretli usmiala som sa a pozrela som sa smerom k dverám nášho domu. Raz nimi budem musieť prejsť a nemala by som to odkladať. No teraz sa mi po dlhej dobe nimi nechcelo prechádzať. Najradšej by som zostala vonku s Leom a rozprávala sa alebo robila čokoľvek iné. Mala som zvláštny pocit z toho, že sa vraciam domov po takej dlhej dobe. Mala som pocit, že sa niečo zmenilo mojim odchodom z domu.
Vzhliadla som sa na oblohu a uistila som sa, že je ešte stále jasná a že na nej niet ani obláčika. Potichu som vydýchla. Snáď to s mojou náladou nie je potom až také zlé, keď sa nezatiahlo a nezačalo pršať. Možno som už po tom týždni tak mimo, že nič nedokážem poriadne vnímať a nemyslí mi to.
Pozrela som sa na Lea, ktorý už bol pripravený s oboma mojimi taškami v rukách. Čakal už len na mňa. Vedel, že potrebujem po týždni strávenom mimo domova nabrať odvahu vkročiť do domu.
Konečne som vykročila a rukou chytila bránku a potiahla smerom k sebe. Podržala som ju Leovi a za ním som vošla ja. Stihla som ho ešte predbehnúť a rýchlo dobehnúť k mohutným dreveným bezpečnostným dverám nášho domu a stlačiť tlačidlo zvončeka.
Chvíľu som si myslela, že naši nie sú doma, ale nakoniec som začula povedomý šramot, ktorý vytvára zvyčajne mama. Zanedlho sa skutočne objavila v otvorených dverách moja mama a milo sa na nás oboch usmievala. Okamžite som vedela, že bude chcieť počuť všetky pikošky, ktoré sa odohrali na zájazde, z ktorého som sa práve vrátila. A to som sa pôvodne chcela vybaľovať a chystať do školy, ktorá sa začínala za týždeň. Je to bieda, nie? Ak si mama zmyslí, že ma bude spovedať, môže to trvať aj do pol noci (nezveličujem, skutočne je to tak!).
"Vitajte, už som sa nevedela dočkať, kedy prídete," vítala nás oboch pričom odstúpila od dverí, aby nám uvoľnila dostatok priestoru na priechod. Leovi som posunkom naznačila, aby šiel prvý a myšlienkami mu oznámila, že veci mi môže odniesť do izby a aj som sa mu poďakovala, na čo ma obdaril širokým úsmevom a zamieril si to do mojej izby.
Zavrela som za sebou dvere a vyzula si tenisky. Cítila som na sebe matkin prenikavý pohľad. "Otec nie je doma?" spýtala som sa jej, aby nebolo také ticho. Všimla som si, že Leo sa medzičasom vrátil a ospravedlňujúc sa začal vyzúvať. "Netráp sa, aj tak sme neupratovali, nestihli sme. Ja som len pred chvíľou prišla z práce a Alexej sa do toho nikdy nepustí sám." Upokojila ho mama. Usmiala som sa a len som prikývla. Pochopila som, že otec je asi doma a mama svojou rečou vlastne z časti zodpovedala aj moju otázku.
"Poďte do obývačky, nebudeme tu predsa len tak stáť. Chcem sa vás spýtať na zopár otázok." švitorila veselým tónom hlasu a zamierila si to do našej obývačky. Šli sme teda za ňou. Vedela som, že jej "pár otázok" bude utrpenie, ale čo by si človek nevytrpel len kvôli tomu, aby mu neskôr ľudia dali pokoj? Ja som sa rozhodla vytrpieť si túto spoveď hneď po zájazde, aby som potom nebola otravovaná maminými otázkami rozvrstvenými v časoch, keď mám najmenej času.
Mama stihla pripraviť občerstvenie a pitie, ktoré som ja osobne považovala za zbytočné, keďže "hosťami" som bola len ja s Leom, ale budiž. Divila som sa, že sa jej chcelo robiť také prípravy a pomaly som si začínala uvedomovať, že určite upratovala, pretože všetky stoly boli vyleštené a nevidela som na nich ani kúsok miesta, ktorý by bol od prachu. Takže len potrebovala Lea svojim tvrdením o neupratovaní upokojiť, že sa nehnevá. Uškrnula som sa a neušlo mi, že aj môjmu spolu sediacemu sa na tvári mihlo čosi, čo mohol byť úškrn.
"Spoveď" prebiehala v celku dobre, mama sa pýtala na to, čo som robila, ako som sa stravovala, čo som videla a podobné otázky. Problém bol v tom, že tieto základne otázky mali mnoho pod otázok, ktoré sa dožadovali tých najväčších detailov a občas som sa strácala v tom, čo som jej už povedala a čo by som jej ešte povedať mala, aby som ju uspokojila. Mohla som jej hoci aj desaťkrát zopakovať, aby ma neprerušovala, zakaždým úsekom môjho rozprávania, ktoré sa mne zdalo postačujúce, ma prerušila nejakou otázkou, ktorá sa jej zdala totálne podstatná. Snažila som sa ochotne jej odpovedať na všetky otázky a nerozčuľovať sa pri tom príliš.
Keď sa matkina spoveď skončila, uvedomila som si, že sme stratili hromadu vzácneho času a na mňa pomaly začínala padať únava. Bol to pre mňa náročný deň a ubehol mi rýchlejšie, než by som bola chcela. Pozrela som sa spýtavo na Lea a položila mu v duchu otázku, ktorá ma trápila. Len prikývol.
"Môže Leonardo dnes u nás prespať, mami?" spýtala som sa jej a ona sa šibalsky usmiala na nás oboch. "Samozrejme, myslím, že hosťovskú izbu potrebovať nebudeme. Predpokladám, že vy dvaja budete chcieť spať v jednej izbe." Zasmiala sa na tom, čo práve povedala a ja som sa k nej pridala. "Nemýliš sa." "Som neomylná." Rozosmiala som sa. "Mami, to nemyslíš vážne." Hovorila som zo smiechom. Leo zjavne nepochopil ani s pomocou našich myšlienok a ja som preto zostala ešte viac pobavená a upokojovala ho tým, že naša rodina je aj pre toho najväčšieho znalca a zasvätenca občas nepochopiteľná.
Spoločne sme sa uložili do mojej izby. Keďže bolo už dosť veľa hodín z tašky som si vybalila len hygienické potreby a pripravila sa do postele. Leovi som našla nejaké bratove staré pyžamo, aby mal v čom spať a takto sme sa uložili do mojej postele, kde sme sa ešte dlho po zhasnutí svetla rozprávali o zážitkoch a o tom, ako sme si navzájom chýbali. Nespomínam si, ako som zaspala, ale asi mi bolo príjemne, keď je tomu tak.

***
Ako sa vám páčil úvod do príbehu? Čo si myslíste o mojom písaní? Prosím, rozpíšte sa viac do komentárov, za vašu kritiku budem len rada. ;)

 

1 person judged this article.

Comments

1 Sim15 | Email | Web | 27. august 2012 at 19:00 | React

Joss prosím uděláš mi nadpisky do menu?:)
Nějaké aby se hodili k dessu:) Jinak mě se ty tvoje mooc líbí!;3
jinak nadpisky- Aktuální Články
Rubriky
Affs & Sb
Anketa
Odběr Novinek
Napiš nám
DĚKUJI!:))))) Budu ti co nejvíce zavázána!!!!:))*

2 Sim15 | Email | Web | 27. august 2012 at 19:01 | React

(jestli sooouhlasíš což bych byla moc moc ráááda tak napiš do nějakého našeho článku:)) PROSÍM DĚKUJI:);3

3 Rea Moonlight | Email | Web | 18. november 2013 at 12:50 | React

zaujimavy zaciatok :-) urcite si precitam aj pokracovanie :-)

4 Milča | Web | 2. january 2014 at 12:07 | React

Je to úúúúúúžasné! :DDDDDDD
Prej obě- máma i dcera takový výtlemy :DDDDDDDD. Čítá myšlenky, jo? :D
Také bych chtěla... :333
Jdu na další! :D
Kritiku jen tak mimochodem žádnou nemám, píšeš nádherně, naprosto bez chyb!!! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement