V žiari reflektorov 4 - 2. časť

16. december 2012 at 20:08 | Joss |  V žiari reflektorov
Mike
Predošlý deň skoro ráno:

Koľko vlastne môže byť hodín? Má vôbec pýtať sa na fakty, na ktoré sa mi nechce hľadať odpoveď, aj keď ju trebárs mám priamo pod nosom? Ja v tom teda veľký zmysel nevidím.

Skrátka viem, že je neskorá nočná hodina a ja už zase nemôžem spať. Je to už asi tretia z nocí, ktoré idú deň po dni za sebou. A práve preto len nečinne ležím na chrbte na posteli a hľadím kamsi rovno pred seba. Je samozrejmé, že nevidím nič, ale tiež nevidím dôvod, prečo by som sa nemal snažiť o to niečo v tej tme zazrieť.


Z myšlienok ma vytrhne hlasné pípnutie prijatej správy na mojom mobilnom telefóne. Strhnem sa zo zamyslenia a som nútený vrátiť sa násilne späť do reality. Od prvotného šoku sa mi zrýchli dych a srdce sa mi rozbúcha tak, až mám pocit, že by mi najradšej vyskočilo z hrude a rozutekalo sa kamsi preč do sveta... bezo mňa.. Určite by ma aj to moje srdce nechalo najradšej opusteného. A nielen opusteného, ale aj totálne bez známky života. Veď bez srdca by som nebol človekom, lež bábkou Boha. A existuje vôbec Boh? No, to je ďalšia otázka, ktorej sa radšej vyhýbam.

Pomaly a hlavne opatrne sa posadím na posteli a rukou začnem v tme hmatkať, kým ňou nenarazím na ostrý roh nočného stolíku. Práve po tomto okraji potom rukou prechádzam, kým nenájdem zapínanie lampičky, ktorú ním zapnem.

Aj to málo svetla, ktoré naraz zaleje miestnosť stačí na to, aby moje oči vyšli zo svojej pôvodnej koncentrácie, ktorú sa mi s nimi podarilo nadobudnúť v tme. Cítim, ako ich svetlo, ktoré mi príde tak nechutne ostré a jasné, dráždi až ma začínajú páliť. Zrazu sa mi rozostrí pohľad a ja cítim nekontrolovateľne veľké množstvo onej slanej tekutiny, ktorá je ľuďmi nazývaná slzy. Ak by som bol v poriadku, dalo by sa povedať, že slzy u mňa nie sú zvyčajným javom, ale ja v poriadku absolútne nie som a preto môžem povedať, že sú na dennom poriadku. Plačem od nervov, plačem od bolesti, plačem zo straty, plačem nad sebou, plačem... plačem.. PLAČEM! No teraz plačem od podráždenia mojich očí. A to som si už myslel, že soľné vodopády som už vyčerpal najmenej na niekoľko storočí. A teraz? Teraz ich, po ani nie tak dlhej dobe, znova cítim stekať na svojej tvári. Zacítim mierne chladenie na lícach.

Ach, úbohé svetlo, najradšej by som ho znovu zhasol a uložil sa do svojej pôvodnej polohy, no zvedavosť je trochu väčšia. Rád by som vedel, ktorá "dobrá" duša sa rozhodla pokúšať šťastie a napísať mi SMS-ku. Chrbtami rúk si prejdem po očiach v snahe skrotiť slzy rinúce sa z mojich slzných kanálikov. Musím tak učiniť niekoľkokrát, kým sa dostaví žiadaný účinok. Potom sa svojimi pokojnými pomalými, až lenivými pohybmi zo sediacej polohy dostanem do stojacej, pričom v hlave uvažujem nad tým, kde som si len mohol nechať telefón.

Keď ho mám konečne v rukách, čítam správu, ktorá je od Britney:
Ahoj, som si vedomá toho, že neprežívaš práve najlepšie obdobie svojho života, no napriek tomu by som sa rada uistila, že si v poriadku. Ako tvoja kamarátka, za ktorú sa ešte stále považujem, mám právo vedieť o tebe, či ešte žiješ. Neodvážila som sa doteraz telefonovať, pretože viem, že potrebuješ trocha pokoja. Počítala som však s tým, že sa ozveš sám, no ako vidím, nemáš k tomu nejako blízko, aby si sa mi ozval a preto som sa rozhodla konať sama za seba. Bojím sa, že si niečo spravíš a okrem iného by som sa rada uistila v tom, že dnes prídeš na moju oslavu. Nech už si na tom akokoľvek, v tvojom prípade "nie" nie je odpoveďou pre mňa. Chcem ti pomôcť a mám pocit... mám pocit, že potrebuješ spoločnosť. Je síce neskorá nočná hodina, no ja viem, že sa k tejto správe dostaneš včas, aby si si ju prečítal. Ospravedlňujem sa, ak som ti narušila tvoj pôvodný plán preležať a prespať celý deň. Mal by si sa dať čo najskôr do poriadku, aby si o tebe nezačali ľudia rozprávať nepekné veci To by ma dosť mrzelo. Dúfam, že sa uvidíme... Pa.... Britney. :-*

Po prečítaní správy sa nedokážem ubrániť úsmevu. Britney vždy záležalo na jej priateľoch, nech už bola akákoľvek. Ona si vždy dokázala spraviť srandu aj z tej najvážnejšej situácie na svete. Vždy sa dokázala odviazať, vždy sa smiala a pritom sám veľmi dobre viem, že to v živote nemala príliš ľahké. Sám si už ani nespomínam na to, koľkokrát som ju videl zničenú usmievať sa na svoje okolie, ktoré to vôbec nevnímalo, zato ja áno. Ani neviem prečo, proste som to zaregistroval a vždy sa s ňou pozhováral. Z tejto správy, ktorá práve zmizla pred mojimi očami, pretože sa mi vypla plocha na telefóne, priam sršala zvedavosť a chtivosť po pomoci. Chce sa rozprávať.

Rukou si prejdem po rozcuchaných mastných vlasoch a napokon rukou prídem aj na svoju drsnú neoholenú tvár. Som si vedomý, že môj výzor by asi ublížil mnohým z mne blízkych ľudí. Postupne však vo svojej hlave prichádzam k záveru: "Je mi to absolútne jedno." Je dosť možné, že som ho vyslovil aj nahlas, nejako to nevnímam.

A práve v momente, keď sa mi toto premelie hlavou, zacítim strašnú túžbu. Nie túžbu po tom, čo je pre mňa už dávno stratené, ako tomu bolo posledné dni, ale po spoločnosti, v ktorej by som sa seriózne odreagoval. Britney má pravdu, jednoznačne by som sa mal dať do poriadku skôr, než ľudia prídu na to, čo sa zo mňa stáva. Zatrpknutý čudák, ktorý si drží odstup od spoločnosti.

Ale predsa, ak sa chcem dnes zaradiť do normálnej spoločnosti ľudí, mal by som sa postarať o svoj zovňajšok.

Zhlboka sa nadýchnem a položím mobil na jeho pôvodné miesto - polička s knihami. Pomaly sa otočím k zavretým dverám izby a zamyslene sa na ne zahľadím. Skutočne chcem prekročiť, po nekonečne dlhých dňoch, ktoré som v izbe strávil, ich prah, aby som sa znova dostal do víru môjho normálneho života? Veď, v skutočnosti, toto nikdy nebol pre mňa normálny život, ja vždy bývam vysmiaty až to bolí. No, ak sa pre niečo rozhodnem, konám tak, ako uznám za vhodné. No a práve preto mi nikto nemôže mať za zlé, že som sa v mojom stave rozhodol uzavrieť sa pred svojim okolím. Stiahol som sa do svojej spálničky na svoje posteľ ako slimák do svojej ulity. Stiahol som sa do svojich myšlienok a spomienok. Utiahol som sa k svojim výčitkám svedomia a ľútosti seba samého.

No dosť už bolo niečoho takého, musím povedať, že na istú dobu mi stačilo. Myslím, že nastal čas začať sa snažiť.

V hlave sa mi vynorí moja nedávna spomienka na to, čo sa mi stalo v bare, kam som si sem tam zašiel. Kto vlastne bola tá žena, ktorá sa tam zjavila? Pracuje v tom bare? Nikdy som ju tam nevidel.. a to tam chodievam pomerne často. Je možné, že by som ju prehliadol? Hm.. tak toto je skutočne divné, ale vyzerala, akoby tam robila, vyznala sa tam a keď zamierila do onej zadnej miestnosti... ako je to možné?

Prudko zatrasiem hlavou. "Nie, na toto nemôžem myslieť!" zvolám pobúrene, akoby som toto všetko chcel v sebe potlačiť. Nikdy som si nevšímal druhé ženy, kým som bol s Annou. Nikdy som sa nesnažil o to, aby som jej bol neverný, či už myšlienkami alebo skutkami. Ja som si to proste nemohol dovoliť. Popravde, ani som nechcel. Až kým...

Ten koncert zlomil zjavne nielen ju. Ale s Chesterom sme mali mierne vypité a ja doteraz nechápem, čo to vtedy do nej vošlo, veď aj po iné razy, čo som sa tak choval, to tolerovala a nikdy, nikdy, sa nesťažovala na moje správanie, bavila sa so mnou. No tentoraz som zjavne prekročil hranice.. ale čím? Čo ju prinútilo stratiť nervy? Choval som sa inak? Síce si na to celkom jasne spomínam, spomínam si na to, čo sa stalo, ale akosi si neviem vybaviť to, čo bolo zlomové.

No nič, proste sa to stalo... stačí, nebudem sa viac mučiť myšlienkami na to. Rozhodol som sa na to proste zabudnúť, aj keď rozvodový proces sa ešte len má konať a som si istý tým, že budúci mesiac pre mňa skutočne nebude jedným z ľahších mesiacov môjho života, no uvedomujem si, že ho prežijem rovnako, ako som prežil aj iné mesiace, ktoré boli pre mňa ťažké.

Po toľkých rokoch v spoločnej domácnosti....

Znovu prudko zatrasiem hlavou a rozhodným krokom vykročím ku svojej skrini, v ktorej sa začnem prehrabávať a vyťahovať z nej čisté oblečenie. Nakoniec siahnem do spodnej priečky mojej skrinky a vytiahnem z nej osušku. Veci na seba naukladám a vyberiem sa z izby preč. Vyberiem sa preč z onej ulity, v ktorej som sa doteraz schovával. Mám tejto schovávačky plné zuby.

Užívam si pocit teplých kvapiek vody stekajúcich po mojom tele smerom dolu. Každá kvapka dopadne na iné telo. A dostávajú sa mi aj do vlasov, ktoré sú napokon už celkom mokré. Vodu si nechávam tiecť aj po tvári a predstavujem si, že zo mňa zmýva všetko predošlé utrpenie, výčitky a bolesť. Normálne cítim, ako sa to všetko zo mňa uvoľňuje a ja znova začínam cítiť svoj pôvodný slobodný život, ktorým som žil predtým.

"It´s too late..." hmkám si v sprche. Je to vlastne text jednej z Chesterových starších pesničiek, ktorú nahral vo svojom vedľajšom projekte Dead by Sunrise. Naraz mi dôjde celý skutočný zmysel textu pesničky. Predtým som ho považoval za nezmyselný a nechápal som ho, postupne mi však dochádza zmysel všetkého, zmysel kolobehu života, zmysel lásky, zmysel nenávisti..

Zastavím vodu, aby som si do vlasov naniesol riadnu dávku šampónu a na telo voňavý sprchový gél, ktorý mám tak rád. A keď už to mám všetko na sebe, pustím si znovu vodu a začnem to zo seba zmývať. Som celkom prekvapený z toho, koľká špina zo mňa ide. Cítim neuveriteľnú spokojnosť.

Z kúpeľne sa napokon dostanem po vyše hodine upravovania sa. Je zo mňa celkom nový človek a som so sebou spokojný. Vlasy mám upravené tak, že ofina mi ide tesne nad očami, je nagélovaná tak, aby mi držala pokope a vlasy sú inak učesané, po dlhej dobe. Mierne som sa oholil, nechal som si to však tak, ako som to mal predtým. Zarastený teda len mierne. Oblečený som v čierno bielej kockovanej košeli, pričom prvé tri gombíky si nechávam ležérne rozopnuté, a nohavice, ktoré kedysi mohli byť čierne, no teraz sú už skôr šedé, no mám ich nadovšetko rád. Na nohy som si obul čierne tenisky, ktoré mi prišli pod ruku (zhodou okolností značka Nike).

Zamierim si to do svojej izby. Rozhliadnem sa po nej okato a nakoniec podídem ku oknu, na ktorom odostriem žalúzie a roztiahnem závesy. Roztvorím ho dokorán, aby sa miestnosť riadne prevetrala. Nechávam svieži jesenný vetrík, aby mi rozcuchal vlasy, medzitým ako sa nakloním von z okna s úsmevom na tvári. Rozhliadnem sa po ulici, ktorá je ešte zahalená takto skoro ráno do šera a vyzerá dosť tajomne.

Uvedomím si, že je ešte priskoro na to, aby som vyrazil ku Britney. Vtiahnem svoju hornú polovičku späť do domu a zavriem okno. Podídem k posteli a usadím sa na ňu. Cítim, ako sa mi po tvári rozťahuje bezradný výraz a znova nadobúdam pocit, že som zbytočný. Možno som sa do toho všetkého nemal hrnúť tak bezhlavo. Možno to ani nebol dobrý nápad spraviť takéto rázne rozhodnutie. Možno by som tomu mal nechať čas a Britney napísať, že neprídem, že mi ešte nie je dobre. Porozprávať sa predsa môžeme kedykoľvek inokedy.

Akoby mi niečo chcelo zabrániť v rozvíjaní mojich myšlienok, mobil sa mi rozdrnčí a ja som nútený zdvihnúť a a ísť ho zdvihnúť. Nepozriem sa na meno volajúceho, preto ma dosť prekvapí, keď sa mi v ňom ozve Chesterov hlas: "Čus, brácho.. dúfam, že si sa ešte nerezal." Znie to v jeho podaní dosť komicky až mám chuť zasmiať sa, ale čosi mi v tom bráni.

"Až si necítim ruky od toľkého rezania sa," odtuším mu so sarkastickým podtónom.

"No, pred pár chvíľami mi volala celkom dosť rozrušená Britney, že si jej neodpísal na akúsi SMS-ku, ktorú ti poslala pred asi dvoma hodinami. Mala pocit, že už nežiješ a preto som ti mal zavolať, bro..."

"A to mi nevie zavolať sama?" Aj by som mohol byť milší, ale toto uvedomenie zjavne nestačí na to, aby som zmenil svoj tón hlasu.

"Ver tomu, že som sa jej pýtal na to isté, bro, ona mi však povedala, že nechce byť prvá, ktorá zistí, že tvoje mŕtve telo leží niekde v Shinodovskom hniezdočku lásky.."

"Tak počuj, už veľmi dávno to nie je ono hniezdočko lásky..je to obyčajný kutloch, ktorý pôjde do dražby!" Netuším, čo ma podráždilo na jeho poznámke na adresu môjho domu.

"No tak povedz rovno, že chceš ísť bývať ku mne a Talinde, ako naše druhé decko.." vybuchne zrazu do smiechu. A jeho smiech je natoľko nákazlivý, že to nevydržím ani ja a začnem sa smiať spolu s ním.

"Páni, ja som už pomaly prestával veriť tomu, že ešte niekedy budem počuť tvoj hlasný smiech, bro.." preruší tú krásnu zlomovú chvíľu Chester.

"Prosím ťa, nemohol si ma nechať ešte smiať sa? Vieš aký je to, po dlhej dobe, úžasný pocit?" osočím sa naňho, ale nahnevaný som už len naoko.

"No prepáč. Britney by sa ťa ešte rada spýtala, či chceš prísť. A stále hovorí, že ak povieš nie, nemám ti dovoliť zložiť tento telefonát.."

"Takže ona je tam s tebou, čo?"

"No....a sakra...."

"To si mi pekný kamarát, takto mi klamať, však povedz rovno, že si užívate..."

"To nie je pravda, na tieto veci mám výhradne Talindu," krátko sa zasmeje, "pozdravuje ťa."

"Prídem."

"Skvelé, určite sa tejto odpovedi poteší, musím jej to oznámiť."

"Ona to už aj tak vie, miláčik.."

"Ale zlatko... nebodaj sa nechceš rozlúčiť.."

"Chceš niečo počuť, miláčik?"

"To rozhodne áno!"

"Si jediný človek, ktorého som kedy takto nenávidel.."

"Och, ty lichotník.." nahodí svoj mierne priteplený hlások a viem si celkom jasne predstaviť to, ako pohodil rukou, ako to robievajú ženy z rozmaru.

"No dosť už, kedy sa tá oslava vlastne začína a berieš si tam niekoho so sebou?"

"To je prekvapenie, ale oslava sa začína o druhej poobede a končí sa.. no koniec vraj nie je presne určený, keďže Britney má na týždeň svoj dom prázdny."

"Ja ho mám prázdny zjavne doživotne.." pri tej myšlienke sa mi znova zhorší nálada.

"Neboj sa, čoskoro ho budeš mať tak plný, až si budeš želať, aby bol znova prázdny.."

"No, to je dosť možné, hlavne pri tebe, ale celkom dosť sa teším na to, ako sa znova zaplní, po dlhej dobe by nebolo od veci. Čo by si povedal na to, keby som teba a Talindu pozval na večeru?"

"Jasné, a ty budeš civieť na nás dvoch, ako sa muckáme a ty tam nebudeš nikoho mať, tak to nie. Ja by som bral, keby sme šli do krčmy spolu s ostatnými chalanmi!"

"Hm, vieš o tom, že to nie je zlý nápad? David, Brad, Joe, Rob, ty a nakoniec aj ja. Tak čo súhlasíš s tým?"

"Samozrejme, že áno, aspoň sa konečne zabavíme, ale ešte sa musíme opýtať ostatných, čo na to povieš? Ja som si takmer 100% istý, že s tým budú súhlasiť, veď predsa nemajú dôvod nesúhlasiť s takým skvelým nápadom."

"Samozrejme, že nie, bro, no tak ja by som už teda končil, ak mi dovolíš..." poviem napokon a potichu vydýchnem. Som si istý, že Chester toto vzdychnutie začul, pretože ho po mne zopakoval.

"Tak teda dobre, nechcem si na teba minúť predsa svoj drahocenný paušálový kredit, na to je to moc drahé.. tak sa teda maj a vidím sa poobede, nezabudni priniesť so sebou dobrú náladu, a aj keby si si ju zabudol, neboj sa, že by som ti ju nedokázal napraviť. Chester dokáže všetko!"

"Ja viem, že dokážeš všelijaké zázraky, tak teda ďakujem a maj sa pekne."

Približne o jednej hodine poobede:

Trčím v celkom slušnej dopravnej zápche neďaleko hlavnej Los Angelskej ulice, na ktorej sa nachádza luxusná vila Britney. Netrpezlivo bubnujem prstami po volante a nohu držím permanentne pripravenú na plyne, aby som sa hýbal autom čo najrýchlejšie. Aj tak mi je to však absolútne na nič, pretože sa to hýbe celkom pomaly.

Potichu vydýchnem a snažím sa upokojiť sa tým, že nikoho nemôžem uraziť svojim neskorým príchodom, rozhodne pre to budú mať pochopenie. Napriek tomu sa mi hlavou hmýria myšlienky o tom, že prečo je tu dopravná zápcha v takejto nezvyčajnej hodine. Potichu vydýchnem a oddám sa pomalému posúvaniu sa smerom k Hlavnej ulici číslo 15.

* * *

Po pol hodine, ktorá mi prišla takmer ako polka storočia, som konečne auto odstavil pred bránou obrovskej vily, ktorá každému musí byť do očí. Zahľadím sa skúmavo na auto stojace predo mnou a uvedomím si, že je to auto môjho kamaráta Chestera. Ten akurát vystupuje z auta a cupká si to na stranu spolujazdca. Otvára dvere a akurát vtedy.... vtedy to zazriem. Tesne predtým, ako to dopadne na Chesterovo auto. Narobí to dosť veľký rámus a nakoniec to vzbĺkne. Chester, a nielen on, je v panike. Vytiahne z auta svojho spoločníka.. och, omyl, spoločníčku. Je zranená.

Vystúpim z auta a zamierim si to k nemu. Už z diaľky jeho spoločníčku spoznávam. Teraz však vyzerá byť značne v ohrození. "Och, pre boha, Chester.. čo? Čo sa stalo?" spýtam sa v šoku, hneď, ako som pri nich. Hľadím bezradne na osobu v Chesterovom náručí.

"Neviem, ale ak toho hajzla chytím, nikdy mu to neprejde!" zahučí Chester okamžite. Zrazu sa podobná vec udeje aj s mojim autom, čosi naňho dopadne a vznieti sa to. Akurát, že ja so v ňom už nebol. Hľadím, ako sa po ňom oheň šíri a som si vedomý toho, že to zanedlho vybuchne. "Musíme preč!" zvolám.

"To viem aj bez teba.." spoločne sa rýchlo, no v rámci možnosti, vyberiem preč. Dosť neskoro si uvedomím, že do nestíhame a nestihnem Chestera ani varovať. Nie sme asi ani tak 3 metre od horiaceho auta, keď sa to rozhodne vybuchnúť. V zlomku sekundy cítim, ako padám na zem bez vlastnej vôle a periférne vnímam, ako padá aj Chester s ňou na rukách. Zaskučím a zakryjem si hlavu.

Cítim ostré pálenie na chrbte a mám pocit, akoby ma pichalo najmenej milión ihiel zozadu. Počujem sa kričať a nemôžem to zastaviť. Okrem seba počujem aj Chesterov zúfalý krik. V tomto momente sa modlím, aby bol po tom všetkom v poriadku.

Netrvá to možno ani dve minúty a je po všetkom, autíčko už iba tlie ako malá vatra, no ja sa cítim, akoby som sa práve vrátil z pekla do reality. Všetko ma bolí. Posledné, čo počujem sú hlasné sirény sanitky, hasičov a policajtov, potom mám už len tmu.

* * *

".... a takto nejako sa to stalo.." dokončím svoje rozprávanie nakoniec. Hľadím na ňu uprene. Oči má zatvorené, ale ja viem, že to všetko vnímala. Viem, že ma počúvala celý čas.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lexi | Email | Web | 17. december 2012 at 18:23 | React

Krásně napsané. Píšeš všechno do detajlů.. :) Ale bylo to pěkně dlouhé a uspala jsi mě. Zajímalo by mě, kdo jim to na ty auta hodil :D

2 Lexie | Web | 17. december 2012 at 18:59 | React

Take niečo by som ja nenapísala uznávam napísala si to vážne krásne u teba je radosť  niečo čítať :-) len tak daľej :-D

3 Joss | Email | Web | 18. december 2012 at 10:58 | React

[1]: Možno sa to dozvieš v pokračovaní, aj keď ešte sama neviem, čo v tej kapitole bude, no ja viem, kto im to do toho auta hodil, to mám uschované vo svojej hlave  a nikto to zo mňa nevypáči. :D Ja to stále obmieňam, stále prepracovávam, takže možno za mesiac bude pokračovanie

[2]: Ďakujem, som rada, že sa ti to páčilo. :)

4 Lexi | Email | Web | 20. december 2012 at 15:58 | React

Ahoj. Už začala soutěže. Více tady
http://lexiinin-koutek.blog.cz/1212/zadani-do-1-kola
;) Nevím kdy to ukončím, ale dám větší prostor, protože tě chápu :D

5 Faint | Web | 7. january 2013 at 12:34 | React

Mike v sprche mhh...:DD
Waw....tak toto som nečakala...Skvelá kapitolka.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement