V žiari reflektorov 4 - 1. časť

16. december 2012 at 20:05 | Joss |  V žiari reflektorov
4. kapitola


Joss

Medzi desiatym a jedenástym dňom medzi mojimi zápiskami uviazol útržok z akéhosi zošitu, ktorého dátum napísania sa nedal určiť s celkovou presnosťou.

Rinčanie skla.. rozbité okno... sklo vo vlasoch, na rukách, v rukách, v kolenách... nekonečná bolesť, pálenie.... krik... zrazu len ohromná tma a ničota...




Niekto by povedal, že je obdivuhodné po dlhej dobe sa dokázať postaviť na nohy alebo sa prebrať z bezvedomia. Jeden z mojich kamarátov mi kedysi povedal, že stratiť vedomie je obdivuhodná vec a stáva sa to len výnimočným ľuďom, ktorí proste občas potrebujú náhle zresetovať svoju hlavu. Ja osobne som túto ľudskú stránku považovala vždy za celkom nevyriešenú, pretože v niektorých prípadoch ľudí tvrdenie môjho kamaráta nie je tak celkom isté.

Ale prečo uvažujem práve nad týmto? Možno preto, že som práve precitla po neviem ako dlhom čase. Netuším, kde som a nemôžem sa akosi zorientovať v teréne, v ktorom sa nachádzam. Neodvažujem sa prehovoriť, pretože sa bojím, že by som zistila, že som znova len v sne a že sa mi ešte stále niečo zlé môže prihodiť. Tuším, že som v nemocnici, ale moja hlava si to odmieta pripustiť. Avšak bolesť, ktorú pociťujem v končatinách (a tým nemyslím len ruky a nohy) mi dosvedčuje pravdivosť mojej domnienky. Netuším však kto a ako ma dostal práve na toto miesto. Pohľadom tikám po žiarivo bielom zariadení nemocničnej izby a do tela sa mi cez kyslík dostáva čoraz viac dezinfikovaného vzduchu, ktorý tu zvyčajne ľudia dýchajú. Cítim sa neuveriteľne na nič pri myšlienke, že som sa znova ocitla na tomto hnusnom mieste. A čo ma bolí najviac, nedokážem si spomenúť na to, ako som sa sem dostala. Fakt, že netuším, čo robím na tomto desnom mieste, ma kompletne vyvádza z rovnováhy.

Dvere, ktoré sa nachádzajú presne oproti mojej posteli sa zrazu roztvoria a mne sa naskytne pohľad na nejakú postavu, ktorá v nich stojí. Zatiaľ presne nedokážem určiť, o koho ide a uvedomujem si, že moje oči asi nedokážu zaostriť na postavu stojacu uprostred dverí, pretože mi chýbajú moje okuliare. Skutočnosť, že ich nemám na sebe ma opäť vyvedie z rovnováhy a oči radšej zavriem. Započúvam sa do ticha, ktoré za pár sekúnd narušia tiché kroky. Som si vedomá toho, že smerujú k mojej posteli a preto sa odvážim prehovoriť: "Čo sa mi stalo?" Viem, že táto otázka je v mnohých smeroch nepríjemná a ja sama takéto druhy otázok rada nemám, pretože podľa mňa sú príliš na telo, lenže ja som bola vždy priamočiara. Potrebujem proste vedieť, čo sa stalo, keď som skončila v nemocnici.

"Ver mi, to by som aj ja rád vedel, čo sa stalo na tej priblblej oslave, na ktorú som nikdy, ale skutočne nikdy nemal chodiť..." ozve sa hrubý hlas, z ktorého vycítim, že svoju nervozitu a neistotu sa snaží maskovať pokojnou a pomalou rečou. Jeho hlas spoznám okamžite. Je to práve ten hlas, ktorý som vždy dokázala počúvať od rána do večera. V skupine Fort Minor. Proste úchvatné. Teraz mi príde vykoľajený, nie je to ten ideálny človek, akého som si vždy predstavovala. Nie je to ten pokojný a vždy veselý Mike, za ktorého som ho vždy pokladala. Nie... tento Mike je absolútne iný. Zdá sa mi, že osud sa k nemu nezachoval práve najlepšie. Ale s tým ja predsa nič nenarobím.

"Čo má tvoj príchod na tú oslavu s mojim stavom? Ja to stále nechápem." Ozvem sa po svojej dlhej odmlke. Zacítim, že si sadol na kraj mojej postele. Inštinktívne stiahnem svoje nohy trochu do úzadia, aby som mu spravila viac miesta a ruky stiahnem pod perinu, aby nevidel, ako nimi nervózne poklepkávam po posteli, aj keď mám pocit, že to ti už dávno všimol. Nemôžem to povedať s istotou, keďže svoje oči trucovito držím stále zatvorené.

"Možno nič a predsa mám pocit, že sa to všetko stalo kvôli mne. To, že je Chester na vypočúvaní u policajtov a ja som tam bol pred pol hodinou tiež... to proste. Všetko je to zjavne moja vina. Mal by som si od všetkých proste držať odstup, spôsobujem svojmu okoliu len samú bolesť." Bolesť, ktorá srší z jeho hlasu mi doslova vyrazí dych. Roztvorím svoje oči doširoka a pohľad mi padne na toho neoholeného zničeného človeka sediaceho na kraji mojej postele. Dá sa toto vôbec nazvať človekom? Však je z neho totálna hrozba. Naraz ma zmôže ohromná túžba. Túžba po pomoci. Tak rada by som mu pomohla v tomto jeho stave. Už-už načahujem ruku, aby som ho povzbudila svojim dotykom. ruka už je vo vzduchu a pripravená, keď v tom...... och do pekla, čo je to? Začínam horieť od bolesti. Okamžite spustím ruku späť na jej miesto a snažím sa nekričať. Tuho zatnem zuby a cítim, ako od bolesti stisnem pery do tenkej priamky.

"Je pochopiteľné, že sa na mňa hneváš, možno by som ťa mal nechať na pokoji a už sa ti nikdy neukázať na oči. Je dosť zjavné, že po tom túžiš." Ozve sa počas môjho boja skrúšeným hlasom. Zjavne si moje mlčanie a zatínanie zubov vysvetlil trochu zle. Snažím sa mu nejako povedať o svojich problémoch, no vidím, že sa na mňa nedíva. Preto nemám na výber.

"Nikdy by som sa nedokázala hnevať na niekoho, keď si ani poriadne nespomínam na to, čo sa mi vlastne prihodilo. Možno mi neuveríš, ale ja sa netvárim trucovito ani urazene, ja bojujem s bolesťou. Netuším, čím ma tu napichali a netuším, prečo ma tak všetko bolí a prečo sa cítim tak otupene, ale už len toto ma oslabuje a začínam sa cítiť... slabo... proste cítim, ako slabnem... asi mi dali nejaké lieky na spanie alebo neviem, čo ale moje správanie nemá nič s tebou. Ja by som si tak rada vypočula od teba, čo sa stalo na tej oslave. Ja som tak zvedavá, že aj keď by som mala zjavne spať, bez vysvetlenia nezaspím..." Svoje slová vyslovujem dosť pomaly práve kvôli bolesti, ktorá mi preniká telom a snažím sa ani raz nesyknúť, čo sa mi celkom podarí a začínam byť so svojou výdržou spokojná. Potom však prídu moje posledné slová a po nich zasyčím, pretože bolesť sa trochu viac odstupňuje a ja mám čo robiť, aby som sa nerozkričala na plné hrdlo a preto sa tomu syknutiu toľko nebránim.

"Skutočne to chceš vedieť? Nemám ti zavolať radšej sestričku, aby ti dala niečo, čo ti pomôže proti bolesti?" V jeho hlase tentoraz znejú značné obavy. Ja len zakrútim záporne hlavou a jedným zo svojich uprených pohľadov sa naňho zahľadím a začnem ho prepaľovať svojimi očkami. Cítim, že by sa rád odvrátil a nerušil naše očné spojenie, ale zjavne nemá na to, aby to spravil. Bojí sa snáď? Napadne ma.. Táto otázka však zostane len v mojej hlave.

"Tak dobre," znie to ako zúfalý vzdych, no poteší ma to, že sa nakoniec rozhodol povedať mi to. Aj keď... z nás dvoch bude tým pádom asi ten múdrejší.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lexi | Email | Web | 17. december 2012 at 18:08 | React

Dobr díl.. Jdu si přečíst ten další, abych se dozvěděla co jí řekne :D Začala jsem tuto povídku číst ;)

2 Joss | Email | Web | 18. december 2012 at 10:59 | React

[1]: Ďakujem, som rada, že si sa rozhodla pridať sa k tomu málu čitateľov, čo to dokážu čítať. :-)

3 Faint | Web | 7. january 2013 at 12:22 | React

Ježíš on je tak sladký...nemyslím tu ale stále...
To si nevšímaj, jednoducho ma strašne teší, že niekto ďalší takto obdivuje Mika a píše o ňom

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement