Moment, keď som sa cítila najspokojnejšia vo svojom živote

10. december 2012 at 18:11 | Joss |  20 denný projekt
My happiness is so beautifull. :)


Deň pätnásty


Moment, keď som sa cítila najspokojnejšia vo svojom živote


Necítim sa príliš často spokojná so svojim životom a s tým, čo mám, no sú dni, keď si uvedomujem, že by som to nebola ja, ak by sa niečo na mojich rozhodnutiach a na mojom živote malo zmeniť, preto som v poslednej dobe zmierená so svojim životom a s mojimi, mnohokrát hlúpymi, rozhodnutiami. Ale kedy som bola skutočne najspokojnejšia vo svojom živote? Kedy sa ma spokojnosť skutočne držala tak pevne, že som vedela, že som na seba hrdá a spokojná sama so sebou? Hm, tak to je téma, na ktorú by som sa vedela rozpísať v mnohých smeroch a pritom som toho názoru, že téma je trochu prihlúpla a spočiatku mi ani veľmi nedávala zmysel, preto som sa do nej nepustila hneď, ale nakoniec som si to nechala rozležať v hlave a dnes sa s tým chcem definitívne pobiť, aby sa nepovedalo, že som sa na to vybodla a nakoniec nič nenapíšem, aj keď by som mala, pretože je to taká moja povinnosť voči tomuto projektu.



Ja som sa vlastne nikdy necítila nejako extra spokojná so svojim životom a ako som už povedala, som s ním proste len zmierená. Mám pocit, že najspokojnejšia vo svojom živote som bola jedine v dvoch prípadoch a možno to hraničilo až s úľavou alebo radosťou, ale tieto dve veci podľa mňa celkom dosť hraničia so spokojnosťou, proste. Ak sme šťastný alebo nás niečo teší, automaticky sa to berie tak, že sme s tým spokojní. Ak chápete, čo mám na mysli.

Prvý prípad: Bola som deviatačka a tento rok bol pre mňa jedným z najťažších, aký som zažila na základnej škole. Chcela som sa strašne dostať na školu, ktorú propagoval môj otec, pretože som mala pocit, že proste musím rodičom dokázať, že na niečo v živote mám. Prišiel deň monitoru a ja som si plná stresu a napätia sadala do lavice v triede, do ktorej ma zaradili. To by ešte nebolo všetko, to bolo ešte celkom v pohode, zatiaľ som necítila žiaden veľký stres, ten sa však čoskoro dostavil na prvom teste z matematiky. Keď som sa naň pozrela, uvedomila som si, že som asi v takom peknom ružovom hájičku so svojimi milými predstavami a snami o tom, že by som to mohla napísať tak, aby som mala nad 50 percent. Celá v strese som hľadela na test a snažila sa niečo so svojou hlavičkou vypočítať, aby som nahrabala aspoň nejaké body navyše, no a otázky,ktoré som nevedela som typovala 5 minút pred koncom hodiny, ktorú sme mali vyhradenú na počítanie príkladov. Viacerí tvrdili, že hodina bola dosť málo na tú matematiku. Ja som sa potom proste zrútila a plakala.. a to ma ešte čakala slovenčina, ktorá bola len o niečo málo ľahšia. No ja som bola toľko vystresovaná z matematiky, že som dokašlala aj tú... no čo už.

Za pár mesiacov nám prišli výsledky a ja som bola celkom dosť prekvapená z toho, ako mi to prekrásne vyšlo. Mala som slovenčinu aj matematiku napísanú nad 50%, tak som sa tomu celkom dosť tešila, aj keď otec hovoril, že to pri takých primitívnych príkladoch, aké sme tam mali, mohlo byť aj lepšie. Mne to už potom bolo jedno. No a po výsledkoch z monitoru sa odosielali prihlášky na školy. A mňa nakoniec prijali. Myslím si, že nikdy nezabudnem na tie stresy, ktoré som zažívala počas toho obdobia, keď som čakala na to odpoveď zo školy. Nakoniec ma prijali na obe školy a ja som sa rozhodla pre tú, na ktorej som aj teraz. Dosť sa s tým všetkým bijem a neraz je to pre mňa dosť náročné, ale ja som si istá, že ak sa budem snažiť, tak to dotiahnem do konca a pustia ma aj k maturite. A verte, či nie, v ten deň, keď som sa dozvedela, že som bola prijatá som bola spokojná sama so sebou. Neviem, či najspokojnejšia, ale bola som. A to sa u mňa často nestáva, ja som proste typický týnedžer.

Druhý prípad: Po skončení základnej školy sa celá naša bývalá trieda rozpustila. Takmer s nikým, okrem jednej baby, ktorá kedysi bývala mojou kamarátkou, som sa nevídala. Robila mi to dobre, pretože vzťahy v našej triede na základnej škole nebývali boh vie aké dobré, takže som sa aj celkom tešila tomu, že už nikoho príliš nestretávam a keď tak tak je to tak, že sa môžem spraviť, že nevidím alebo nepočujem. Nuž, mne to však nedalo. Mala som jedného chalana, s ktorým som veľmi dobre vychádzala na základnej škole a dosť sme si rozumeli, rovnaká hudba, stále bolo o čom sa rozprávať. Možno to znie na neuverenie, ale sama som mu napísala, či by nezašiel von. Spočiatku to bola taká schovávačka, stále som chcela chodiť von len keď šla aj moja kamarátka a inak som sa dosť bála a netušila, čo robiť. No po nejakej dobe ma to proste prestalo baviť, začala som s ním chodievať von seriózne sama, keďže kamarátka si často hľadávala výhovorky a von chodiť údajne nemohla.

Nakoniec sme sa dali dokopy, niektorí ten príbeh poznajú, iní zase nie. V ten krásny večer jedného dňa, keď som vyšla zo sprchy, ma čakala v mobile sms-ka, po prečítaní ktorej sa mi po tvári roztiahol úsmev a skoro som sa rozplakala od radosti. A jediné, čo som napísala ako odpoveď cez internet bolo: "Ďakujem za sms-ku." Viac zo mňa nevyšlo. Proste, vďaka za úprimnosť, zmiešané pocity, to na čo som v kútiku duše čakala.. stalo sa to realitou a práve o tomto dni by sa akurát dalo povedať to, že som bola najspokojnejšia vo svojom živote a to skutočne, dokonca viac spokojná ako v prvom prípade, môžem hrdo povedať.

Takže toľko k mojej spokojnosti so životom.

 

1 person judged this article.

Poll

Bol/a si tu?

CLICK

Comments

1 Lexi | Email | Web | 11. december 2012 at 15:54 | React

=)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement