V žiari reflektorov 3

29. october 2012 at 17:51 | Joss |  V žiari reflektorov
Dovoľte mi privítať 3. kapitolu mojej LP poviedky! :D V počítači ju mám už dlhšiu dobu, ale popri tom stále na niečom pracujem, takže som sa k zverejneniu dopracovala až teraz. Za zdržanie sa ospravedlňujem. Dúfam, že sa bude páčiť a vaše názory ma potešia v komentároch. Smelo do čítania. :)


3. kapitola


Chester


Dlhé minúty plynú a môj pohľad stále spočíva na veľkých hodinách visiacich zo stropu školskej chodby. V hlave sa mi vynárajú spomienky na nie príliš šťastné detstvo, ktorým som si musel prejsť. Mama nikdy nebola pri tom, keď sa mi to dialo. Vždy bola preč. Vedel to a preto si dovoľoval chytať ma svojimi rukami pod mojim tričkom a vyzliekať ma. Ako decko som presne nechápal, čo sa chystá robiť. Napriek tomu... napriek tomu som vedel vycítiť, že to, čo sa deje nie je normálne. Nikomu som však o tom nepovedal. Rovnako ako aj o svojich vtedajších problémoch, ktoré som prežíval v škole. Spočiatku som sa snažil všetko to prijať a vyrovnať sa so svojim osudom trpiteľa. Keď ma nemlátili v škole, bol som zneužívaný rodinou. Avšak, každý máme svoje hranice..

Jedného dňa som stretol chalana, ktorý mi bol na prvý pohľad sympatický. Milo sa mi prihováral a ja som vedel, že tuší niečo o mojich problémoch. Prekvapilo ma, že si všimol utrápený výraz v mojich očiach. Zdal sa byť v pohode a tak som sa nebál zveriť sa mu so svojimi problémami. "Poznám jeden spôsob na dobrú náladu," povedal jedného dňa, keď som s ním bol vonku tak, ako to bývalo zvyčajne. Pamätám si, ako som ho sledoval svojim zvedavým pohľadom, kým on čosi hľadal vo vrecku svojej starej mikiny, ktorú nosieval takmer vždy. Mal som pocit, že ju nikdy nedával prať a ani ju zo seba nevyzliekal. Vlastne odkedy som ho poznal, nikdy nemenil svoje oblečenie, ale na tom mi nezáležalo. Neskúšal som sa zamýšľať sa nad tým, prečo tomu tak je. Nezaujímal som sa ani o jeho rodinu a súrodencov, bol som rád za to, že som našiel niekoho, kto mi môže byť dobrou oporou. V jeho ruke sa objavilo vrecúško s neznámym bielym práškom, ktorý som nevedel celkom identifikovať. Napadlo mi, že je to cukrový prášok, no hneď, ako som vyslovil svoju prvotnú domnienku, rozosmial sa. "Ty skutočne nevieš, čo to je?" spýtal sa ma vtedy a ja som záporne zakrútil hlavou. Chytil ma za ruku a prinútil ma vystrieť ju tak, aby mi do nej následne mohol nasypať trochu toho neznámeho bieleho prášku. "S týmto sa narába veľmi opatrne. Zháňa sa to veľmi ťažko, vieš? Je to drahé, ale zaručene ti to pomôže zabudnúť na tvoje doterajšie problémy." Obdaril ma jedným zo svojich slávnych úsmevov, ktorým ma dokázal presvedčiť o svojej pravde. Skúmavo som sa zahľadel na trochu prášku vo svojej ruke a začal som uvažovať, ako by mi niečo takéto mohlo pomôcť zbaviť sa svojich problémov alebo na ne zabudnúť. Vtedy som to pokladal za absolútne nemožné. Nechal som si od neho ukázať, ako to mám užiť. Potom som priložil nos ku prášku a vdýchol ho. Mojou prvotnou reakciou bolo kýchanie, čo môjho spoločníka zjavne pobavilo a ja som sa tváril práve preto pobúrene. "Nevadí, ty do toho prídeš, za chvíľu pocítiš účinok. Uvidíš, bude ti super..." Áno, bolo mi super, pocit radosti sa čochvíľa dostavil a ja som skutočne dokázal zabudnúť na svoje nie príjemné spomienky. Spomínam si na hlasnú hudbu a veľa smiechu. Prišli aj ďalšie dávky bieleho prášku a postupne sa k tomu pridávali aj akési tabletky, na ktorých pôvod som sa nepýtal. Dôležité bolo, že som sa mal dobre, smial som sa a necítil som žiadnu zodpovednosť. Škola sa pre mňa zaradila na posledné miesto. Toľké dni som ju vynechal, že som to už neskôr aj prestal počítať a nechal sa unášať sladkým výrom nového, vtedy šťastnejšieho života. Ale ako to už býva, všetko dobré má svoj malý háčik. No a toto malo skutočne "malý" háčik. Na biely prášok a tabletky boli potrebné peniaze, ktoré mi postupne začali dochádzať. Pýtal som si ich teda od mami s pôvodnou myšlienkou vrátiť jej ich. Lenže moje dlhy voči mame sa postupne zvyšovali a ja som začínal cítiť, že to nezvládnem splatiť, keďže moja práca bola zatiaľ v nedohľadne a dlh sa začínal blížiť k tisícke dolárov. Mama si zjavne uvedomila, že peniaze neinvestujem do štúdia a tiež, že nechodím do školy a že prepadávam kompletne zo všetkých možných predmetov. Keď sa ma na to spýtala, tvrdil som, že je všetko v poriadku. Prosila ma o pravdu, no ja som ju surovo odbil s tým, že mi má dať pokoj a starať sa do svojich vecí. V deň, čo si ma zobrala prvýkrát na paškál sme sa škaredo pohádali. No týmto dňom to vôbec nekončilo. Mám pocit, že matke niekto povedal o podobných prípadoch, akým som sa stal ja a preto do mňa stále hustila. Mal som tých rečí plné zuby, nechcelo sa mi chodiť do školy, nikto ma tam predsa nechcel. Na hodine hudobnej výchovy som sa ani prejaviť nemohol, cez prestávky ma mlátili, na čo chodiť na také miesto? Postupne som prestal chodiť aj domov. Flákal som sa kade tade a zháňal rôzne prostriedky, ktoré by mi pomohli dostať sa k prášku. Býval som dosť podráždený, ak som za deň nedostal svoju bežnú dávku, ktorá sa postupne, ale isto zväčšovala. Ja som na to však nijako zvlášť nehľadel. Skrátka som potreboval uspokojovať svoje potreby. Spával som na ulici prikrytý novinami spolu si zvyškom našej dílerskej skupinky. S nimi sa mi všetko zdalo ľahšie napriek tomu, že sme medzi sebou boh vie ako nekomunikovali a keď, tak sme sa len hádali a miestami sa aj mlátili, pretože sme boli všetci na nože bez našej dávky.

Neviem, ako sa to mohlo vtedy dostať tak ďaleko. Netušil som, že nebyť vtedy mojej matky, asi by som sa z toho nikdy nebol dostal. A možno by som nakoniec už ani nebol žil. Osud sa však spojil do šťastím a spoločne mi pomohli spolu s mojou matkou z tejto situácie. Vyhľadala ma a napriek mojim protestom ma odviedla na protidrogové oddelenie. Na nasledujúci polrok sa toto oddelenie stalo mojim "domovom". Bol to ťažký polrok pre mňa. Trpel som strašnými bolesťami hlavy a odmietali mi naservírovať môj obľúbený "cukrový prášok". Miesto toho do mňa pchali hromadu jedla, ktoré som prvé dva mesiace nedokázal prijať. Spomínam si na to, ako som mal hlavu neustále nad záchodovou misou a zvracal som. Tretí mesiac bol lepší, dokázal som prijať už menšie množstvo jedla a postupne ma prechádzali záchvaty zúrivosti, pri ktorých mi pichali nejakú injekciu, po ktorej som okamžite zaspal a prebúdzal som sa v tmavej miestnosti bez okien. Štvrtý mesiac som sa dostal do stavu depresií a odmietal som akékoľvek návštevy. Nechcel som s nikým o ničom hovoriť a uzatváral som sa čoraz viac do seba. Na konci piateho sa to však zmenilo. Znovu ma pochytil amok a začal som sa dožadovať svojej dávky. Mlátil som rukami do steny a často som strácal vedomie. Prebúdzal som sa pripútaný ku svojmu lôžku. Aspoň ma už nezatvárali ako nejaké zviera. Šiesty mesiac bol jednoznačne najlepší. Konečne ma prešli všetky sprievodné stavy. Prešla ma chuť na prášok, začal som viac jesť a potrava nekončila v záchode. Nabral som znova svoju farbu a chuť do života. Verdikt lekárov na konci šiesteho mesiaca znel: "Vyliečený, môže ísť domov."

Po tejto skúsenosti sa matka rozhodla, že bude lepšie, keď sa presťahujeme a ja sa dostanem do nového prostredia, kde ma nikto nepozná a budem môcť začať odznova. Dostal som druhú šancu a nemienil som ju premárniť.

A dobre, že som vtedy tú šancu nepremárnil. Spomienky sú síce bolestivé, ale aspoň viem, že na svoju matku sa vždy môžem spoľahnúť. Neskôr som sa jej zveril aj s tým, že ma obťažoval môj vlastný ujo a že ma dokonca znásilnil. Udali sme ho na polícii a matka o ňom viac nechcela počuť. A pritom to bol jej vlastný brat! Uprednostnila mňa pred svojou vlastnou rodinou. Chcela len moje dobro.

Hlasné zvonenie školského zvončeka ma vytrhlo z trpkých spomienok. Cítil som, ako sa mojím telom nepodmienene prehnala triaška a ruky sa mi zaťali do päste. Chvíľu som sa zmätene rozhliadal po chodbe, ktorá sa naraz zaplnila študentmi. Los Angeleské konzervatórium bola jedna z mála škôl, ktorú som mal rád a vždy ju obdivoval. Nikdy som nemal možnosť vyštudovať na konzervatóriu, aj keď to bol môj počiatočný sen. Nakoniec som sa však ku svojej vysnívanej kariére predsa len dostal. Spievam a to je podstatné.

"Pán Bennington," ozve sa zrazu za mojim chrbtom a ja som nútený prudko sa otočiť. Navyše zisťujem, že sa musím pozerať dole, pretože osoba, ktorá ma oslovila je značne nižšie ako som ja sám. Cítim, ako sa mi po tvári rozťahuje ironický úškrn.

"Slečna...?" oslovým ju spýtavo.

"Hamilton," na tvári sa jej zjaví úsmev, "rada vás spoznávam. Som rada, že ste prišli. A.. smiem sa vás spýtať jednu otázku od veci?"
"Áno, darujem vám podpis, máte pero?" spýtam sa bez váhania. Z výrazu, ktorý sa jej zjaví na tvári usúdim, že o toto jej nešlo. Zrazu sa strašne rozosmeje a ja ju bezmocne sledujem a čakám, kým sa upokojí. Keď sa jej to konečne podarí, uprie na mňa svoje tmavozelené očká, ktoré sa takmer blížia k hnedej farbe, ale predsa len zasahujú viac do tej zelenej.
"Nemyslite si o mne nič zlé, ale neprosím si podpis. Vlastne som sa chcela spýtať na pána Shinodu.." pri jej posledných slovách sa mi zazdalo, že sa jej trasie hlas. Dosť ma prekvapilo, že sa pýta práve na Mika. Čo ona o ňom môže vedieť? Možno tak niečo z novín, ale určite nie celú pravdu o tom, čo sa skutočne stalo... prečo sa o neho zaujíma? Čo chce vlastne vedieť? Nesmiem predsa rozprávať o Mikovi za jeho chrbtom.

"O čo konkrétne ide?" počujem sa položiť otázku.

"Viete, ono sa o tom asi nevie, ale ja som bola vtedy v tom bare, keď ho zbili tí chlapi.. dosť sa o tom teraz hovorí." Jej slová majú na mňa magický účinok. Tak toto v správach skutočne nebolo. Bola tam práve táto malá osoba a presne videla, čo sa tam udialo. Skutočne mi dochádza dych. Ešte som sem ani poriadne neprišiel a už sa na mňa valia novinky o Mikovom úraze, po ktorom sa v práci radšej neukázal. Napísal len správu, s tajomným podtónom, že sa pár týždňov neukáže.

"Spike Minoda sa nám teraz dlhšiu dobu neukazuje na oči, myslím, že sa potrebuje zotaviť z toho, čo sa stalo a tým nemyslím len to v tom bare." Zámerne skomolím Mikovo meno.

"To chápem, ale neviete náhodou, ako sa cíti, nebol potom v nemocnici?" Kladie svoje otázky tak opatrne. Vyzerá to, akoby sa bála pýtať sa na niečo, čo sa jej netýka. Chápem ju. Zdá sa, že Mika pozná dlhšie.. možno ho poznala ešte skôr než sa začal objavovať v médiách.

"Slečna, ja vám presne viem povedať, ako sa cíti. Ohadzoval nás Davidovými Nivea krémami, keď bol naposledy v nahrávacom štúdiu. Potom sa nechal zmlátiť a nedvíha nám telefóny. Myslím teda, že oprávnene môžem povedať, že mu je na hovno!" možno som sa trochu viac rozohnil, ako bolo potrebné. Zaregistrujem, že sa jej do očí nahrnuli slzy. Pohľad sklopí ku zemi a ja sa zatvárim neisto. "Prepáčte, nechcel som sa vás nijako zvlášť dotknúť, ale myslím, že ak by Mike chcel vešať svoj aktuálny stav každému, koho stretne náhodne na ulici, urobil by to sám. Nechcem rozoberať jeho problémy. Verte však tomu, že média čoskoro odhalia jeho skutočné pocity..." zopárkrát zažmurkám a jemne ju chytím za bradu a zdvihnem jej hlavu, aby som sa jej mohol pozrieť do očí.

"On si ma už aj tak nebude pamätať, ale obväzovala som mu rany v ten deň, v tom bare nikto nebol, takže som mu pomohla.." povie zrazu. Všimnem si, že sa začína červenať. Preto ju radšej pustím a nechám ju znova zahľadieť sa do zeme. Čo už.. možno je na nej niečo zaujímavé. Ja ju pritom stále sledujem.

"Novinári spomínali zopár neujasnených situácií ohľadom toho. Čítal som verzie o tom, že ho ošetrila nejaká neznáma žena, no jej fotky neboli zverejnené, pretože sa im nepodarilo získať ich a tak som si pomyslel, že sú to len vymyslené drísty, ktoré si novinári vymysleli, len aby dostali dobre zaplatené za nejakú skvelú pikošku o Shinodovi. V tom článku sa spomínala žena v tom zmysle, že je to nejaký jeho nový objav... ak ste to boli vy.. potom..."

"Nemyslím si, že som nejaký jeho nový objav. On si totiž skoro ani nenechal vyčistiť rany. Chcel odísť skôr... lenže ja som povedala, že by to nebolo dobré. Preto zostal.... potom odišiel.." znova sa na mňa pozrie. Vnímam slzy v jej očiach a jej tuho stisnuté pery tiež chápem.

"Chápem, nemusíte sa tým trápiť. Viete, on prežíva dosť ťažké obdobie. Preto dajte na moju radu a zabudnite naňho, možno by bolo fajn, ak by ste sa odreagovali na nejakej párty s kamarátmi alebo v nejakom bare."

"Žartujete!" vybuchne zrazu. "Vážne si myslíte, že ja popri svojich starostiach stíham žiť život, aký žijete vy slávny? Denno denne zháňam niekoho, kto by bol ochotný spolupracovať s našou skupinou a pomôcť nám s nejakými pesničkami, ktoré by sme mohli nahrať a dať do obehu... denne počúvam sťažnosti svojich kolegov, ktorí sa dožadujú nejakého úspechu. Denne trčím nad domácimi úlohami deciek, ktoré si aj tak nevážia moju prácu! A vy... VY chcete, aby som sa skrátka zabávala?"

"Ja vás pozývam," vykúzlim jeden zo škály svojich zvodných úsmevov. Zrazu sa zatvári šokovane a zahľadí sa na mňa so šokovaným výrazom v tvári.

"Č... č..čože?" spýta sa prekvapene. "A..ale...v...vy ste... ž..ž..ženatý!"

"Párty je aj pre civilistov, práve o tom tam ide a okrem toho, moja žena je momentálne odcestovaná. A viete.... možno tam stretnete aj Mika. Neviem síce, či má v pláne prísť, ale je to dosť možné." Naďalej sa na ňu usmievam. "Ak budete potrebovať nejaké peniaze na oblečenie stačí sa na mňa len obrátiť, nie je problém." Dodám.

"A.. ale ja neviem.. toto asi nie je dobrý nápad. Čo médiá?" V hlase jej znie neistota, no ja viem, že už teraz je naklonená k možnosti, že pôjde.

"O tie sa nestarajte. Práve to je zámer tejto oslavy. Možno budete na pár titulných stránkach novín, ale prežiť sa to dá. Neskôr o vás ani nezakopnú, uvidíte. Nebudete pre nich ten správny terč."

"Tak dobre, pôjdem, ale nesľubujte si od toho nič výnimočné, dobre?"

"Samozrejme, ja od toho nič neočakávam," úprimne sa zasmejem akurát vo chvíli, keď zazvoní zvonček na koniec prestávky. "Myslím, že sa začína hodina a ja by som mal mať tú prednášku, že?"

"Samozrejme, ešte raz vám ďakujem za to, že ste prišli. Poďte, zavediem vás do triedy a potom vám nechám priestor, aby ste sa mohli prejaviť." Povie a otočí sa. Vykročí po chodbe a vojde do jednej z tried nachádzajúcich sa na tejto dlhej chodbe. Vojdem hneď po nej.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Faint | Web | 7. january 2013 at 12:15 | React

Joj úžasné nechápem prečo tu nie sú žiadne komentáre...Veď píše lepšie ako ja :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement