V žiari reflektorov 1

8. september 2012 at 21:55 | Joss |  V žiari reflektorov
Ahojte, ja viem, že som blogovaniu v poslednej dobe veľa času nevenovala a celkom dosť ma to, popravde, mrzí, pretože takto som to neplánovala. Ako sa však hovorí, jeden si občas nevyberie. A akurát ja v poslednej dobe veľmi na výber nemám, pretože toho času na blogovanie je (hlavne po začiatku školského) biedne málo. A zoberte si to tak, je to len prvý týždeň a ja mám pocit, že sa z toho zbláznim. Teda nie doslovne, ale som unavená, vyčerpaná, nemohúca, cítim sa chorá.. chorá.. a to nielen obrazne. Viem, že som si napísala činnosť, ktorú vám tento týždeň spravím. A plánujem to aj dodržať. Preto vám prinášam prvú kapitolu LP poviedky. Tentoraz je to bez prológu, pretože prvá kapitola by sa v podstate dala brať ako prológ. Tak dúfam, že sa vám moja prvá kapitola bude páčiť a že si prečítate aj ďalšie kapitoly, ktoré vám v priebehu času ponúknem. :)

V žiari reflektorov (Prológ+1. kapitola)

Mike


Sedím v mäkkom sedadle lietadla (značka: Koža, prvá trieda). Ľudia by sa v prvej triede mali usmievať a tváriť sa spokojne s pohárom dobrého vína v ruke... takto nejako som si to vždy predstavoval, keď som bol malý a s matkou sme sa rozprávali o takýchto veciach. Vždy sa mi vybavil presne ten obraz.. šťastný muž s čiernymi vlasmi sedí v koženom sedadle a v jednej ruke drží pohár na tenkej stopne naplnený kvalitným bielym vínom. Sem tam si z neho upije a voľnou rukou si hladí svoju briadku a premýšľa s úsmevom na tvári.

Takto som si predstavoval svoju budúcnosť. Ten muž s čiernymi vlasmi som mal byť asi ja... bola to taká moja predstava ideálnej šťastnej budúcnosti, no momentálne sa nedá povedať, že by sa tento ideál, ktorý sa dodnes skrýva v mojich myšlienkach, spĺňal.

"Je to tvoja vina, že si o ňu prišiel. Anka bola vždy citlivá a milá žena!" Tieto slová sa mi v hlave prehrávajú stále dokola. Akoby sa v mojej hlave zasekla páska a odmietala sa pohnúť od týchto slov. Stále sa k ním musím vracať a dokola nad nimi uvažovať. Mama má pravdu, je to moja vina, že som o ňu prišiel. Je to len a len a len moja vina!

Do očí sa mi pri spomienke na scénu, počas ktorej som mame povedal, že Anna odišla definitívne z môjho života, nahrnú slzy. Snažím sa ich zahnať divokým žmurkaním. Som predsa chlap! (Chlapi neplačú!) Napriek mojej snahe mi slzy začnú stekať po tvári a cítim ich až na svojom krku. V tomto momente mi je všetko jedno. Ignorujem nechápavé pohľady ľudí okolo mňa, ktorí ma spoznávajú. Je mi jedno, že som slávny Mike Shinoda.. je mi fuk celý tento svet... a snažím sa o to, aby mi bolo jedno aj to, že ma opustila žena, o ktorej som si myslel, že si ju jedného dňa zoberiem. Dosť pochybujem o tom, že spoznám niekedy v budúcnosti ženu, ktorá by bola lepšia od nej. Na druhej strane, v Anninom prípade som sa zachoval ako idiot! Ako totálny IDIOT!

Načiahnem sa po svojom batohu a roztvorím ho. Nevidím jeho presný obsah, ale presne viem, čo v ňom mám a po pamäti nahmatám balíček hygienických vreckoviek. Roztvorím ho a vytiahnem si jednu vreckovku. Začnem si ňou utierať tvár od sĺz a vysmrkám sa. Potom pohľadám svoje slnečné okuliare a okamžite si ich nasadím na nos, aby som zakryl svoje opuchnuté oči. Nahodím neutrálny výraz a zahľadím sa von lietadlovým oknom.

Na druhý deň v nahrávacom štúdiu:

"Vyzeráš, akoby si sa vrátil z pohrebu a nie z Japonska od tvojej rodiny. Čo povedala tvoja mama, že si taký vykoľajený?" Chesterov hlas mi pripadal tak cudzo, keď ku mne prehovoril hneď, ako som vošiel do skúšobne. Pozrel som sa naňho skrze tmavé sklá slnečných okuliarov a bol som nesmierne rád, že nemôže vidieť moje oči.

"Cítim sa horšie ako po pohrebe," podotknem a oči ma znova začínajú páliť, pretože matkine slová sa mi znova začínajú prehrávať v hlave. Začujem bolestný ston, ktorý sa mi derie z hrdla a ja mu nemôžem nijako zabrániť. Akoby som to ani nebol ja. Neviem sa ovládať.

"Takže nepôjdeš na tú skvelú oslavu Britney, kde si údajne môžeme priniesť niekoho, kto vôbec nie je v šoubiznise?" položí mi rýchlo otázku. Hm, tak o toto mu išlo, keď ma oslovil. Rozhliadnem sa po chalanoch, ktorí zrazu majú niečo na práci. Viem, že nás počúvajú, no robia sa, že niečo robia. Cítim, ako sa mi na tvári rysuje ironický úškrn.

"Vážne myslíš, že by som vyzeral na to, že sa na nejaké také miesto chystám?" spýtam sa potichu a klesnem na voľnú stoličku, ktorá je oproti Chesterovi na druhom konci stolu.

"Nezaškodilo by ti, aby si sa odreagoval, skôr si myslím, že by ti to pomohlo," povie a všimnem si, že sa usmieva. Z výrazu jeho tváre vyžaruje čosi diabolské a ja vycítim, že vo svojej malej bláznivej hlave kuje na mňa nejaký šialený plán. Prudko zakrútim hlavou a vlasy mi padnú do očí.

"Nie, nie, mňa na tú oslavu nedostaneš, musel by som na ňu ísť sám, pretože so mnou tak nikto nepôjde, respektíve.. za dva dni ženu na oslavu nezoženiem a okrem toho, ak by média zistili v akom som stave po rozchode, zaujalo by ich to a pustili by sa do mňa... no a toto je posledná vec, ktorú si v mojom stave želám," spustím a zrazu si uvedomím, že chalani sa prestali venovať svojim činnostiam a svoju pozornosť obrátili plne na mňa s Chesterom. Snažím sa ignorovať ich pohľady smerované na mňa.

"Vážne neveríš, že by sa ti podarilo nájsť ženu za jednu noc? Daj si inzerát do novín a uvidíš, koľko sa ti ich ozve," povie Chester a chalani sa rozosmejú na jeho poznámke o inzeráte. Ja na to však nereagujem.

"Prečo by som niečo také robil?" spýtam sa Chestera, ktorý sa smeje na svojom vlastnom vtipe. Občas ho vážne nechápem.

"Pretože potrebuješ ženu na oslavu!" ozve sa miesto Chestera, ktorý sa ešte stále smeje a nereaguje na moju otázku, Joe. Potichu zavrčím.

"Dajte mi pokoj so ženami, čo nechápete, že nejaký čas to skrátka nepôjde?" otočím sa na Joa nazúrene.

"Upokoj sa prosím ťa, potrebuješ sa zbaviť myšlienok na Annu," ozve sa Rob. Meno, ktoré vyslovil ma vyvedie úplne z rovnováhy. On si snáď vôbec neuvedomuje, že posledné, čo chcem počuť je jej meno? Sakra, ľudia, uvedomte sa už! Do očí sa mi nahrnú slzy a nemôžem im zabrániť. Zúrivo zašmátram po niečom, čo by som po Robovi mohol hodiť. Do rúk sa mi dostane niečo malé a plocho okrúhle... je to modrej farby, nepozerám sa, čo to je a je mi to jedno, skrátka to hodím po Robovi. Začujem, ako tá vec narazila do svojho cieľa. "AU!" ozve sa pobúrene Rob. Chmatnem po ďalšej modrej veci, myslím, že je to to isté. Nezamýšľam sa nad tým, že je tam toho na stole nejako veľa. Pre mňa je podstatné, že mám čo hádzať po týchto parchantoch! Hodím do Joa.

"Netrafííl!" vykríkne posmešne. Preto hodím po ňom znova a zatvárim sa nesmierne spokojne, keď začujem jeho tupé: "Au, prečo má Kenji takú presnú mušku?" Mierne sa uškrniem, no nerobí mi radosť ani to, že som sa do Joa konečne trafil a nebolo potrebných sto pokusov ako inokedy.

"Hej, hej, hej!" začujem zrazu Phoenixov krik a moja ruka, ktorá sa znova načahuje po vecičke, je zastavená jeho rukou. "Nehádž moje krémy Nivea po týchto dementných a chorých ľuďoch, boli vážne drahé a nerád by som o ne prišiel!" Zvolá pobúrene a pevnejšie stisne moju ruku. Zacítim miernu bolesť a syknem. Vytrhnem si ruku a postavím sa zo svojho miesta.

"No tak prepáč, narcis, že som ti ublížil. Hádzanie krémami Nivea je ,sakra, bolestivé pre tvoje srdce. Horšie, než moja strata, že áno.." prednesiem ironicky a zamierim si to ku dverám štúdia. "Dovidenia o týždeň!" rozlúčim sa. Ignorujem Chesterovo: "Michael, počkaj! On to tak nemyslel!" Roztvorím dvere a vyjdem von, pričom začujem ich spiatočné buchnutie. Mávnem rukou na taxík a nastúpim si doň. Nadiktujem adresu nejakého klubu, v ktorom sem-tam trávim čas a zamyslene sa zahľadím von oknom.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Faint | Web | 7. january 2013 at 11:54 | React

To bolo bombastické! Hltala som každé slovo...joj tak by som ho v tom lietadle objala chudáčika...tiež píšem jednu poviedku, s Mikeom...

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement