Prekliata - 3. kapitola

19. may 2013 at 20:33 | Joss |  Prekliata

3. kapitola


"Kaima!" z myšlienok ju vytrhol povedomý hlas, ten však za posledný týždeň nepočula tak dlho, že kdesi v podvedomí nadobudla pocit, že sa jej to len zdalo. Pohľady rodičov ju však presvedčili, že na ňu skutočne onen hlas kričal a nezdalo sa jej to. Zastavila preto a otočila sa, aby sa uistila, že počula správne. Fakt je ten, že ak už niekto kričí jej meno, nemožno sa spliesť, pretože takmer na 100 percent nikto iný na Slovensku nemá meno ako ona.


Pohľad jej padne na tmavovlasého chalana náhliaceho sa smerom k nej. Musela sa pousmiať nad tým všetkým. Nechala rodičov ísť ďalej, však ona ich dobehne, aj tak vie, že idú domov. Rozhodla sa usadiť sa na lavičke. Chvíľu po tom, ako si sadla k nej dobehol zadýchaný Dávid, sadol si vedľa nej a vydýchaval sa.

"Ahoj, dávaš si rozcvičku?" spýtala sa ho s priateľským tónom hlasu.

"Nie, naháňam osobu, ktorá sa mi v poslednej dobe vyhýba, aby som sa jej spýtal na to, čo sa stalo. Spravil som ti niečo?" dostal zo seba hneď, ako sa vydýchal z behu, ktorý zvládol na jeho kondičku v pomerne rýchlom čase.

"Ja sa ti nevyhýbam, iba proste nemám čas," odpovedala mu prosto a začala si pohľadom premeriavať ľudí prechádzajúcich okolo nich. Čo tí mohli tušiť o tom, čo riešia dve mladé osoby sediace na lavičke na jednom z mnohých námestí v Bratislave? Postrehla, že Dávid na ňu nehľadí akurát prívetivým pohľadom a pochopila, že jej odpoveď mu nevyhovuje. No netušila, ako by svoju odpoveď mohla upraviť tak, aby vyhovovala jeho ušiam.

"Počuj, ak čakáš, že ti uverím, že nemáš čas, tak si na omyle. Veľmi dávno viem, že nepatríš medzi tých, ktorí sa v skúškovom období musia učiť celé hodiny, aby učivo vedeli na sto percent. Viem, že tebe učenie netrvá dlho. Okrem iného som sa ti tiež snažil dovolať, za posledné dva týždne si neustále na svojom telefóne nedostupná a na internet nechodíš tiež. Mám proste pocit, že sa snažíš vyhýbať spoločnosti. V škole si sa nenápadne presunula do samostatnej lavice, kde si v jednom kuse čosi čmáraš a človeku je ľúto obťažovať ťa. Ale ja mám toho už plné zuby, som predsa tvoj kamarát alebo nie?!" Ak by to bolo možné, Dávidovi by počas jeho reči z očí sršali iskry. Kaima mala možnosť už niekoľkokrát zažiť jeho ostrý jazyk, no nikdy nie na svojej vlastnej koži. Nikdy nebola objektom jeho hnevu, no ten deň bol asi jednou veľkou výnimkou. Cítila, ako ju čoraz viac začínajú páliť oči a pálenie začína cítiť aj v nose. Z ničoho nič sa jej rozostrel obraz a už jej viac nebolo treba na to, aby pochopila, že plače. Prvá slza sa pomaly kĺzala po jej líci a stiekla jej až na bradu, odkiaľ pokračovala ďalej na krk. Po tejto osamotenej kvapke nasledovali hotové vodopády ďalších, ktorým ona nemohla zabrániť.

"D-á-ávid, p-ochop... j-a... potr-ebuj-em po-koj, n-evi-em, čo sa tam v sk-uto-čnos-ti st-al-o, ale ne-bo-la som t-o ja..." pokračovala by aj ďalej, ak by bola schopná zadržať vzlyky, ktoré sa jej drali z hrdla. To však vo svojom rozpoložení nedokázala a tak si len rukou začala utierať oči. Ešte šťastie, že sa dnes rozhodla nenamaľovať sa. Jej tvár by vyzerala predsa len trochu inak, ak by mala na sebe riasenku a ceruzku na oči. Nepostrehla, že Dávid váha po svojich posledných slovách. Netušil, čo by mal robiť, aby ju upokojil. V duchu nadával sám na seba za to, že sa neovládol a začal jej to všetko vyčítať.

"Kai, Kai... neplač," zalovil vo vrecku svojej mikiny a vytiahol z nej balík hygienických vreckoviek. Pri otváraní to vydalo ten nechutný zvuk. Jednu vytiahol a balík opäť zavrel. Pritiahol sa bližšie k nej a začal jej utierať tvár od sĺz. "Nechcel som.. aby si plakala, proste som sa bál, celý ten čas som si robil starosti, myslel som si, že sa hneváš, že ti tam niekto niečo spravil alebo ja neviem... ak by sa ti niečo stalo, nikdy by som si to neodpustil." Pokúsila sa zhlboka sa nadýchnuť, no podarilo sa jej to len trhavo. Vzala mu vreckovku z ruky a rozložila ju. Potom ju prehla na polovicu a vysmrkala sa do nej. Opäť sa pokúsila upokojiť sa. Tento pokus jej celkom vyšiel, no nebola si stále istá, či bude schopná hovoriť. Predsa sa rozhodla skúsiť to.

"Chápem to, som sebec. Asi by som sa mala opäť vrátiť do kostola a zopakovať si spoveď. Ani som nepomyslela na to, ako by to mohol brať niekto ako ty, ak sa rozhodnem dať si pohov od počítača a svojho telefónu. Mala som totiž pocit, že to nepotrebujem a tak som si to všetko zrušila.. preto si sa mi nemohol dovolať." Hovorila celkom normálne, no miestami sa jej chvel hlas, pretože nutkanie na to, aby sa rozplakala ju ešte stále neprešlo.

"Počkaj, prečo si to spravila? Dúfam, že to nie je trest pre teba za to, čo sa tam vtedy stalo. Dúfam, že moja domnienka je len skutočne chabým pokusom prísť na to, čo sa deje v tvojej hlave, dúfam, že sa pletiem."

"Žiaľ, obávam sa, že si trafil do čierneho. Snažím sa s tým všetkých prestať, pretože si myslím, že tieto veci dokážu príliš ovplyvniť myslenie človeka ako takého, takže sa nedokáže sám celkom správne rozhodnúť a okrem toho, každý vie byť smelý na internete v chatovacom okne. Nakoniec, takto som nútená viac komunikovať s okolím, aby som sa viac dozvedela." Na okamih sa jej na tvári mihne úsmev, no zmizne tak rýchlo, ako sa aj objaví.

"Áno, to rozhodne si, ale čo tvoji rodičia? Neboja sa, že sa ti niečo stane? A ak sa ti niečo stane, že sa o tom nedozvedia?"

"Ľudia si už v dnešnom svete vôbec neuvedomujú, aké sú možnosti kontaktovania. Spoliehajú sa vždy výhradne na telefóny, ale to nie je jediný spôsob, akým by mohli byť moji rodičia kontaktovaní, ak by sa mi skutočne niečo stalo. Ja si však nemyslím, že mi niečo hrozí, ak som dostatočne opatrná a po meste chodí hromada policajtov, ktorí sa starajú o našu bezpečnosť."

"Iste," povie s ironickým podtónom, "a preto je toľko neobjasnených vrážd a vrahov na slobode, že? Skutočne musíš byť slepá, ak nevidíš to, čo vidím ja. Si pekné dievča a automaticky sa zaraďuješ do rizikových kategórií v oblasti znásilnení a iných napadnutí. Nemáš kurz sebaobrany, čiže sa ľahko môžeš dostať do nepríjemností. Nemáš ten pocit?"

"Mám všelijaké pocity, ale nemyslím si, že by to bolo až také zlé. Stačí, ak sa budem zdržiavať na miestach, kde vždy je niekto a vyhnem sa tmavým uličkám v neskorých večerných hodinách. A okrem toho, čo by som tak neskoro v noci robila vonku."

"Kto spomínal neskoré večerné hodiny? Prepadnúť ťa môžu aj za denného svetla na ulici plnej ľudí. Myslím, že v dnešnej dobe by ti tam asi málokto bol schopný pomôcť, no možno by sa skutočne našiel niekto, kto by zavolal políciu a ono by sa to potom riešilo, ale na to by som sa moc nespoliehal, chápeš."

"Dávid, neber to všetko tak dramaticky, nemám pri sebe takmer nikdy veľkú čiastku peňazí a neobliekam sa nijako vyzývavo, nemám na to dôvod. Nie je nič, čo by niekoho mohlo prinútiť obťažovať ma alebo ma nejako inak ohrozovať. Myslím si, že nepatrím k tým typom dievčat... fakt budem v poriadku, ver mi.."

"Rád by som ti veril, ak by sme sa nachádzali v minulosti, keď ešte nebolo toľko vrahov alebo iných psychopatov na svete. Skutočne by ma potešilo, ak by si sa rozhodla vrátiť sa ku svojmu mobilu. Nos ho pri sebe, prosím..."

"Nechcem." zakrútila odmietavo hlavou.

"Ty neskončíš dobre, možno si teraz myslíš, že to nie je taký zlý nápad zbaviť sa všetkých možných spojení cez internet a mobil, ale v dnešnom svete by sme bez týchto vecí bolo stratení, pretože nás v podstate chránia. Ak sa človek stratí, vypátrajú ho, ak sa mu niečo stane, dá sa rýchlo skontaktovať s príbuznými a oznámiť im, čo sa stalo. Kai, ver mi, nikto ti nechce zle, ak ti dáva do rúk telefón, nie v dnešnej dobe..."

"Ale ja ten telefón proste nechcem, zaobídem sa aj bez toho, už som ti povedala," zopakovala svoje slová opäť a dala sa do vstávania zo svojho miesta. Začala sa preťahovať akoby nestála celú večnosť, pritom na lavičke nesedeli spoločne tak dlho. Dávid vycítil, že sa chystá odísť, preto ju chytil za zápästie. Tiež sa postavil a pozrel sa na ňu.

"Prosím ťa, vedia o tom vaši?" spýtal sa jej. Bola to jeho posledná nádej. Dúfal, že nevedia.

"Áno a obaja s tým súhlasia." Jeho posledná nádej zomrela.

"A uvedomujú si to riziko?"

"Určite áno, ale moji rodičia vedia, že som zodpovedný človek a že si na seba dávam pozor, tak ma predsa vychovali. Síce som nebola vždy najposlušnejšie dieťa pod slnkom, ale vedia, že v tomto smere sa na mňa môžu spoľahnúť. Zo školy chodievam teraz rovno domov a potom mávame s rodičmi spoločný program, to vieš, ak človek obmedzí vymoženosti dnešného sveta, zostanú mu už len reálne známosti a činnosti. Čiže viac športujem a dala som sa na spoločenské hry a rozhovory s rodičmi. Vieš, že je to celkom zábavné?"

"A nechcela by si občas zájsť von aj s niekým rovnako starým ako ty?" spýtal sa jej. Keď už nič iné, bude na ňu dozerať a bude sa zdržiavať v jej prítomnosti.

"Nebolo by to zlé, ale ja som skôr myslela, že máš školské povinnosti a tak von nechodievaš alebo sa pletiem?" zdalo sa, že je celkom prekvapená z jeho návrhu. No nepovedala, že nikam nepôjde, čo znamenalo ešte celkom slušnú nádej na to, že povie áno.

"No, je pravda, že nad knihami strávim omnoho viac času ako, napríklad, ty, ale to ešte neznamená, že sa úplne zriekam skutočného života, ten je pre mňa dôležitý. Šla by si so mnou na budúci týždeň na koncert? Pustia ťa vaši do Nemecka?" Jeho posledné otázky boli položené v snahe vyprovokovať ju k tomu, aby na to kývla a šla s ním von. Všimol si však, že váha. Asi to bolo pre to, čo sa stalo v tej krčme. Rýchlo preto ešte dodal: "Neboj sa, tentoraz budem celý čas pri tebe a nenechám ťa samu, tak poď, prosím.."

"No, tak.. ja sa teda ešte spýtam našich, ale nič nemôžem sľúbiť, záleží to aj od toho, ako sa mi bude dariť v škole... kedy je ten koncert?" Nechcela mu dávať príliš veľkú nádej, no jeho ponuka jej znela skutočne lákavo a po jeho prísľube, že ju nenechá samu začínala celkom reálne uvažovať o tom, že by šla, ak by jej to rodičia dovolili.

"Nuž, je to tak, že budúci víkend, samozrejme, my by sme tam nemuseli nocovať, dá sa to zariadiť iba na jeden deň, ale to sa moc neoplatí, ale ak by si nechcela alebo mala problémy s rodičmi, môžeš povedať, že nie je problém vybaviť lístky len na jeden deň. Moje obľúbené skupiny tam budú hlavne v ten prvý deň..."

"A to sú?" spýtala sa ho so záujmom. Ona hudbe teda moc nikdy nedala, pretože vždy sa našli trochu dôležitejšie veci, ale vždy sa zaujímala o to, čo počúvajú ostatní a tak tomu bolo aj teraz. Dávid ju vlastne zaujal svojím odlišným štýlom. Ako jej povedal, už keď sa zoznámili, počúva trochu tvrdšiu hudbu a nemieni sa meniť kvôli väčšine. Preto ho nikto nikdy príliš do spoločnosti nebral.. až na ňu. Stali sa tak najlepšími kamarátmi. On prišiel na to, že ho neodsudzuje a vlastne, že vôbec netrpí predsudkami voči druhým. Nepozerá sa na to, ako človek vyzerá, čo počúva, ako je ostrihaný, či je namaľovaný.... alebo proste.. nikdy nedbala na také tie zbytočné detaily. Teda, pre ňu to boli zbytočnosti. V momente, ako položila svoju otázku sa mu na tvári objavil zaujatý výraz a začal menovať: "Linkin Park, Three Days Grace, 30 Seconds to mars.. je tam toho viac, ale tieto skupiny sú asi najlepšie z toho všetkého. Uvidíš, ten koncert sa ti bude páčiť." Jemne prikývla a pousmiala sa. "Verím ti, ale vážne sa ešte budem musieť našich spýtať, či ma pustia."

"Si predsa už takmer dospelá žena, nie?" spýtal sa jej na oplátku.

"To je síce pravda, ale v niektorých veciach je predsa len lepšie poradiť sa s rodičmi. A ozaj, ako to bude s peniazmi? Mám niečo platiť alebo som pozvaná? A mám si nejaké brať so sebou?"

"Lístky platím ja, samozrejme, a peniaze si ber, neviem totiž, či by som bol schopný hradiť všetky výdavky, ktoré nastanú počas koncertu."

"Dobre, ja sa ti ozvem, že ako som na tom, zajtra v škole, dobre?" Na tvári sa jej zjavil mierny úsmev a on jej ho tiež opätoval.

"Super, budem čakať na tvoju správu, asi už pôjdeš domov, čo?" spýtal sa jej.

"Pôjdem, ale neboj sa, po ceste si dám pozor. Ak budeš chcieť, môžeš mi zavolať domov na mobil mami, máš predsa jej telefónne číslo a tak to nie je také nemožné, ona ti to určite zdvihne a uistí ťa, že som v poriadku." Na svojich slovách sa krátko zasmiala a potom ho na rozlúčku objala. Keď sa odtiahla, všimla si, že sa usmieva. "Tak zajtra.." povedala a otočila sa. Svižným krokom vykročila domov. Myslela pri tom na to, ako povie doma, že by rada šla na koncert. V živote si totiž nepýtala povolenie na niečo také.

 

1 person judged this article.

Comments

1 The Archive Of Lost Dreams- TVD fanfiction | Web | 19. may 2013 at 20:46 | React

super. idem čítať od začiatku

2 Lexi | Email | Web | 20. may 2013 at 15:28 | React

jůů :DD Už jsem musela vzpomínat, protože po tak dlouhé době jsem zapomněla na děj ;)

3 Kessi | Web | 17. march 2014 at 21:04 | React

Hezký, místy krapet zdlouhavé ale fajn. Vůbec s tím Davidem ale nesouhlasím, podlě mě není telefon zas tak důležitý. Taky  není velká pravděpodobnost že by napadli zrovna ji. Jinak 30 second to mars miluju!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement