VŽR ► 5. kapitola

31. march 2013 at 16:38 | Joss |  V žiari reflektorov

Joss


14. november

Domov.. domov je miesto, v ktorom sa aj tá najstiesnenejšia duša na svete dokáže uvoľniť od všetkých svojich pocitov. Domov je miesto, v ktorom sa všetci cítime absolútne bezpečne. Domov je slovo, ktoré mnohých zahreje pri srdci. Domov každý z nás poníma inak, pretože to, čo jeden označí za domov, druhý ako domov brať nemusí. Domovom sa nedá nazvať všetko, kde sa nachádzame, pretože domov je miesto, v ktorom nás, dajme tomu, obklopujú ľudia, ktorých máme radi..nejde len o priateľov, ide hlavne o našu rodinu. Rodina.. to je ďalšia vec, na ktorú by som sa vedela celkom jasne rozpísať. Čo je to vlastne rodina? Je to široký pojem, ktorý zahŕňa ľudí, ktorí sú s nami pokrvne prepojení, viažu nás príbuzenské vzťahy, ktoré mnohokrát nie sú práve najlepšie, ale práve to nás núti... nie, že by to bola povinnosť... ale predsa sa nebudeme zle správať k tým, ktorý dotvárajú domov?


Čo sa mi to zase hýri hlavou? Asi som skrátka len rada, že som doma, ale z tohto by mohol byť celkom dobrý článok na moju webovku. Hehe... David mi toľkokrát hovoril, že moja stránka je na hovno. Ja si ale myslím, že to celé vôbec nie je o tom, ako na hovno je moja stránka, ale koľko čitateľov má a či ma vôbec trápi to, čo tam píšem a či sa o to vôbec starám. No a.. ja si myslím, že sa o to všetko starám. Najmä teraz, keď mi rapídne stúpla návštevnosť po tom, ako sa objavili informácie o mne na internete a jeden deň som bola aj v hlavných správach.

Asi by som sa mala hnevať na toho, kto mi to spôsobil, ale v mojom ubolenom stave na nenávisť nedokážem ani len pomyslieť, už len samotné písanie mi spôsobuje bolesť. A bolí ma aj to, že nerozumiem zápisku, ktorý sa ocitol v mojom denníku, žeby sa niekomu podarilo dostať sa k mojim poznámkam? Je pravda, že denník som si kvôli bezpečiu nosila stále so sebou a svojim spôsobom sa mohlo stať aj to, že sa mi to vypomstilo, ale ak by niekoho tak silno zaujali moje zápisky, prečo by si ten denník rovno nenechal?.. prečo mi len doložil útržok so slovami? Alebo som tie slová písala ja sama? Ako to vlastne bolo? Možno by bolo dobré, ak by som sa o tom všetko trochu poinformovala u doktorov alebo ľudí, ktorí boli prítomní pri mne, keď som ja nevnímala, možno mi niekto bude vedieť povedať, čo to má vlastne znamenať, možno je to len výplod môjho podvedomia.

Ako sa tak momentálne rozhliadam po svojom malom obydlí, mám pocit, že by som si tu mala urýchlene spraviť poriadok. Ak by to videla moja mama alebo otec, pomysleli by si, že si nezaslúžim žiť sama, že ešte nie som schopná zvládnuť to. Dnes som na tom už značne lepšie s pohybovaním sa, ešte včera by som nebola povedala, že sa postavím z postele čo len pre vodu a dnes už môžem celkom v pohode chodiť.. heh, takže ja sa do toho pustím, pretože ak by aj nie, tak neviem, čo by som robila, ak by som neupratovala, nemám v podstate ani veľmi čo robiť.

Za poslednou zapísanou stránkou, ako je to u mňa zvykom, založím záložku v tvare Linkin Park nápisu a zaklapnem ho. Rukou jemne prejdem po čiernej koži a pousmejem sa. Tento denník je súpis tohto roka od začiatku. Posledné udalosti sú asi najzaujímavejšie a sama som sa pristihla pritom, ako hľadím do svojej nedávnej, aj keď možno nie až takej nedávnej, minulosti. Čítam si staré zápisky a študujem svoje pocity. Deň, keď som spoznala Mika.. vtedy ho zbili. Bol to pre mňa šok a odrazilo sa to trochu aj na mojom písaní. Chvíľu potom som sa na škole, vďaka prednáške o hudbe, mala česť zoznámiť s front menom skupiny Linkin Park Chesterom. Stretnutie stálo celkom za to a on ma pozval na rande, ak by sa to tak dalo nazvať. Síce som nechcela ísť, ale napokon som sa podvolila. A celé to vypálilo nakoniec celkom inak a z toho, čo mala byť len zábava, sa nakoniec stala nemocnica a policajný výsluch. Myslím, že takmer celé Los Angeles vie o tom, čo sa nám stalo. Takmer zo dňa na deň som sa stala známou ako obeť výbuchu auta Michaela Shinodu a Chestera Benningtona. Koho to vlastne bolo auto? Zamyslím sa snažím sa vybaviť si, čo mi presne o tom Mike povedal, ale napokon.. nedokážem si presne spomenúť. Asi sa ho na to niekedy budem musieť spýtať, ak sa k tomu dostanem. Nemyslím si totiž, že by sa so mnou v najbližšej dobe chcel rozprávať. Ale čo už. Možno budem mať niekedy opäť tú česť stretnúť sa s nimi. Za nejakých normálnych podmienok.

Vrátim sa zo sveta svojich myšlienok do normálneho sveta a postavím sa z postele, na ktorej som po celý čas, čo som si zapisovala, sedela v pohodlí svojich perín. Na moment ma strasie zima, pretože v byte nie je moc teplo, teda.. kým som ležala v posteli, bolo to v pohode, ale takto si budem musieť asi trochu viac prikúriť. Podídem k radiátoru a nastavím si ho asi tak na číslo 4 pomocou regulátora teploty. Zájdem si to ku skrini a vytiahnem žltučký huňatý župan, do ktorého sa zabalím. Hneď je to lepšie. Odložím denník spolu s perom do šuplíka na zahádzanom písacom stole. Na stole z tmavého dreva sa väčšinou nachádzajú staré noviny, ktoré sa mi nechcelo odpratávať. No dnes to bude asi prvá vec, ktorú spravím, keď sa tak na to pozerám. Usadím sa na stoličku a pustím sa do triedenia novín. Noviny ukladám na úhľadnú kôpku na seba a dávam si záležať na tom, aby nespadli.

Čochvíľa mám pred sebou tri novinové kôpky a cítim pokoj v duši. Na stole je konečne trochu väčší poriadok, ale viem, že to bude chcieť ešte trochu doladiť a tak sa do toho teda pustím. Tri kôpky postupne odnesiem ku dverám, kde ich zložím na podlahu a pustím sa do detailného upratovania svojho stolu. Perá na správne miesto, papiere a zápisníky v šuplíkoch poupratovať podľa veľkosti.

Ani nie po pol hodine mám prácu so stolom hotovú. Pozriem sa na notebook, vezmem si čistiaci prostriedok, ktorý zvyčajne používam na čistenie svojich okuliarov. Vyklopím notebook a trochu čistiaceho prostriedku nastriekam na obrazovku. Malou handričkou začnem leštiť plochu, nenechám na nej jedinú šmuhu, to si predsa pedant ako ja dovoliť nemôže. A keď už som pri tom pedantovi... už keď som bola malým dievčatkom, vždy som si potrpela na to, aby som vo svojich veciach mala aspoň raz za čas poriadok, rada som veci ukladala podľa veľkosti, pretože sa mi to tak páčilo, nezniesla som, ako bol na poličkách v mojej izbe zle poutieraný prach alebo boli veci zle poukladané, vždy som to všetko vracala na správne miesto a aj keď som v obchodných domoch videla zle poukladané veci, pristihla som sa pri tom, ako ich ukladám podľa farieb a veľkostí. Mame to bolo strašne smiešne a vždy si ma preto doberala.

Zatrasiem hlavou a vrátim sa späť do reality. Obrazovka je medzičasom detailne vyleštená až sa mi skutočne zdá, že sa v nej môžem vidieť. Spokojne sa usmejem a odložím všetky veci, ktoré som použila na čistenie na správne miesto. Z druhého šuplíka po mojej pravej strane vytiahnem maličkú metličku a začnem ňou prechádzať pomedzi jednotlivé klávesy na notebooku, aby som ich vyčistila. Keď som bola malá, často som jedávala pri počítači, zostalo mi to dodnes. Rozdiel je len v tom, že dnes sa o tú klávesnicu starám a ak sa náhodou stane, že sa mi do nej niečo dostane, okamžite zasahujem svojou metličkou, ako napríklad aj teraz. A nie som spokojná, kým nie je detailne vyčistená.

Aj dnes ju vyčistím do najväčších detailov a špinu zmetiem do lieviku, ktorý vytvorím svojou rukou a odnesiem to do koša. Vrátim sa do svojej izby a odnesiem kôpky novín do koša na papier a potom sa dám do skutočného upratovania. Zopnem si vlasy a vyzývavo sa pozriem na každý kúsok prachu, ktorý je v mojom dome.

***

Po vyše hodinovej práci klesnem unavene a ubolene na gauč v obývacej izbe. Zhlboka sa nadýchnem, čo mi spôsobuje ohromnú bolesť a sťažka vydýchnem vzduch, ktorý sa mi dostal do pľúc. Ale bez toho by som neprežila, no momentálne....

Môj žalúdok vydá zvuk svedčiaci o tom, že by som ho mala naplniť skôr, než jeho steny budú prežrané žalúdočnou kyselinou. Pri ten predstave sa strasiem. Zjavne na mne otcove vyhrážky zanechali stopy. Vždy sa mi vyhrážal tým, že sa mi zničia steny žalúdku, ak nebudem pravidelne jedávať a vraj nepravidelná strava spôsobuje žalúdočné vredy, ktoré neskôr v starobe spôsobujú strašné kŕče. Hm, nechcem tým trpieť, radšej sa najem.

Postavím sa zo svojho miesta a zbehnem do kuchyne, aby som sa pozrela, čo sa nachádza v mojej chladničke. Pohľad mi len tak mimochodom padne na hodiny a uvedomím si, že je chvíľa po dvanástej. Nebolo by teda od veci, ak by som si dala aj nejakú teplú stravu. Otočím sa do otvorenej chladničky a začnem hľadať niečo, z čoho by sa potenciálne niečo mohlo dať pripraviť.

S chladničkou to vzdám a roztvorím mrazák. Je tam nejaká zelenina, hm, to by možno...

"Cŕŕŕŕn!" ozve sa naliehavo zvonček pri dverách a ja sa strhnem a zabuchnem si prsty dverami od mrazničky. Zakričím a kopnem do nej. Až potom si prsty vyslobodím a začnem si ich fúkať. "Au.." syknem a vyberiem sa ku dverám. prudko ich roztvorím, čo sa mi nezvykne stávať, nie som taká impulzívna, ale momentálne nemám náladu na nejaké blbé návštevy, bolí ma ruka!

Návštevník nečakal taký impulz a okrem toho bol očividne opretý o dvere, spadne priamo dopredu, čiže na mňa! Zajačím už po druhýkrát v krátkej dobe a neudržím sa na nohách, spadnem tvrdo na zem. Hlava návštevníka je teraz priamo v mojom výstrihu. Zajačím znovu a odstrčím ho... vtom.. "Leon..." poviem prekvapeným tónom hlasu a hľadím na svojho brata. Pozrie sa na mňa a schuti sa rozosmeje.

"Dáš si pizzu, sestrička?" spýta sa a ukáže na niečo, čo sa nachádza.. medzi nami. Je to... akási škatuľa, teraz už slušne zdeformovaná.

"Ako si ma našiel?" spýtam sa ho nechápavo. Zaťuká si na hlavu a spýta sa: "Nepozveš ma ďalej?" rukou si prehrabne svoje blond háro. Ako to sakra robí, že jeho vlasy vyzerajú vždy tak super? Skôr, než sa spamätám, už stojí na nohách, zoberie zo mňa ... pizzu.. a podá mi ruku. Aj jeho postava bola vždy úžasná. Ale zdá sa, že teraz vyzerá ešte lepšie, ako keď som ho videla naposledy. Budem sa ho na to musieť spýtať.

Chytím sa jeho ruky a s jeho pevným stiskom sa postavím na nohy. Som o hlavu nižšia než on a tak sa pozriem hore. Stretnú sa nám pohľady a obaja sa usmejeme.

"Poď..." uvedomím si, že už je vo vnútri a tak len zavriem dvere a uškrniem sa pričom dúfam, že si to nevšimol.

"Pekne si tu žiješ, sestrička," počujem ho.

"Nevyzúvaj sa.." zarazím ho. "Aj tak tu budem musieť ešte umyť podlahu!"

"A... aha..." neisto sa usmeje a rozhliada sa okolo seba. Opriem sa o dvere.

"V pravo je obývačka, ak by si chcel... dáš si niečo piť, ale popravde, rovno ti poviem, že okrem koly a vody nemám nič iné.." zasmejem sa.

"Nevadí, uspokojím sa aj s kolou, ak by si bola taká dobrá," zamieri si to spolu s pizzou do obývačky. Ja sa vyberiem do kuchyne. Vytiahnem zo skrine dva poháre, naplním ich kolou. Pripravím ešte dva taniere, aby sa nám pizza pohodlne jedla, naložím to na tácku a zamierim si to do obývačky.

"Teda, vieš, že si mi ušetril námahu? Práve som dokončila prácu a chcela som si spraviť niečo na obed, dosť si mi pomohol, aj keď som ťa nečakala bola by som niečo určite pripravila," hovorím a pokladám tácku s nápojmi a taniermi doprostred stola vedľa škatule s pizzou. Usadím sa na koberec oproti nemu.

"Nuž, pokúšal som sa ti niekoľkokrát dovolať, sestrička, ale.. nebudem ti klamať... nezdvíhaš telefóny a potom som sa dozvedel, že si v nemocnici, tak som volal včera tam a povedali mi, že si už doma, tak som sa rozhodol, že ťa takto prekvapím."

"Uf, mrzí ma to, ale sama neviem, čo so mnou bolo posledné dni, sledoval si správy?" spýtam sa a vezmem si od neho tanier s pizzou, ktorý mi podáva. Pustím sa do jedla.

"Nuž, áno, bola si v nich aj ty, o tom viem, práve tak som sa dozvedel, čo sa deje s tebou a v ktorej z nemocníc sa nachádzaš. Dosť ma prekvapilo to, v akých kruhoch si sa začala zdržiavať, nemyslíš si, že je to trochu zvláštny spôsob, ako sa dostať do podvedomia ľudí?" Sklopím pohľad a zamyslím sa.

"No.. ja som si tento spôsob nezvolila, ja som bola presvedčená o tom, že sa nič nemôže stať, samotným Benningtonom."
"Čože...?" vidím, že je úprimne prekvapený. Nervózne sa začnem hrať so svojimi vlasmi. "Tak to od teba čakám, že mi povieš k tomu niečo viac, sestrička.." vyzve ma.

"Ako chceš teda.. no nie som si celkom istá tým, čo sa stalo, takže možno to bude trochu... nejasné.." poviem a pousmejem sa naňho.

"Nevadí, hovor.." vyzve ma a tak nemám na výber. Pustím sa do rozprávania toho, čo sa stalo posledné mesiace v mojom živote.
 

1 person judged this article.

Poll

Bol/a si tu?

CLICK

Comments

1 Faint | Web | 31. march 2013 at 17:25 | React

Jooj super kapitola! Kto jej to sakra urobil? :D Chvíľu som si myslela, že príde Mike. Už sa teším na ďalšiu kapitolu :)

2 Lexi | Email | Web | 1. april 2013 at 12:40 | React

a toto taky zkusím přečíst znovu :OD

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement