Bola som to ja? (Zápisok dvadsiaty prvý)

10. november 2012 at 18:11 | Joss |  Diary


Ku dňu 10.11.2012


Včera bol pre mnohých z vás celkom obyčajný deň. Určite ste sa tešili z toho, že je konečne piatok a budete mať možnosť zažúrovať si alebo sa konečne poriadne odreagovať na internete s kamarátmi a dokonca sa aj vyspať!



Za normálnych okolností by som to aj ja takto brala a tešila sa z toho. Pre mňa však bol včerajšok trochu iný ako ostatné dni. Možno si pomyslíte, že som blbá a že si zbytočne robím hlavu, ale ja som mala včera čierny deň kvôli niečomu, čo sa stalo ešte vo štvrtok.

Netuším, či ste počuli to tom, čo sa stalo na jednom z Linkin Park koncertov. Mali by ste však vedieť, že mňa spolu s mojou kamarátkou z Čiech to celkom dosť vzalo. Preplakala som takmer hodinu po tom, čo som sa to dozvedela a keď prišla ona na to, čo sa stalo, tak na tom bola oveľa horšie ako ja. Ku koncu štvrtka sme sa už smiali hlavne vďaka môjmu priateľovi, no dohodli sme sa, že v piatok máme čierny deň za ženu, ktorá na tomto koncerte zomrela. Nepoznala som ju, ale strašne ma mrzí, čo sa na tom koncerte stalo a neustále sa pýtam: "Zo všetkých koncertov po celom svete, pane Bože, prečo práve Linkin Park koncert?" A moje predstavy a výčitky, s ktorými som celé dva dni bojovala a mám pocit, že ešte aj bojujem.

Mnohí z mojich kamarátov na to zabudli, no mňa zožierali desivé predstavy, pri ktorých ma striasalo od hrôzy. Predstavovala som si, čo by sa stalo, ak by tam boli chlapci z tejto skupiny. Predstavovala som si, čo by bolo, ak by to lešenie bolo spadlo na nich. To by bol iný chaos okolo toho všetkého. Organizátori mali jedno veľké šťastie - že sa takmer nikomu nič nestalo. Ľúto mi je len tej ženy, ktorá zomrela. A fakt.. hnusný pocit... nepríjemná celá táto situácia.

Okrem desivých myšlienok ma prenasledovali spočiatku aj výčitky, že som to privolala. Kamaráti mi síce hovorili, že to nie je možné, no ja si myslím, že ak na niečo myslíme tak silno a máme to priamo pred očami a začína nás z toho bolieť hlava, že to svojim spôsobom môžeme privolať. Ja, síce to už bolo trochu dávnejšie, som uvažovala nad jedným festivalom, ktorý sa uskutočnil pred pár rokmi na Slovensku. Vtedy bývali dosť veľké výkyvy počasia a tiež sa tam (podobne ako teraz) zrútilo lešenie a neviem, či nie aj celé pódium. Nikto tam vtedy vraj nezomrel, ak sa dobre spomínam, no lenže ja som si na to spomenula akurát na Linkin Park. Premýšľala som, čo by bolo a ako by bolo, ak by sa niečo takéto stalo na ich koncerte... dosť ma vtedy rozbolela hlava a pálili ma oči už len z tej samotnej predstavy, že by sa niečo také mohlo stať.. no a teraz? Veď sa to v podstate stalo. Hm... "No sakra," pomyslela som si. "Ja sa už asi doživotne zrieknem svojich pesimistických myšlienok.." Tá situácia bola ako z mojich myšlienok vytrhnutá!

Nakoniec sa im podarilo presvedčiť ma, že to nie je v žiadnom prípade moja vina, že by sa to stalo, či by som si to predstavovala alebo nie a že by som mala prestať čítať také hnusné knihy a pozerať horory, že ma to kazí. Hm, tak nad týmto som sa musela trochu zasmiať. Možno by som skutočne mala brániť svojej fantázii, aby mi občas nekazila náladu. No napriek tomu som včera vytiahla tmavé oblečenie a predstavovala si, ako sa asi tvárili v zákulisí Linkiňáci. V mnohých smeroch to bolo deprimujúce, no nakoniec to muhlo byť aj komické, keďže nemuseli vedieť, čo sa deje.

Včera som prišla do triedy a spolužiačka sa ma pýta: "No tak, čo je ti?" "Nič mi nie je, som v pohode." "Vidím to na tebe, no tak, povedz mi, čo ti je?" "Fakt nič... len ... proste... no nechaj tak..." Nebola so mnou reč. Teda bola, potom to už bolo viac v pohode, dalo sa so mnou normálne rozprávať, ale to bolo až potom, čo som jej povedala, čo sa stalo. A ako som si aj myslela, ostatní to nepochopili. Povedali, že je hlúpe trápiť sa pre niečo takéto. Lenže ja nie som tohto názoru a nikto mi to nezoberie. Trápim sa vždy aj pre to, pre za čo sa trápiť nemusím. To som proste ja. No nakoniec som sa aj včera celkom fajn zabavila.

Po škole som sa stretla s priateľom, ktorý nestrpí, keď som v jeho prítomnosti mutná, zamračená alebo príliš premýšľam. Šla som poňho po škole k nemu do školy. Nuž, nemusím vám sná ani hovoriť, že som skoro spanikárila, keď som si nebola istá trasou, po ktorej som mala ísť. Ale nakoniec to dobre dopadlo, pretože oni akurát skončili, tak sme sa šťastlivo našli.

Nakoniec sa z toho vykľul celkom pekný deň, len proste nezabudnem na jeho podstatu. Bol čierny a čiernym aj zostane, v mojich spomienkach teda určite. ;)

No ja neviem, toľko k mojemu dňu. :D Dnes je tá nálada rozhodne lepšia, povedala by som, ale nedeje sa nič zaujímavé ani svetoborné, tak nemám čo o dnešnom dni písať. :)

 

1 person judged this article.

Poll

Bol/a si tu?

CLICK

Comments

1 Lexi | Email | Web | 10. november 2012 at 19:28 | React

:/ Taky by mi jí bylo líto..

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement