Sama na opustenom ostrove

1. january 2013 at 19:46 | Joss |  Téma týždňa
Tento týždeň je téma "Co si vzít sebou na pustý ostrov". Keď som tú tému zahliadla, okamžite ma napadlo písanie poviedky a preto som sa do toho pustila, dúfam, že sa bude poviedka aspoň trochu páčiť.

Sama na opustenom ostrove


Vojdem do triedy, v ktorej sa ozýva hlasná vrava mojich spolužiakov. Uvedomujem si, že medzi nich nikdy nebudem zapadať. Som proste ako z inej planéty. Som iná.. som príliš zamyslená. Akoby to niektorí povedali - som outsider, ktorý skrátka nepatrí do kolektívu. Som samotárka, ktorá nemá mnoho priateľov.

"Soničkaa!" začujem zrazu svoje meno odkiaľsi zo zadných lavíc našej triedy. Otočím sa tým smerom a prehodím si svoje kučeravé hnedé vlasy na chrbát, aby mi nezavadzali. Pohľadom nájdem tie tmavé oči, ktoré patria jedinému dievčaťu, ktoré je ochotné tráviť čas v mojej prítomnosti miesto toho, aby sa zaradila do kolektívu. A ja si teda myslím, že jej by to rozhodne problém nerobilo. Je neuveriteľne priateľská a komunikatívna, no ona údajne neznesie množstvo ľudí vo svojom okolí a radšej sa zameriava na jednotlivcov, ktorým zveruje svoje tajomstvá.

Pomalým krokom vykročím smerom k nej, pričom po ceste jej zamávam na pozdrav a rukou si uhladím rozťahanú mikinu, ktorú mám na sebe. Hneď, ako k nej dorazím, usadím sa na voľnú stoličku, ktorá je v jej lavici. Ona tá lavica je vlastne už zopár dlhých rokov naša spoločná. A veru tak aj vyzerá! Je popísaná samými hlúposťami typu: "Chester je best!" alebo "Shinoda a Bennington rovná sa Bennoda." Našli by ste na nej však aj množstvo užitočných vecí, ako sú napríklad ťaháky rôzneho druhu. Tie sa šiknú vždy.

"Ahoj, Tezz..." pozdravím konečne svoju kamarátku a zo stoličky sa presuniem na stôl. Zložím si tašku plnú učebníc na kolená a začnem sa pripravovať na hodinu Slovenského jazyka, ktorú máme ako prvú hodinu. Tieto hodiny som vždy mala rada, pretože, na rozdiel od iných hodín, na týchto hodinách mám možnosť vyniknúť v niečom, čo mi ide a čo ma baví.
"Predpokladám, že sloh na tému: Opustená na ostrove, máš zmáknutú na jednotku s troma hviezdičkami najmenej." zaškľabí sa na mňa s úsmevom, keď si k učebniciam vytiahnem aj popísaný papier formátu A4. Urovnám to všetko na kraj lavice a tašku hodím proste na zem. Pohľadom sa zastavím na nej a vykúzlim úsmev.

"Bola dobrá téma.." zasmejem sa.

"Už sa neviem dočkať tvojej prezentácie. Som si istá, že ťa vytiahne, si jej obľúbenec a rada ostatných s tebou porovnáva..." hovorí a ja len slabo prikyvujem.

"Ale ja si nemyslím, že ma vyťahuje na prezentácie pre to, aby ostatných so mnou porovnávala. Skôr si myslím, že to robí preto, aby som sa pred kolektívom trochu oťukala a viac komunikovala, ale to by musela byť obojstranná snaha, mňa nedonúti s nimi komunikovať.." uvažujem.

"Dobre, dobre..." vzdychne si značne zúfalá z mojich úvah. "Ja viem, ako to je a nechcem to od teba, nemusíš sa nad tým nijako pozastavovať ani zamýšľať.. čo doma? Darí sa?"

"Jasné, darí sa mi, vychádzam s nimi, ako sa len dá..." pousmejem sa. Aj by som povedala viac, ale ozve sa hlasné zvonenie ohlasujúce začiatok vyučovania a moje pôvodné zámery sú zmarené, pretože takmer vzápätí so zvonením do triedy vtrhne naša slovenčinárka. Okamžite stojím v pozore na pozdrav aj spolu so svojou susedkou.

"Dobré ráno trieda.. sadnite si.." prehovorí učiteľka a ona sama sa usadí za katedru umiestnenú pred celou triedou pred tabuľou. Zapíše hodinu a skúmavo sa začne rozhliadať po triede. "Soňa, môžem ťa poprosiť s tvojou prácou?" vysloví po chvíli svoju prosbu a ja len prikývnem, vezmem svoj sloh a predstúpim pred triedu. Cítim, ako sa trasiem, pričom si hovorím, že o nič nejde, je to len obyčajné čítanie slohu, zažila som to už toľkokrát.

Zhlboka sa nadýchnem a pustím sa do toho.

"Noc je chladná a ja sa nemám čím zohriať, sledujem more, ktoré je raz bližšie a raz ďalej odo mňa. Sledujem, ako sa raz vzďaľuje a potom zase približuje k mojim nohám, pričom sa mu občas podarí dotknúť sa ich, a práve v tej chvíli ma zmôže najväčšia zima. Premýšľam nad tým, čo asi robia ľudia na iných miestach.. na miestach omnoho lepších od toho miesta, na ktorom sa nachádzam ja. A predsa len mi je dobre.. to miesto. Miesto plné tajomstiev a nepreskúmaných častí.


Nachádzam sa na opustenom ostrove a žijem tu už pár týždňov. Zatiaľ som sa neodvážila pohnúť sa z pláže. Sedím tu neustále, odkedy naša loď stroskotala. Boli sme štyria na lodi, no nakoniec som tu stále len sama. Zostala som absolútne bez nikoho na tomto mieste. Občas si skrátka želám, aby som skončila rovnako ako moja rodina.... želám si, aby som mala možnosť vrátiť čas, všetko si naplánovať tak, aby som si zobrala so sebou všetko, čo potrebujem a mohla všetkých zachrániť..


Ich telá... ešte stále sú niekde v troskách našej lode... neodvažujem sa ísť tam.. nechcem ísť k tej lodi. Chcem... chcem, aby mi skrátka dal Boh ešte jednu možnosť napraviť to, čo som zanedbala. Ľutujem tú hádku, ktorú som rozpútala tesne pred tým, ako sa to všetko zbehlo... a neverím, že sa to nestalo pre to.


Už sa to však nedá vrátiť, osud je nezvratný, no ja stále sedím na pláži a sledujem, ako sa deň strieda s nocou a premýšľam nad tým, či ma už kdesi niekto hľadá a či niekomu chýbam....


A čo by som spravila, ak by som v minulosti tušila, že sa ocitnem na pustom ostrove? Ako by som sa zachovala? Ako by som dokázala zabrániť smrti mojich rodičov?


Rozhodne by som si so sebou zobrala viac jedla, takto už aj tak nič nemám a pochybujem, že to dlho vydržím s tým, čo mi ešte zostalo. Zabezpečila by som veci tak, aby som v prípade núdze na ostrove nezostala úplne sama. Samota človeka privádza občas k šialenstvu a ja tu predsa nechcem zošalieť. To teda nie.


Modlím sa za to, aby ma našli. A modlím sa za to, aby mi z neba spadla nejaká potrava alebo aby sa tu zrazu objavil nejaký signál, aby som mohla zatelefonovať niekomu a povedať, čo sa stalo. Vysielačka na lodi je nenávratne zničená búrkou...


Mám síce jednu pištoľ so svetlicou, ktorú som však ešte nemala možnosť použiť, pretože zatiaľ okolo tohto ostrova neplávala žiadna loď. Cítim to tak, že ani tak čoskoro nebude..


Počkať... čo je to tam v diaľke? Zbystrím pohľad a rukou zašmátram vedľa seba, kým nenájdem onu spomínanú pištoľ. Musím sa však uistiť, či vidím dobre. Postavím sa na nohy a prižmúrim oči a cez svoje okuliare sa snažím rozoznať, čo to je v diaľke... je to... "LOĎ!!" zvolám rozradostene. Loď sa ešte o niečo málo priblíži k ostrovu a ja zdvihnem svoju pravú ruku spolu s pištoľou nad hlavu a vystrelím svetlicu. Vyletí mi niekoľko metrov nad hlavu a rozžiari sa na oblohe. "Prosím, dajte mi nejaké znamenie.." zaskučím potichu.

Po pár dlhých minútach, keď už začínam mať pocit, že ma proste nevideli a bolo to zbytočné, si uvedomím, že loď začína meniť kurz. "Tak predsa.." s úľavou vydýchnem a sledujem, ako loď smeruje smerom k ostrovu, na ktorom trčím už nekonečne dlho.

Loď sa zastaví na plytčine pri ostrove a zakotví. Vidím mnoho ľudí na jej palube. Jeden muž zlezie dolu a prepláva si to na malom člne priamo ku mne.

"Ahoj," osloví ma a ja zostanem mierne v šoku. "Sama na takomto mieste? Koľko tu vlastne si?" Prekvapí ma jeho záujem o mňa. Tento zarastený muž mi je však celkom sympatický a preto mu odpoviem na všetky otázky. Vyzerá, že ho to zaujalo. "Asi si dosť hladná.." skonštatuje a cítim, ako si ma prezerá. "Hlad je posledné, na čo som v posledných dňoch myslela," priznám sa, no keď už je reč o jedle, zrazu začnem cítiť strašné pálenie v žalúdku. Preto nijako nenamietam, keď ma vezme za ruku, nalodíme sa do člnu a preplávame si to k lodi, kde ma bezpečne nalodia.


Som na lodi, ktorou ma prevezú do najbližšieho prístavu. Vraj to potrvá ešte pár dní, ale nakoniec sa vraj dostanem v zdraví domov a tam sa ma ujme polícia, sociálne úrady a všetci, ktorí by mali. Rozhodne sa o tom, čo so mnou.


Napriek tomu, že som nešťastná zo straty blízkych a dosť ma to mrzí, som nakoniec rada, že sa dočkám teplého jedla, čistého oblečenia, teplého čaju a za pár dní aj domova. S úsmevom sa zabalím do deky a zahľadím sa na vzďaľujúci sa ostrov, na ktorý asi nikdy nezabudnem."


Skončila som svoj prejav a zamierila som si to na svoje miesto. Ticho, ktoré v triede nastalo ma síce celkom prekvapilo, ale počítala som s tým, že sa za chvíľu rozrozprávajú.
 

1 person judged this article.

Poll

Bol/a si tu?

CLICK

Comments

1 A- | Web | 1. january 2013 at 19:59 | React

:OO boží povídka píšeš tak krásně :)

2 fotak-v-ruce | Web | 1. january 2013 at 20:04 | React

Píšeš božsky ;-)

--
http://fotak-v-ruce.blog.cz/

3 Dája | 1. january 2013 at 20:41 | React

ÚŽASNÉ!:)

4 Lexi | Email | Web | 2. january 2013 at 10:28 | React

Moc pěkné :) Soničkáá :D pěkné jméno ;)

5 Joss | Email | Web | 2. january 2013 at 10:32 | React

[4]: Ďakujem, je síce moje, ale moc sa mi nepáči, no človek si zvykne proste na všetko. :-D

6 Lexi | Email | Web | 2. january 2013 at 17:08 | React

[5]: je moc pěkné :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement