2. Kapitola

27. august 2012 at 16:55 | Joss |  Haltova škola

Nepríjemné správy


Zoskočím z bicykla pred budovou, ktorá sa ničím nelíši od obyčajného osem poschodového panelového domu. Na budove je vidieť, že pred nedávnom prešla výraznou zmenou. Presne tak ako aj všetky ostatné panelové vysoké budovy, musela sa zatepliť a natrieť farbou, aby vo vnútri budovy v zime nebýval chlad. Zateplenie však nebolo jediné, čím si stavba musela prejsť. Posledné leto sa vymieňali aj potrubia a spolu s nimi aj odtokové rúry, okná a podobné veci.
Táto budova mala osem poschodí, ako som už spomínala a mala tmavozelenú farbu. Pre mňa to bol nezvyk a na malý moment som zaváhala, či som sa dostavila k správnej budove. Bolo takmer nemožné spliesť si túto budovu s niektorou inou, no taká veľká zmena za dva mesiace vo mne vyvolala zvláštne pocity.
Postavím sa pri bicykel a držím ho oboma rukami. Jednu ruku mám vpredu na riadiacej časti a druhou držím sedadlo. Pozriem sa na bicykel, ktorý kedysi býval tmavej farby bez akéhokoľvek nápisu. Farba je už celkom ošúchaná a už na prvý pohľad je vidieť, že bicykel je dosť často používaný. A to nielen mnou. Používa ho aj mama, otec a brat, takže bicykel je v našej rodine vyťažený. Vlastne som sa celkom potešila, keď som zistila, že dnes zostal doma. Rozhodla som sa to využiť.
Zamierila som ku stojanu na bicykle a svoj dopravný prostriedok som zamkla medzi dva kovové tyče. Istota je gulomet, pomyslela som si s ironickým podtónom. Vybrala som sa ku vchodu do budovy. Zastala som na úplne vrchnom schodíku a prezrela som si vchod, ktorý teraz tvorili veľké plastové dvere. Nad nimi bolo ešte nejaké miesto, ktoré zabrala tabuľka s nápisom: Haltova škola pre výnimočne nadané deti.
Zahľadela som sa na tabuľku s týmto nápisom. Tiež bola prerobená. Predtým ošúchané písmená, pri ktorých človek v poslednej dobe potreboval všetok svoj dôvtip, aby prišiel na to, čo sú zač, boli pretreté novou farbou. Musela som sa pousmiať. Toto leto si dali na svojej práci záležať. Ale... kedy nie?
Po pravej strane sa nachádzali zvončeky s rôznymi menami. Podišla som ku zvončekom a vyhľadala som si meno "Kvetinková Katarína" a stlačila som ho.
Kto je Katarína Kvetinková? Patrí medzi najlepších ľudí v mojom okolí. Je čosi ako moja mama a ja by som bez nej nemohla byť. Je to moja tútorka. Je jednou z mála žien, ktoré sa podujali na tútorskú prácu na našej škole. U žien je toto dosť nezvyčajná práca. Väčšina mužov je proti tomu, aby ju robili, no ja si myslím, že je to vec názoru. Samozrejme, výchova nadaných detí nie je ľahká, no ženy majú niečo do seba a preto si myslím, že muži by ich nemali podceňovať. Avšak, Katka je jedna z mála žien, ktoré sa odvážili podujať sa na tejto práci. Okrem nej je na našej škole už len jedna tútorka. Edita Hrobárová. Poznám ju len z videnia a dokonca ani neviem, kto je jej zverencom.
S prácou tútora je to v skutočnosti dosť ťažké. Tútor musí dozerať na správny vývoj svoju zverenca a každú zmenu musí hlásiť na riaditeľstve. Nie je to však len o tom. Zverenec musí mať so svojim tútorom dobrý vzťah a ak by mal pocit, že niečo nie je v poriadku, okamžite to tútorovi hlásiť. Je absolútne normálne, že medzi tútorom a zverencom vzniká isté intímne puto. Tútor nesmie bez povolenia zverenca alebo jeho zákonného zástupcu zverejniť súkromné informácie alebo informácie, ktoré zverenec nechce, aby vyšli najavo. Ak by to spravil, bol by zbavený funkcie.
Ja mám s Katkou veľmi dobrý vzťah a nikdy som nemala dôvod sťažovať sa na ňu a keď už, bolo to len v zlosti, keď som nemala náladu na nič a na nikoho. Ale takéto nálady sú u mňa na dennom poriadku. Za jeden deň som schopná vystriedať niekoľko nálad. Moji známy si zo mňa preto robia srandu, ale mne to príliš vtipné nepríde. Hlavne, keď som v jednej z takých nálad.
Katka sa ma snažila naučiť sebaovládaniu. Radila mi napočítať vždy do desať, kým vybuchnem. Vraj to pomáha. No to by odo mňa chcela priveľa, aby som zvládla niečo takéto.
Pri spomienke na to, ako sa ma to snažila naučiť sa vždy musím usmievať.
"Áno?" ozve sa z reproduktoru.
"To som ja, Alb," ohlásim sa. Pomaly podídem k dverám a pevne ich uchopím. Za chvíľku začujem bzučanie. Dvere potiahnem silnejšie a otvoria sa mi. "Ďakujem," poviem a vchádzam dovnútra. Ocitám sa v miestnosti, ktorá sa tvaruje do štvorca. Na jej opačnej strane sú úplne v pravo dvere. Na boku pri dverách je kabínka, v ktorých sedí vrátnička. Vrátnička je vlastne moja teta.
Podídem ku kabínke a pozdravím: "Dobré ráno, Andrea." Teta sa otočí mojim smerom a na tvári sa jej zjaví mierny úsmev. Vyzerá byť potešená mojim príchodom. "Alberta, celé leto som o tebe nepočula. Ako si sa mala?"
"Rada by som ťa pozvala na uvedenie mojej a Leovej prezentácie, z nej sa dozvieš viac," poviem a mierne sa usmejem. Na konci minulého školského roka bola vyhlásená súťaž s témou "Zážitky z leta". Študenti mohli pracovať buď vo dvojiciach alebo samostatne. S Leom sme sa minulý rok dali nejako dohromady a preto sme sa rozhodli na tomto projekte pracovať spoločne. Navrhla som to ja a Leo nijak nenamietal. Pracovali sme na ňom posledný prázdninový týždeň, teda po mojom návrate zo zájazdu z kurzu plávania.
"Som potešená tvojím pozvaním," zasmiala sa na mojej hranej zdvorilosti, "predpokladám, že si mala veľmi dobré leto."
"Samozrejme, aj keď ho príliš rada nemám, bolo jedno z najlepších," poviem a usmievam sa pritom. Po chvíli zašmátram vo vrecku mikiny, ktorú mám na sebe natiahnutú. Na jeseni je najhoršie to prvotné ochladenie. Človek nevie odhadnúť, ako sa po teplých letných dňoch obliecť do sviežich jesenných rán.
Z vrecka mikiny vytiahnem mobil a podám ho Andrei. Tá si ho odo mňa vezme a mierne sa usmeje. Sledujem, ako môj telefón ukladá na správne miesto v trezore, ktorý je určený špeciálne na tieto maličké stroje, ktorým my hovoríme mobilné telefóny.
Na našej škole je prísny zákaz prechovávania mobilných telefónov počas vyučovania. Ak by u niekoho našli mobil (to sa ale často nestáva), okamžite by sa to riešilo (a nielen s rodičmi a tútorom, ktorý je tak trocha tiež zodpovedný za správanie svojho zverenca). Tresty za mobil na vyučovaní sú neskutočné prísne a preto sa každý snaží toto pravidlo dodržiavať.
Avšak Andrea je moja teta a to by bola schválnosť, aby som sa ja - Aleberta Rybanová, nedostala protizákonne k svojmu telefónu. Moja teta pozná rozpisy razií, na telefóny a vždy mi telefón poskytne do určitej prestávky na vyučovaní. Určí mi čas do kedy jej mobil musím vrátiť a ja ju vždy poslúchnem. Viem, že by sa mi to vypomstilo, ak by som nespravila to, čo mi hovorí moja teta. Len ona sa totiž vyzná v tých divných pravidlách, ktoré na našej škole panujú a preto som postupom času prišla na to, že je lepšie počúvať ju ako sa nechať priviesť postupne do záhuby, keďže ani ja sama (napriek tomu, že na tejto škole študujem už poriadne dlho) nepoznám predpisy, ktoré treba dodržiavať. Pre mňa je dosť výhoda, že tu mám tetu. Viacerí spolužiaci kvôli tomu využívajú môj mobil, aby si mohli zatelefonovať, keď potrebujú alebo také niečo. Nezazlievam im to. Chápem, že každý má svoje problémy a preto im mobil poskytujem. problém je v tom, že ho musím kvôli nim každý deň nabíjať dlho do noci.
"Tak, tvoj telefón je na svojom mieste. V prvý deň vyučovania sa, tak ako je zvykom, nerobí kontrola. Takže ak ho budeš potrebovať, príď si poň."
"Ďakujem, možno si poň zájdem cez prvú prestávku, ktorá bude." Usmejem sa na Andreu a zamierim si to k výťahu, ktorý je na konci dlhej chodby, na ktorej sa nachádzajú dvoje dverí. Na jedných je ceduľka s nápisom riaditeľňa a na druhých je ceduľka s nápisom zborovňa. Prejdem okolo oboch dverí bez toho, aby som sa na ne pozrela a zastanem pri výťahu. Stlačím tlačidlo na jeho privolanie a čakám, kým dorazí, aby som sa vyviezla na poschodie, kam sa potrebujem dostaviť.
* * *
Dvere, na ktorých visí ceduľka s nápisom "Tútorka Katarína Kvetinková", sa konečne otvorili a objavila sa v nich vysoká ženská postava. Zahľadela som sa do jemných orieškovohnedých očí štíhlej tmavovlásky, ktorej postava ma vždy dokázala očariť. V páse bola chudá a do bokov sa mierne rozširovala, no na nej to pôsobilo skutočne a (to som si nevšimla len je) to pútalo mužov natoľko, že sa za ňou vždy otáčali. Skrátka jej postava bola vždy pôvabná. A teraz po lete vyzerala menej strhane než na konci školského roka, keď už toho mala zjavne dosť. Jej pokožka bola sfarbená do bledohnedej farby a kruhy pod očami sa úplne stratili vďaka dostatku odpočinku a relaxu.
"Ty si zase vyrástla," privítala ma so širokým úsmevom na tvári a z tváre si odhrnula zatúlaný pramienok svojich čiernych vlasov za ucho. Za pár sekúnd jej tam však ten neposlušník znova skĺzol a tak sa naňho vykašlala. "A celkovo si sa zmenila." Dodala po chvíli, keď si ma kompletne prehliadla svojim odborným pohľadom tútora. Mierne odstúpila od dverí a rukou mi naznačila, aby som vošla do vnútra. Poslúchla som ju a vošla som do miestnosti. Bol to jej osobný kabinet. Rozdiel medzi obyčajnou školou a Haltovou školou je ten, že všetci učitelia, v podstate sú to tútori, majú svoj súkromný kabinet so svojimi pomôckami na svoj predmet. Každý tútor učí jeden osobitný predmet, na ktorý bol špeciálne vyškolený a popritom sa venuje svojmu zverencovi, ak mu bol nejaký zverený. Súkromné pracovne majú tútori na to, aby v nich zdržiavali informácie z vyšetrení a tréningov ich zverencov a známky študentov. Na všetko majú zvlášť škatule.
Akurát na tieto škatule so spismi o všetkých písomných udalostiach mojej tútorky mi padol pohľad hneď, ako som vošla do miestnosti. Jeden spis nebol založený a nemusela som sa trikrát zamýšľať nad tým, prečo.
"Dala by si si niečo na pitie?" ozval sa tlmený hlas Katky. Uvedomila som si, že už nejakú dobu nestojí pri mne. Potichu som vydýchla. "Nie, ďakujem, nemusíte sa trápiť." Odpovedala som na otázku a zamierila som si to rovno ku komínu zloženého zo štyroch škatúľ určených za zakladanie spisov. Zastavila som sa pri ňom a zobrala som do ruky papiere, ktoré neboli založené. Boli to tri papiere formátu A4. Na prvom toho príliš veľa nebolo. Úplne hore uprostred stálo moje meno a na papieri boli napísané moje kontaktné údaje (bydlisko, telefónne číslo) a zdravotné údaje (krvná skupina, pohlavie), vek a na koniec aj rok. Dole bola čiara, pod ktorou bolo napísané podpis tútora zodpovedného za zverenca. Katarína tam už podpísaná bola.
"Tak už si to objavila, ako vidím," ozval sa jej hlas zrazu za mnou. Prudko som sa otočila na tútorku stojacu za mnou. Objavila sa tak nečakane, že som si nestihla ani prezrieť, čo je v papieroch. Zobrala mi ich z ruky a roztvorila ich. Na chvíľu sa do toho zahľadela a potom sa na mňa znova obrátila so svojim pohľadom. "Vieš, čo to je?" položila mi otázku. Zavrtela som hlavou a sklopila pohľad. "Netuším." Cítila som, ako ma prebodáva svojim pohľadom. Naraz ten pocit ustal a ja som vedela, že sa už na mňa nedíva. Zdvihla som pohľad od zeme a pozrela sa na ňu. Bola mi otočená chrbtom a hľadela kamsi von z okna.
"Nie sú to pre nás príliš dobré správy," začula som ju povedať. Hovorila tak potichu, až som mala pocit, že sa mi to len zdalo. No keď sa po nejakej chvíli otočila na mňa, z jej pohľadu som vedela, že sa mi to skutočne nezdalo. V očiach mala obavy a ja som sa zľakla. Viem, že na prvom papieri je napísané moje meno, takže musí ísť o niečo, čo sa týka mňa. Som nejako vážne chorá? Zhoršujú sa moje schopnosti? Alebo, naopak, strácam svoje schopnosti? ...
"Ide o výsledky z odberu krvi, ktoré sme ti robili na konci roka tak, ako je to zvykom. Celé leto sme spolu so všelijakými špecialistami skúmali tvoju krv a prišli sme na rôzne veci. No na mnohé sme, žiaľ, nedokázali prísť tak ako tie predošlé roky. Obávam sa, že tento rok neviem presne určiť, aké zmeny sa udejú v tvojich schopnostiach. Tvoja krv nám odkryla do tohto roka jednu záhadu, ktorá sa bude musieť vyriešiť...." zrazu zmĺkla. Znova sa otočila čelom k oknu a tak som nemohla vidieť, čo sa jej odohráva v tvári. Možno jej aj o to išla, pretože ma poznala príliš dobre na to, aby vedela, že vždy viem vyčítať veľa vecí ľuďom z tváre. Nervózne som si napravila okuliare na nose a s obavami ju sledovala. Vedela som, že niečo ešte povie. "Musíme však pokračovať vo tvojom výcviku. Odber krvi budeme musieť zopakovať, pretože niektorí tvrdia, že došlo ku chybe a chcú sa uistiť, či sa tvoja krv skutočne takto zmenila alebo je to len omyl. Zapísala som ťa hneď na zajtrajší termín po vyučovaní. Takže zajtra po vyučovaní by si sa mala ku mne dostaviť, aby sme ti odobrali krv a zobrali ju na ďalšie rozbory. Ja verím, že to bude v poriadku." Znova sa na mňa otočila. Zjavne si uvedomila, že som vystrašená z vecí, ktoré mi práve povedala, pretože ku mne prikročila a objala ma so slovami: "Neboj sa, zlatko, bude to dobré. Nemali by sme si robiť starosti skôr, kým sa neuistíme, že ich skutočné musíme mať."
Potichu som vydýchla a odtiahla sa od nej. "Ako je to možné, že sa mi mení krv? Do teraz sa predsa nič nedialo." Spýtala som sa a v hlase som počula odraz vlastnej paniky. Hlas sa mi zmenil. Znel mi cudzo. Znel tak tenko a tak panicky. Nikdy som sa nebála tak ako teraz.
"Je možné, že dospievaš. Viacerým zverencom sa zvykne meniť krv pri dospievaní, no s týmto sa vraj nikto ešte nestretol, ale nemáš sa čoho báť. Ja som s tebou a môžeš sa spoľahnúť na to, že ťa vždy podržím."
"Ďakujem."
"Skutočne si nedáš ten čaj?"
"Nie, ďakujem, ja už asi pôjdem do triedy." Na moje rozhodnutie len chápavo prikývla. A tak som v tichosti opustila jej kabinet a vybrala sa do triedy pričom som premáhala chuť na útek.

***
Takže klasika: Čo si myslíte o tejto časti? Čo myslíte, čo sa stane s Albertou? Čakajú ju nejaké veľké zmeny? Páčila sa vám kapitola? Prosím, rozpíšte sa do komentárov.

 

2 people judged this article.

Comments

1 Sim15 | Email | Web | 27. august 2012 at 18:39 | React

woow:D Nestíhám číst !:)
Jo a děkuji za přihlášení do Soutěžě:)
PAK DEJ JEN ODKAZ NA ČLÁNEK V KTERÉM JE OBRÁZEK:))
a pak si jen musíš Zohnať hlasy:))

2 Mrs.Gabrielle | Web | 28. august 2012 at 11:35 | React

:D

3 Rea Moonlight | Email | Web | 18. november 2013 at 13:04 | React

skvelá časť, idem čítať ďalej :-)

4 Milča | Web | 2. january 2014 at 12:14 | React

Velké změny? To nevím....:D
Ale rozhodně té "záhadě" začínám přicházet na kobylku!!! :D
Detektiv Milča už vytahuje lupu... :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement