4. deň: Moje detstvo

6. november 2012 at 18:07 | Joss |  20 denný projekt
Moje detstvo? Hm, no viacerí by rozhodne povedali: ,,Byť tak tebou..." Prečo tri bodky na konci? No preto, že za touto frázou väčšinou nasledujú rady a poučenia o tom, čo by druhí spravili, keby boli na mojom mieste. Radi by si ma zidealizovali podľa seba.

Ja som si však už od malička šla svoje. Nedá sa povedať, že by som mala detstvo, ktoré by sa dalo označiť nejakým spôsobom výnimočné. Dalo by sa skôr povedať, že bolo neobyčajne obyčajné. Napriek tomu som rada za detstvo, ktoré mi poskytlo moje zázemie, v ktorom sa nachádzam.



Asi sa ťažko verí tomu, že keď som bola malá, bola som poslušné dieťa a svojich rodičov som mala nesmierne rada. Nebolo dňa, keď by som sa svojim malým hláskom neprihovorila svojmu ockovi alebo mamičke. A oni ma za moju láskavosť odmeňovali zníženými trestami. Zato môjmu bratovi ich neodpúšťali. Dá sa toto nazvať prefíkanosťou? Však som bola ešte dieťa. Taký domáci "maznáčik", dalo by sa povedať.

Vo vyšších rokoch sa postupne môj vzťah k rodičom začal meniť a začínala som sa viac pred svojim okolím uzavierať do seba. Vlastne si to celkom presne pamätám. Začalo sa to dňom nástupu do školy. V škôlke to bola ešte pohodička, tam sa dalo vystrájať. No.. neviem, či je to možné, ale ja som proste cítila, že pred triednou na prvom stupni základnej školy by som si mala držať odstup. A tak som to aj robila. Neviem, či si to všimla... no možno to bolo zo mňa "cítiť". Proste som ju zo začiatku aj mala rada, ale časom som prišla na to, že je beštia.

V prvej triede som spoznala dievča, ktoré sa v druhom ročníku stalo osobou, ktorá ma sprevádzala životom až do deviatej triedy a stala sa z nás... takmer.. nerozlučná dvojica. Síce sme sa často hádali a naše hádky boli skutočne detské, ale čo k tomu dodať? To asi patrí k deťom, v ničom nie sú stále, stále potrebujú nejakú akciu a aj to najnesmelšie dieťa na svete potrebuje čosi robiť a konať, aby sa neznudilo na tomto svete k smrti. A ja som teda nebola iná. Koľkokrát som sa pohádala za totálnu hlúposť. A s odstupom času mi to prišlo totálne hlúpe a uvedomovala som si, že som spravila hlúposť.

Rodičia ma trpia ešte doteraz, pretože už strašne dlhú dobu mi trvá puberta. Heh, akosi sa z toho ešte stále neviem dostať. :D No mám pocit, že sa to skôr začína meniť na lásku, takže nakoniec budem ešte viac neznesiteľná ako v puberte. :)

No, čo k môjmu detstvu ešte dodať? Magicky ma to ťahá ku psom! Už keď som bola maličká prenasledovala som psov a oni prenasledovali mňa. Vždy som si ich dokázala nejako získať. Doteraz si spomínam na Rexa, ktorý sa neskôr stratil. Sesternica sa ho strašne bála, no ja som vždy chodila za ním. A dodnes to so mnou nie je nijako inak. Veď denno denne sledujem susedkynho psíka (Nemeckého ovčiaka) z okna nášho domu. :D

No a ja vážne neviem, moje detstvo nie je skutočne nič zaujímavé. :D Akosi o tom nedokážem rozprávať, aj keď by sa to dalo rozpísať na viac strán, len mám pocit, že by ste skôr plakali ako smiali sa a ja sa snažím zachytiť to vtipne. :P :D
 

1 person judged this article.

Poll

Bol/a si tu?

CLICK

Comments

1 Miku a Asa | Web | 6. november 2012 at 20:42 | React

Zaujímavé :) AJ my máme strašne radi psy

MIKU:
No ja mám síce najradšej psy, ale mňa majú skôr radi mačky -.-" :D Ale to nevadí :D :D

2 Lexi | Email | Web | 6. november 2012 at 21:40 | React

Pěkné :D
Promiň že v komentu není nic o článku, ale už se mi chce spát :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement