V žiari reflektrov 2

23. september 2012 at 14:53 | Joss |  V žiari reflektorov
A znova je tu víken a znova mi zostal čas na písanie poviedky a chytila ma písacia môza, takže tem pridávam ďalšiu kapitolu Linkin Park poviedky. Je mi jedno, čo si o tom kto pomyslí, ale chcem to sem dať. :D


2. kapitola

JOSS

1. septembra

Po nekonečne dlhom čase voľna, v ktorom som mala nespočetne veľa príležitostí na odpočinok a ja som ich s veľkou radosťou využívala, som bola prinútená nastúpiť na lietadlo a spolu so svojou batožinou sa vrátiť späť do reality. Po celom mesiaci, ktorý som strávila cestovaním po Taliansku a Španielsku mi je zrazu otupno a zistila som, že sa mi nechce do Klubu Banana, aby som znova tvrdo drela na niečom, čo je skutočne len ilúzia mojich predstáv. David síce hovorí, že sa nám raz podarí presláviť sa a vydať album, ktorý bude celosvetovo známy a budú ho počúvať aj poslanci v Číne, ale mne táto predstava príde trochu prehnaná... nehovorím, že by sa mi niečo také nepáčilo, no život ma naučil niečo, čo Davida naučiť asi zabudol - brať veci z reálnej stránky. Nie som pesimista, no som toho názoru, že by sa musel stať zázrak, aby sme sa preslávili napríklad tak, ako to bolo u Linkin Park. Lenže oni sú úplne iná parta, ako sme my v našej skupine. Ja som síce spokojná, ale Davidove narážky na moju osobu sa ma niekedy dotýkajú viac, než som schopná si pripustiť. A už ma nebaví stále mu vo všetkom dávať za pravdu. On predsa nemusí zháňať sponzorov a financie na to, aby sme mohli vyžiť. Možno to znie neuveriteľne, ale pre mňa je to vyčerpávajúce.. hlavne, keď za mnou príde nahnevaný Billy, Bob, Richard alebo (a to sa stáva dosť často) David, že by sa to už niekam mohlo pohnúť. Sakra! Sakra! Nemôžem na tieto svoje problémy, ktorým sa nevyhnem asi ani nasledujúci rok, myslieť. Je to deprimujúce a dnes si nemôžem dovoliť byť deprimovaná.

Ach, krásne dni strávené na ostrove Capri v Taliansku, kde ste sa podeli? Kde ste tentoraz, keď vás človek skutočne potrebuje? Ale ako sa hovorí, človek si začne to dobré vážiť až vtedy, keď to už nemá. Hm.. tak potom ako je to s tým zlým? Neviem, či na to chcem prísť, pretože zlé veci ma odmala odpudzovali.

Nuž, ako tak pozerám, asi je už čas na to, aby som dokončila svoje písanie do denníku a pomaly vyrazila do práce, pretože netuším, kto bude potom neskôr počúvať Davidove reči o tom, ako stále chodím neskoro (lenže ja nechodím neskoro, ja si len neskoro spomínam!). Takže.. na dnes by toho zapisovania stačilo. Snáď sa k tomu ešte dostanem aj zajtra, ak sa dnes neudeje niečo špeciálne, čo by mi v tom zabránilo, ale o tom dosť pochybujem, po lete sa môj život totiž znovu stáva obyčajnou každodennou rutinou. ;)

Za poslednú zapísanú stranu môjho denníka založím záložku v tvare nápisu Linkin Park. Nu, tento čierny zápisník považujem ja, Jossette Hamiltnová, za svoj denník. Každoročne si zakladám nový a nový zošit na moje zápisky. A každoročne zisťujem, že takéto zapisovanie mnohokrát dokáže uľaviť mojej zasnívanej duši od veľkej bolesti, ktorá ma občas zmáha. Ja viem, že mám 26 rokov a že denníky si zapisujú väčšinou tínedžeri, ale akosi ma to netrápi. Je to predsa každého vec, či si vedie alebo nevedie denník. Ja si tieto svoje zápisky vediem už od svojich šestnástich rokov a zo štýlu každoročného zakladania nového štýlu som nikdy nevyšla. Prišla som na to, že každý rok je iný a preto potrebuje každý rok aj iný zošit. Pretože myšlienky sa menia a predsa.. ako by to bolo, ak by to malo byť zaznamenané len v jednom zošite? Bol by z toho chaos! A takto si aspoň vediem kroniku svojich denníkov a svojich myšlienok z roka na rok.
No, ale dosť o tom, čo si vediem a čo nevediem! Ak si nepohnem, tak skutočne budem musieť počúvať Davidove úbohé reči o tom, že permanentne chodím neskoro do práce a že sa odo mňa, ako od zakladateľky skupiny, čaká omnoho viac, než len meškanie do práce.
Prudko som sa posadila na posteli, na ktorej som ležala. Následne som si rukou prehrabla vlasy rozcuchané ešte z noci. Nakoniec som zašmátrala po svojich okuliaroch, ktoré mali byť položené na nočnom stolíku, ktorý sa nachádzal vedľa mojej postele. Našla som ich tam a spokojne som si ich nasadila na oči. Okuliare som nenosievala často, ale mala som také dni, keď som ich skrátka chcela mať na sebe.
Postavila som sa z postele a pomalým krokom som podišla ku skrini, ktorá stála oproti mojej posteli. Roztvorila som ju a zamyslene som sa do nej zahľadela. Nachádzala sa v nej hromada oblečenia, no napriek tomu som vždy mala veľké problémy vybrať si to, čo by som si mala obliecť. Asi som tuctová, ako každá iná žena, keďže mám aj ja takéto problémy.
Zhlboka som sa nadýchla a začala som sa prehrabovať vo veciach. Nakoniec som vytiahla čierno bielu károvanú košeľu, spolu s podprsenkou, korzetom, ktorý si dávam po túto košeľu, aby mi spevnil pás a čierne nohavice zužujúce sa pri členkoch. Tieto veci som si uložila na stoličku a skriňu som nakoniec zatvorila. Zohla som sa, aby som roztvorila šuplík, v ktorom som mala uložené ešte nejaké iné svoje veci, napríklad ponožky, pančušky, ťapky a podobne. Tentoraz som dala prednosť ťapkám. Vytiahla som jeden nový pár a šuplík som znovu zatvorila.
Z iného šuplíka som vytiahla obyčajné plátenné čierne baleríny, ktoré som si prichystala, aby som sa nakoniec do nich mohla obuť.
Vybrala som sa do kúpeľne a roztvorila som bielu skrinku, na ktorej boli polepené rôzne odkazy. Možno sa pýtate, aké odkazy? Hm, občas sa nudím a viete.. som strašne zábudlivá, takže sama sebe lepím odkazy.. a nie, nie som schizofrenik, ja som len prosto šialená.
Zo skrinky som vytiahla svoju zubnú kefku spolu so šminkami, krémami a zubnou pastou. Na začiatok som naniesla zubnú pastu na kefku a začala si dôkladne umývať zuby, pričom som sa sama na seba robila v zrkadle rôzne výrazy s ústami.
Po dokončení čistiacej práce na mojich zuboch som si dôkladne vypláchla ústa a vykloktala si dôkladne hrdlo teplou vodou. Kefku som opláchla a uložila na jej miesto do pohára, ktorý sa nachádzal v skrinke. Potom som sa dala do čistenia svojej pleti rôznymi prostriedkami (tie vám ale nebudem opisovať, pretože by mi to zabralo nekonečne veľa času). Po sprataní všetkých krémov, balzamov a podobne do skrinky, som sa pustila do líčenia sa. Mejkap som nikdy veľmi nepoužívala, no mala som dni, keď som mala pocit, že ho skrátka potrebujem.. no a práve dnes nastal jeden z takých dní. Moja pleť mi prišla strhaná a zničená po predošlej noci, ktorú som precestovala a na spánok akosi nebol čas.
Pustila som sa teda do zakrývania tmavých kruhov, ktoré som mala pod očami. Mejkap by bol. Dala som sa do nanášania jemnej linky s čiernou ceruzkou na oči. Nakoniec som to zavŕšila špirálou, ktorú som si naniesla na mihalnice. "Super," zamrmlala som spokojne a vylovila som ešte lesk na pery a naniesla som si ho na ne. Spokojne som sa na seba pozrela do zrkadla. Pleť by bola, teraz je rada na vlasy.
Zišlo by sa ich už aj skrátiť, pomyslela som si, keď som ich začala dôkladne rozčesávať kefou a zapletať ich do copu. Momentálne som nemala chuť robiť so svojimi vlasmi nejaké zvláštne čary a preto som ich len zaplietla a zakončila to gumičkou. Nevyzeralo to zle. Odrastené vlasy zapletené v cope mi spočinuli na chrbte a ja som sa vybrala späť do izby, aby som na seba navliekla najprv čisté spodné prádlo, nasadila si korzet, na to dala károvanú košeľu, obliekla si nohavice a obulia prichystané baleríny.
Vyhrabala som ešte svoju malú čiernu kabelku, do ktorej som si hodila: Kľúče od domu, mobil, vreckovky, nejaký ten lesk a pre prípad núdze mejkap. Cítila som, ako sa mi na tvári zjavil ironický úškrn, keď som tak hľadela na všetky tie veci, ktoré spočinuli v mojej kabelke. Skoro som sa rozosmiala.
Vtom mi však pohľad padol na digitálne hodinky zavesené na stene a zdesila som sa. Rýchlo som schmatla kabelku, prehodila si ju cez plece a vyletela z domu. Rýchlo som zamkla a utekala som pred dom. Rukou som mávla na taxík, ktorý práve šiel okolo môjho domu. Fuh, to je ale šťastie, prehnalo sa mi hlavou, keď mi taxikár zastavil a ja som nastúpila do auta so slovami: "Parker street, ku Klubu Banana."
Auto vyrazilo a ja som sa medzičasom pripásala a zamyslene sa zahľadela von oknom. Ulice Los Angeles sa postupne začínali plniť autami a ľuďmi, ktorí sa ponáhľali do práce. Každý si šiel za niečím iným. Každý z týchto ľudí má svoje vlastné problémy a povinnosti, ktoré ho dnes čakajú. Zhlboka som sa nadýchla a potom som potichu začala vdýchnutý vzduch vydychovať, pričom som si užívala pocit pokoja, ktorý ma zrazu naplnil.
"Slečna, už sme na mieste," prebral ma zo zamyslenia hlas taxikára. Ja som si v toľkom zamyslení totiž ani nestihla poriadne uvedomiť, že auto zastavilo a odo mňa sa očakáva, aby som zaplatila a vyparila sa.
"Ach, prepáčte," zamrmlem a odpútam sa. Z kabelky vytiahnem peňaženku, z ktorej následne vytiahnem päťdolárovú bankovku a podám ju taxikárovi, ktorý sa zatvári nesmierne vďačne. Potom konečne vystúpim z auta a zamierim si to k veľkým tmavým dverám, nad ktorými sa týči transparent Banana Klub, ktorý žiary rôznymi farbami.
Ruku opatrne položím na kľučku a stlačím ju. Pootvorím dvere a nahliadnem dnu. Do uší mi doľahne strašný hluk, ktorý je vo vnútri. Do očí mi udrie hlučná skupinka zhŕknutá uprostred miestnosti. Zdá sa, že s niekým mali konflikt a že tam niekoho bijú, pretože ich pokriky sú agresívnejšie a ja so svojim vycibreným zvukom môžem počuť akési stony.
Dezorientovane sa rozhliadnem po klube a zavriem za sebou dvere. Pohľadom hľadám niekoho, kto by mi mohol pomôcť, no zdá sa, že všetci sa kamsi stiahli a nedávajú o sebe vedieť. Potichu vydýchnem a vykročím ku skupinke chlapov, ktorí sú o dosť silnejší ako ja. Na to nepotrebujem ani nejakú vysokú školu (aj keď tú mám), aby som to vedela určiť.
"Prosím vás, toto je slušný klub, v ktorom neznesieme nevychovaných idiotov, ako ste vy!" zakričím, pretože chcem, aby to počuli. Skupinka mužov sa na mňa pobúrené otočí a začne ma prebodávať svojimi nenávistnými pohľadmi.
"Lenže to nie my sme si začali, ale on!" povie ktosi. Skupinka sa trochu rozostúpi a mne sa naskytne pomedzi nich pohľad na osobu kňučiacu schúlenú na zemi. Je to akýsi tmavovlasý muž.. viac rozoznať v jeho stave neviem. Naštvane sa pozriem na chlapov.
"A vy ste normálni?! Mám zavolať políciu, aby vás všetkých zavreli na chvíľu do chládku?" osopím sa na nich. "Ak nechcete problémy, radím vám okamžite vypadnúť a ak sa nabudúce rozhodnete sem vkročiť, poriadne si rozmyslite, čo tu budete robiť!" Mozog mi pracuje na plné obrátky a nervy, ktoré som zrazu dostala na týchto chlapov sú neuveriteľné.. zlosť vo mne len tak vrie a mám chuť sa s nimi aj pobiť. Nikto.. nikto nebude mlátiť v takej prevahe... okrem toho.. muž na zemi nevyzeral byť akurát v najlepšom stave.
Zdá sa, že som ich vystrašila, pretože sa postupne začali trúsiť von z Klubu. A keď už boli preč podišla som k mužovi ležiacemu na zemi. Klesla som na kolená k nemu a opatrne sa dotkla jeho ruky. "Ste v poriadku?" spýtala som sa trochu roztrasene. Chvíľu sa zdalo, akoby mi nemal v pláne odpovedať alebo akoby ma vôbec nepočul, no nakoniec sa ozvala odpoveď: "Ako by som mohol byť v poriadku, keď ma všetko bolí?" Hlas, ktorý mi odpovedal ma zmrazil. Prečo mi je taký povedomý? Kto je táto osoba? Kde som len ten hlas počula? Zarazene som sa zadívala na muža. "Môžete vstať?" spýtam sa ho. "Pokúsim sa," znie odpoveď, načo sa muž začne zdvíhať zo zeme. Pre istotu ho podopriem, aj keď si myslím, že ak by mal spadnúť, spadnem s ním. Nepozerám sa naňho nejako, ide mi len o to, aby som mu pomohla vstať a prípadne ho presunúť ku stoličke, aby som mu mohla pomôcť.
"Ďakujem," povie potichu, načo ja len prikývnem a začnem ho jemne ťahať ku stoličke, na ktorú ho osadím. A vtom si konečne všimnem, kto je ten "neznámy". V šoku čučím na jeho doráňanú zarastenú tvár a prehliadam si jeho tmavé vlasy, v ktorých má trocha krvi. Zdá sa, že si uvedomil môj pohľad, pretože sa mierne uškrnul.
"Nie... toto bude asi omyl," zavrtím prudko hlavou. "Asi sama potrebujem doktora..." Moje slová ho zjavne pobavili, pretože sa slabo zasmial. Potom však znova zaskučal a zdalo sa, že má bolesti. Stiahla som obočie.
"Asi to nebude omyl, som Michael Shinoda," povedal a jeho meno mi vyrazilo dych.
"Prinesiem ľad a dezinfekciu s obväzmi," poviem rýchlo a zamierim si to dozadu, do miestnosti pre zamestnancov. Na moje prekvapenie v miestnosti nikto nie je. "Kde len všetci sú?" spýtam sa sama seba potichu a potom sa začnem hrabať v lekárničke, ktorá je položená na stole uprostred miestnosti. Vytiahnem dezinfekciu a obväzy spolu s náplasťami. Nakoniec siahnem do mrazničky a vytiahnem z nej ľad. Takto vybavená sa vrátim späť dopredu. Mike stojí na nohách pri dverách.
"Myslela som, že si trochu viac trpezlivý a múdrejší," počujem svoj hlas. Veci položím na najbližší stôl a zahľadím sa naňho. Jeho pohľad padne na mňa. Všimnem si, že jedno oko ma celkom dosť opuchnuté a začína sa mu na ňom rysovať monokel. Zakrútim hlavou. A naznačím mu, aby pristúpil ku mne.
Zdá sa, že chvíľu váha, no napokon kolísavým krokom ku mne vykročí. Kríva na jednu nohu, uvedomím si a zhlboka sa nadýchnem.
Znova ho usadím na stoličku a ľad naložím do vrecka, ktoré mu priložím na oko. Sykne od bolesti, ale vrecko si poslušne chytil a držal si ho na oku, aby som mu ja mohla dezinfikovať ostatné rany. A tak som sa do toho teda pustila. Na vatu som si naniesla dezinfekčný prostriedok a opatrne som mu rany začala čistiť. Druhou vatou som mu to vytrela vodou a potom som ďalší kus vaty priložila na ranu a pripevnila mu ju tam obväzom.. a takto to bolo s každou ranou.
Keď som skončila odstúpila som od neho. "Ako sa cítiš?" spýtala som sa ho. Pozrel na mňa jedným okom (na tom druhom si stále držal vrecúško s ľadom). "Ako sa vlastne voláš?" spýtal sa ma miesto toho, aby odpovedal na moju otázku. "Jossette Hamilton," odpoviem a sklopím pohľad k zemi. "Ďakujem za pomoc," zacítim jeho ruku na tej mojej. Cítim, ako sa mi do tváre nahŕňa všetka krv z tela. "Rado sa stalo," ruky si založím za chrbát a pozriem sa naňho.
"Asi by som už mal ísť," povie a znovu sa dá do vstávania.
"To je na tebe," povedala som a dala som sa do upratovania svojich vecí. V duchu som na seba jačala, aby som ho zastavila. No, popravde, netuším, k čomu by to bolo dobré. A tak som to nespravila. Nechala som ho odísť.
 

1 person judged this article.

Poll

Bol/a si tu?

CLICK

Comments

1 Faint | Web | 7. january 2013 at 12:04 | React

Jáj zbiť tých chlapov..skvelé idem na ďalšou kapitolu

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement