3. kapitola

11. january 2013 at 20:34 | Joss |  Haltova škola

Zvláštne oddelenie


"Nezabudla si si nič, drahúšik?" počujem hlas mojej matky, ktorý mi je toľko vzdialený. Myšlienkami som absolútne niekde, kde by som nemala byť. Som pri rodine Leovi. V chaose, ktorý nastal za posledné dni, som mu ani nestihla povedať, že ma pravdepodobne pár dní neuvidí, pretože ma za tri dni (čiže dnes) exportujú do nemocnice, kde sa pokúsia identifikovať to, čo sa so mnou vlastne deje. Ono sa so mnou navonok vlastne nič výnimočné nedeje. Zmeny sa vraj deju v mojom vnútri, konkrétne v mojej krvi. Moje bunky sa vraj začali správať nejako podivne a doktori si myslia, že by mohli prísť na to, čo sa so mnou vlastne deje, takže mi napísali ospravedlnenku do školy. Vraj to nepotrvá dlho, pretože tieto zmeny sa dejú zvyčajne v našich telách, teda v telách výnimočných, rýchlejšie než u normálnych ľudí a preto nepredpokladajú, že by som akurát ja mala byť výnimkou. No... vlastne ani ja neviem o tom, že by som v niečom mohla byť iná, než sú ostatní a pevne verím, že čoskoro budem môcť byť znova vo svojom domove. Nie, že by mi doma bolo nejako úžasne dobre, ale domov je predsa len domov a v nemocnici sa človek cíti stiesnene. Aspoň v mojom prípade je to tak. A to som v nemocnici bola len dvakrát. Vždy som sa tam cítila znudene a nepríjemne.
"Alberta... Alberta.." zacítim prudké trhnutie a som násilne prinútená vrátiť sa do reality. Slabo zaskučím a dám konečne najavo, že som už aj duchom prítomná. Mama mnou prestane triasť a pustí ma. Odstúpi odo mňa a zahľadí sa mi priamo do očí. Jej pohľad mi je vyslovene nepríjemné, ale radšej mlčím miesto toho, aby som jej niečo povedala. Rukou siahnem na svoje kučery a pokúsim sa uhladiť ich. Ja si týmito svojimi pohybmi vybíjam nervozitu, ktorá sa vo mne tvorí akoby som sa jej o to prosila. Postupne sa zo mňa stáva klbko nervov a netuším, čo s tým. Prakticky sa nemôžem dočkať toho, ako sa toto všetko skončí. Je mi vyslovene nepríjemne, keď pomyslím na to, že ma kdesi budú prezerať a možno nakoniec prídu na to, že som chorá a môj vývin pôjde pomaly a budem v nemocnici trčať do svojej stovky a všetci doktori pomrú, kým sa asi tak tretej generácii podarí prísť na to, čo mi vlastne je.
"Alberta, čo to robíš? Netrhaj si vlasy!" znova ma do reality vráti panický hlas mojej mami. Ja sa len tak mimochodom pozriem na svoju pravú ruku. Držím v nej chumáč svojich vlasov. Ani som si neuvedomila. Príde mi to vtipné a uškrniem sa so slovami: "Hoplá, to som nechcela..."
"Počúvala si ma vôbec?" pozrie sa na mňa s výčitkou v očiach.
"Samozrejme, že áno, mami," zaklamem rýchlo. Viem si predstaviť, čo hovorila.
"Tak mi to zopakuj!" vyzve ma.
"Hovorila si, aby som bola opatrná, dávala si pozor a aby som robila všetko to, čo mi doktori povedia.." odrapkám, pretože moja mama si na mňa spomenie s týmito vecami vždy len vtedy, keď odchádzam z domu a zakaždým je to o tom istom. Tentoraz som sa však zjavne preriekla. Z maminho výrazu usúdim, že hovorila o niečom inom a že som zase prestrelila. Zatvári sa urazene.
"Akoby som stále hovorila to isté.." zamračí sa na mňa a zrazu sa začínam cítiť nepríjemne. Ja v dnešný deň skutočne nedokážem dávať pozor na to, čo mi mama hovorí. A tiež ani riadne nevnímam to, kde sa nachádzam. "Hovorila som ti práve o niečom inom.. ale to je vlastne jedno. Každopádne sa drž a nevzdávaj sa, nech to tam bude akékoľvek.." žmurkne na mňa a ja sa nestihnem vyhnúť jej ruke. Pohladí ma jemne po tvári. Pokúsim sa o úsmev, no vyjde mi z toho len akási grimasa, ktorá musí vyzerať, ako by som zjedla citrón.
"Tak sme tu.." vyhlási mama a ja sa prekvapene natočím smerom k oknu, aby som sa následne zadívala na päťposchodovú budovu nemocnice, ktorá sa u nás nachádza. Strasie ma už len pri pohľade na tú budovu. Mám chuť otvoriť dvere a rozutekať sa domov.
Zdá sa, že mama postrehla moje rozpaky a neistotu, pretože okamžite vytiahla kľúčiky zo zapaľovania a vystúpila von z auta. Skôr, než som sa stihla spamätať, stála na mojej strane auta a otvárala mi dvere, aby som mohla vyjsť von. Tak ja som si len odopla pás a nechala ho, aby sa stiahol na svoje miesto. Pomaly som sa natočila tak, aby mi nohy napokon vypadli von z auta. Potom som sa trochu posunula, aby som sa nimi dotkla bezpečne zeme a vyliezla z auta. Zhlboka sa nadýchnem čerstvého vzduchu a potichu vydýchnem. Zabalím sa viac do svojho hrubého svetru, ktorý mám na sebe. Mama za mnou zavrie dvere na aute a vyberie sa ku kufru auta, ktorý roztvorí a vyberie z neho ruksak s mojimi vecami. Zhodli sme sa na tom, že nebudem potrebovať nejako zvlášť veľa vecí, keďže stále budeme spolu v kontakte. Vraj, ak by som niečo potrebovala, stačí povedať a ona mi to prinesie. Súhlasila som, pretože som ani najmenej nemala chuť na to, aby som sa trápila balením.
Vysokú osobu zahalenú do plášťa a kráčajúci priamo k nám som si všimla už, keď vychádzala z budovy nemocnice. Doslova som cítila pohľad na sebe a bolo mi to nepríjemné. Mama sa hrabala ešte stále v kufri auta, takže nemala možnosť zaregistrovať spoločnosť, ktorá prichádzala. ja som však musela čeliť tomu pohľadu. Vysoký blondín sa zastavil priamo predo mnou a svojimi žiarivo modrými očami sa na mňa uprene zahľadel. Neodvážila som sa nič povedať, iba sa čakala, kedy niečo spraví on.
"Ty si Alberta Rybanová, však?" spýtal sa a jeho hlas znel absolútne nenútene a uvoľnene, čo ma dosť prekvapilo. Na tvári sa mu dokonca mihol aj slabý úsmev. U doktorov som sa s niečím takým zatiaľ ešte nestretla... teda nestretla som sa s tým len doteraz, pretože on práve porušil pravidlo o tom, že všetci doktori sa vždy musia do niečoho, ako je úsmev, nútiť. A okrem toho nenútene sa niekomu prihovoriť tiež mnohým dáva riadne zabrať. Ale zdá sa, že tento je celkom iný.. dokonca mi je sympatický.
"Ach, áno, to som," prikývnem slabo a opätujem mu jeho úsmev, aj keď som si istá, že mi to nevyšlo tak ako jemu, pretože som dosť neistá. Som si istá, že sa mi na tvári vytvorila z úst len akási paródia na úsmev.
"Au..." začujem mamin hlas od auta a automaticky sa otočím tým smerom, aby som skontrolovala, či je všetko v poriadku. Mama stojí mierne prikrčená a rukou sa drží za hlavu na mieste, kde sa zjavne udrela. Súcitne sa na ňu pozriem a okamžite k nej priskočím pričom si rukou odhrniem vlasy dozadu, aby mi nezavadzali. Okamžite sa ujmem iniciály a vylovím svoj ruksak z auta. "Nechápem, čo si tu toľko stvárala, keď mám len jeden prostý ruksak.." zakrútim nad ňou nechápavo hlavou a krátko sa zasmejem. Odstúpim trochu dozadu, aby mama mohla zavrieť kufor a zamknúť auto. Potom spolu prikročíme k doktorovi, ktorý tam ešte stále stojí a hľadí raz na mamu a potom zas na mňa. Nakoniec zastaví pohľadom na mne.
"Aby som dokončil to, čo som chcel povedať, volám sa Marek Slanský a vedenie tejto nemocnice sa rozhodlo poveriť ma vašou liečbou. Teda ono to nebude ani liečba, keďže nie ste chorá, ale mám na vás dávať riadny pozor a zapisovať si, počas vášho pobytu u nás, dôkladné informácie o vašom tele a tak. Vaša matka bude teraz musieť ísť podpísať ešte zopár dokumentov do kancelárie, do ktorej ju navigujú na informáciách a ja by som sa, ak by ste dovolili, slečna, ujal by som sa vašej batožiny a odprevadil vás do vašej izby." Jeho reč bola taká uvoľnená a znela priateľsky. Takmer akoby sa tešil z toho, že ho poverili práve starostlivosťou o mňa. Ale to je predsa hlúposť, kto by sa už len tešil z takého zjavenie, akým som ja? Jedine blázon... a Leo. Ale veď blázon rovná sa Leo.
"V poriadku, ale mám na vás ešte jednu pripomienku, pán Slanský," poviem a on sa na mňa spýtavo zahľadí. Preto pokračujem: "Chcela by som, aby ste mi tykali, ešte si neprídem taká stará, že by ste mi museli vykať." Krátko sa nad tým zasmejem a postrehnem, že aj jemu sa na tvári zjavil mierny úsmev.
"No, viete...eh.. vieš, máme to takto v predpisoch a nikto sa neodvažuje porušovať ich. Ale ak si to tak sama želáš, nemám s tým problém, ale v tom prípade by som bol rád, aby si mi hovorila Marek."
"Súhlasím," prikývnem súhlasne a podám mu svoj batoh. "Povedal si, že ho vezmeš.." Uškrniem sa naňho. Zasmeje sa. Možno táto nemocnica nie je až také peklo, ako som si pôvodne myslela, že je. Predsa sa tu ešte nájdu normálni ľudia. Ako napríklad Marek.
"Na tom trvám, nenechám predsa takéto útle dievčatko nosiť taký veľký batoh," zasmeje sa znova a ja sa na moment zatvárim urazene. Skôr než stihnem vymyslieť vhodnú odpoveď, ktorou by som sa mu odplatila, vezme mi batoh a rezko vykročí smerom k nemocnici. Váhavo sa ešte pozriem na mamu a potom jej len narýchlo mávnem a rozbehnem sa za ním.
Nasledujem Mareka chodbami Rybanovskej nemocnice. Niektoré oddelenia mi absolútne nič nehovoria, no som presvedčená, že moja starká by mi o nich vedela povedať hotové historky. Ona v tejto nemocnici totiž kedysi pracovala a preto ju pozná omnoho lepšie než väčšina obyvateľov Rybán.
Ocitneme sa v oddelení, v ktorom je počuť detský plač, ale aj smiech a rozradostenú vravu z podaktorých izieb. Mierne sa pousmejem, toto oddelenie poznám celkom dobre. Neraz som na ňom strávila dva mesiace letných prázdnin so zlomenou rukou alebo nohou. Som strašný fiškus a špekulant.
Marek zrazu náhle zmení smer, takže doňho len-len nenarazím. Zamieri si to ku chodbe, ktorá kolmo nadväzuje na detské oddelenie. Podrží mi otvorené jedno krídlo veľkých dvojkrídlových dverí, aby som vošla za ním a príliš pritom nezaostala. Vďačne sa naňho usmejem a on len prikývne a otočí sa, aby znovu mohol pokračovať v ceste. Udivene sa obzerám okolo seba. Netuším, kde to sme. Chodba je skutočne zvláštna. Miesto bielych nemocničných dverí, ktoré sa väčšinou nachádzajú na izbách, v ktorých sú ubytovaní pacienti, sú tam dvere z tmavého vylešteného dreva. Na každých dverách je zavesené číslo. Celá táto chodba vyzerá ako nejaká ubytovňa. Je tu všade ticho a ja mám z toho akýsi divný pocit. Akoby som už ani nebola v nemocnici, ale niekde úplne inde. "Kde to sme?" odvážim sa narušiť ticho svojou otázkou. Marek kráčajúci predo mnou zastaví a ja sa dostavím na jeho úroveň, aby som sa naňho mohla pozrieť.
"Sme na oddelení výskumu a práce so schopnosťami výnimočne nadaných. Je trochu odlišná od ostatných oddelení práve preto, že ľudia, ktorí sa ocitnú na tomto oddelení nie sú chorí a preto sa nemocnica rozhodla vybudovať toto oddelenie ako takú ubytovňu. Ľudia sa tu takto cítia omnoho lepšie a cítia sa tu ako doma, som si istý, že sa ti tu bude páčiť." Pozorne som sa započúvala do jeho slov a nestíhala som sa diviť nad toľkým prívalom informácií, ktoré sa na mňa zrazu spustili. V živote som ani len nepočula o tom, že by tu bolo nejaké takéto oddelenie a, popravde, ani by ma nikdy nenapadlo, že by sa niečo také mohlo v našej nemocnici nachádzať, ale zjavne som sa plietla. Zhlboka sa nadýchnem a potom vydýchnem. Zakrútim nechápavo hlavou a odhrniem si vlasy z očí, aby som sa mohla poobzerať okolo.
"Mne vadí už len to, že je tu také ticho... je mi to strašne nepríjemné, akoby tu nikoho nebolo aj napriek tomu, že ľudia sú tu ubytovaní." Mierne sa zamračím.
"Momentálne na tomto oddelení sú len traja ubytovaní ľudia a jedným z nich si práve ty. Neviem, kto sú tí zvyšní, nemám ich na starosti, ale snáď budeš mať možnosť spoznať ich počas svojho pobytu." Znova vykročíme spoločným tempom vpred a ja sa stále obzerám po jednotlivých izbách a uvažujem nad tým, v ktorých izbách sú asi tak ubytovaní tí zvyšní dvaja pacienti, ktorí by tu niekde mali byť. A chodia oni vôbec von zo svojich izieb? Napadne ma. Marek nečakane zastaví pred jednými z mnohých dvier, ktoré sú na chodbe a ja doňho narazím. Našťastie nespadne, z čoho usúdim to, že to očakával alebo je proste taký silný, že to s ním nič nespravilo. "Prepáč," ospravedlním sa, na čo on len mávne rukou a z vrecka vyloví kľúč s číslom izby. Zdá sa, že ubytovaná budem na čísle 188.
Konečne odomkol moju izbu a pustil ma do nej. Zostanem celkom dosť ohúrená jej "veľkosťou". Skutočnosť je taká, že moja izbička je skutočne asi len na to ubytovanie. Nachádzame sa v štvorcovej miestnosti, v ktorej sa nachádza jednolôžková úzka posteľ akurát tak pre jednu osobu, televízor a malá skriňa, do ktorej si môžem uložiť veci. Keď vojdem do jedných z dverí, objavím kúpeľňu, ktorá je rovnako, ako moja spálnička vhodná akurát tak na rýchlu sprchu, umytie zubov a vypadnutie z nej, nie na dlhé procedúry s pleťou atď. S tým si ja už ale nejako poradím. Vyjdem z kúpeľne a rozhliadnem sa po miestnosti. Marek mi nechal batoh na posteli a vyparil sa. Ja predpokladám, že ak v najbližšej dobe niečo budú odo mňa potrebovať, tak mi dajú vedieť. Dám sa do vybaľovania.

***

Aký je váš názor na túto časť? Čo si myslíte, že sa stane v pkračovaní? Ako sa to s Albertou ďalej vyvinie?


2. KAPITOLA| 4. KAPITOLA
 

2 people judged this article.

Comments

1 Ametten | Web | 11. january 2013 at 20:39 | React

Supr ... kapča.  Velmi jsem si tvůj blog oblíbila :)) slovenština mi vůbec nevadí.  :))

2 Tezz B. | 11. january 2013 at 21:53 | React

Děláš si ze mě srandu? A prej že nepíšeš pěkně. Tak to bych netvrdila, milá zlatá, protože tahle povídka, je to nejlepší, co jsem kdy na netu četla, troufám si tvrdit. A že toho bylo hodně, to ti povím;).
Strašně se mi líbí jak dokážeš vše popsat dopodrobna a vůbec se nebojíš to trochu víc rozvádět a rozepisovat. O tom to je. Kdyby jsi byla amatér, tak by jsi tohle totiž nedělala, děvče ;).
Tak Marek jo? :D Nevykašle se náhodou tak Alberta na Leondarda a nebude nabalovat svýho ošetřovatele v "ubytovně" pro vyjimečně nadané? :P Já jen tak, nezlob se na mě. Když jsem zvědavá, tak dokážu i sebemenší maličkost trochu překroutit a udělat si z toho obrázek.
Úžasná toť kapitola. Těším se na další:)

3 Lexi | Email | Web | 12. january 2013 at 16:14 | React

Přemýšlím jestli to mám začít číst :-) Asi si to všechno přečtu od 1. dílu. Sice píšeš dlouhé články, ale to překousnu :D
Ne, dělám si srandu. Je to výborné když někdo umí psát takové články. Možná dnes večer, zítra nebo až o příští víkend. Ale přes školu bych nepočítala s  tím, že budu mít čas ;)

4 Rea Moonlight | Email | Web | 18. november 2013 at 13:17 | React

ďalší skvelý diel :-) píšeš úžasne a podrobne, to sa mi páči :-)

5 Milča | Web | 2. january 2014 at 12:17 | React

Jako vždy nádherné! Marek, jo? :D
Že by náhrada za Lea? :D
No nevím, ztratila jsem stopu, snad se to v další dozvím! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement