Prekliata - 4. kapitola

24. may 2013 at 18:05 | Joss |  Prekliata
4. kapitola

Posledný kufor, posledné uistenie, že je všetko v poriadku. Posledné objatie a bozk do vlasov. Posledné mávnutie rukou na rozlúčku. Posledný úsmev. Na to všetko myslela počas dlhej cesty do Nemecka. Z rádia v autobuse hrali rôzne pesničky, no ona ich vnímala skutočne len okrajovo. To, čo vnímala skutočne boli jej myšlienky, v ktorých sa stále zamýšľala nad tým, čo sa stalo jej rodičom. V poslednej dobe ju púšťajú o niečo viac von a celkovo jej dávajú viac slobody. Pustili ju do krčmy, v ktorej zažila nie práve najpríjemnejší zážitok a po takej skúsenosti sa sama rozhodla, že na také miesto už nikdy nepôjde. A teraz.. teraz ju pustili do Nemecka, ktoré nie je práve najbližšie. Dôverujú jej, ale dala im ona na to niekedy dôvod? Na to si nevedela spomenúť, pretože vždy sedela poslušne doma a učila sa. A to predsa nie je dôvod na to, aby jej rodičia dôverovali alebo áno?


"Niečo sa deje," otočila sa zrazu na Dávida, ktorý bol dovtedy tiež hlboko vo svojich myšlienkach a nevnímal dianie. Na jej hlas sa strhol zo zamyslenia a vrátil sa do reality. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že sa s ním rozpráva jeho suseda.

"Čo sa deje?" spýtal sa jej nechápavo, pretože celkom nepochopil, na čo naráža.

"Naši majú asi nejakú krízu alebo niečo," spresnila svoje myšlienky a tie Dávida už kompletne vykoľajili z kontextu. Myslel si skôr, že sa deje niečo na ceste a ona si to všimla. Zdalo sa však, že bola rovnako ako on hlboko vo svojich myšlienkach. Mierne sa pousmial a spýtal sa jej: "Ako si na to prišla?"

"No, ja neviem, predtým som nikam nechodievala a bolo mi celkom dobre aj doma, ale v poslednej dobe ma púšťajú všade a zastrájajú sa, že potrebujem trochu slobody. Aj teraz, ja neviem, myslela som si, že budú robiť väčšie problémy..."

"Možno je to tým, že už máš osemnásť a ešte pred rokom si nebola považovaná svojimi rodičmi za dospelú. Nemyslím si, že by vaši mali nejakú krízu. Ver mi, naši sa neustále hádajú a tak mám celkom prehľad v týchto veciach. Spoznal by som na vašich, ak by mali nejaké problémy. A na také niečo na seba hľadia príliš oddane." Žmurkol na ňu.

"Myslíš?" premerala si ho neveriacim pohľadom.

"Áno, myslím, škoda, že nemôžem povedať, že viem. Je tiež možné, že sa pletiem, ale chcem ti len povedať, že tvoji rodičia možno usúdili, že by si mala začať trochu sama začať spoznávať svet. Zamysli sa nad tým.. nemôžu ťa predsa držať doma na Slovensku ako na retiazke. Nie si ich psík, aby ti neustále niečo zakazovali a prikazovali... ber to tak, že ti dôverujú a dávajú ti to najavo tak, že ťa už v určitých smeroch neobmedzujú."

"Chodenie na koncertov nie je mojou silnou stránkou, ale musím povedať, že teraz, keď už tam ideme, sa aj celkom teším. Síce som špekulovala nad tým, že by som sa z toho nejako vykrútila, ale, priznám sa, bolo to asi preto, čo sa stalo v krčme. Mám strach, že by som ti narobila nejaké problémy alebo tak, proste, no veď vieš...." Uhla pred jeho prenikavým pohľadom kamsi inam. Nemala však v úmysle skončiť konverzáciu, len sa už proste dlhšie nevydržala pozerať do jeho očí, ktoré sa neustále menili podľa toho, o čom sa rozprávali.

"Aj som si myslel, že z toho budeš chcieť vycúvať, no nejako si to na sebe nedala poznať, pretože som už začal pochybovať sám o sebe. Už som si hovoril, že si bola nejako málo problémová," zasmial sa a ona sa musela nad tým tiež pousmiať. Musela uznať, že tentoraz na sebe nedala znať, že jej to moc nie je po vôli. Vlastne, zdokonalila sa v sebazapieraní. Dokáže sa usmiať omnoho jednoduchšie nasilu, keď jej je zle ako ešte pred pár rokmi. Nie, že by to používala často, ale občas nechce ľuďom ukazovať svoju skutočnú náladu. Snaží sa o to, aby si udržala meno vždy veselej outsiderky s odlišnými očami.

"No vieš, zase raz som sa zlepšila v skrývaní svojich skutočných problémov."

"To by si asi nebola ani ty, ak by si sa neustále nehrala na tajomnú. A to som si už myslel, že ťa poznám." Zakrútil nad ňou nechápavo hlavou, na čom sa ona začala smiať, pretože sa pri tom tváril vtipne. Snažil sa to povedať vážne, pričom to vážne nemyslel. On síce tvrdil, že ju nepozná, no ona veľmi dobre vedela, že ju pozná omnoho lepšie, než ostatní ľudia. Vlastne, okrem rodičov, ju skutočne pozná len veľmi málo ľudí, no a s tými nemá možnosť stretávať sa. Dávid je výnimkou, pretože je jej spolužiak, s ktorým sa dosť zblížila.

Z tašky vytiahla svoj veľký vejár z dreva, na ktorom boli kedysi namaľované rôznofarebné kvetinky, ktoré žiarili. Dnes je tento skvost, ktorý vlastný Kaima, vyblednutý no ešte stále plní svoj účel. Zakryla si týmto vejárom tvár tak, že je bolo vidieť len oči, ktoré mala prižmúrené, pretože ja usmievala od ucha k uchu a skvelo sa bavila. "Prichádza tajomná s oranžovými očami... utekaj kto môžeš! Huš..." zarazila sa. Ten pocit. ".....treba mi cikať...." zapišťala zrazu a bolo po celej hre s vejárom. Zložila ho a spolu s rukami vtiesnila medzi stehná. Zatvárila sa tak zúfalo, až to celé Dávidovi prišlo neuveriteľne smiešne. Začal sa smiať.

"Nesmej sa mi, to nie je veľmi vtipné, mne treba na záchodííík....." zapišťala opäť zúfalo.

"Áno, ale vyzeráš úžasne nešťastne, neboj sa za chvíľu sme na nejakej zastávke, okrem toho... určite to nie je také hrozné, ak chceš mám tu fľašu..." smial sa.

"Ty.... ty...... neokrôchanec!" zvolala a strelila mu po hlave. Aj sa chcela smiať, aj by sa smiala, ale potom zúfalo zastonala, keď si uvedomila, že smiech povzbudzuje močový mechúr, aby sa uvoľnil. Zdalo sa, že Dávid nemá rovnaký problém ako ona, pretože pokračoval vo svojom smiechu.

"Vraj... neokrôchanec, kde ty na tie slová chodíš? Navštívila si minulé storočie?" spýtal sa jej po nejakej dobe, keď sa ako tak upokojil a usadil pohodlnejšie na svojom mieste.

"Mám ich skrátka v hlave a tak ich používam," povedala.

"Ty si žila v minulom storočí či čo? Takéto slová sa dnes už nenosia a ani nehovoria.."

"Slová sa len hovoria, nosiť sa môže len oblečenie," poopravila ho.

"A slová na tričkách sú čo?" spýtavo sa na ňu zahľadel.

"Si vynaliezavý," prevrátila očami.

"Škola ma naučila byť vynaliezavým. A tak keď niečo neviem na písomkách, nájdem niečo, čo tam napíšem. Vždy je niečo, kým nejde o matematiku, tam nemôžem písať hocijaké čísla, ibaže by som učiteľke chcel nechať kódovanú správu o tom, aká je to nehorázne hlúposť, ale to nechcem. Nie som odborník cez kódované správy... ale niektoré učiteľky by sa im mohli rovnať.." zasmial sa.

"Uvedomuješ si vôbec niekedy, čo rozprávaš?" spýtala sa ho a musela sa zasmiať. Dávala si však pozor na to, aby sa nesmiala príliš, pretože by netúžila po tom, aby spravila mláčku.

"Áno, dosť jasne si to uvedomujem a rád sa počúvam, prináša mi to šťastie," odpovedal na jej otázku.

***

Nikto z nich sa ani nenazdal a už aj boli aj v Nemeckom mestečku, kde sa mal konať koncert rôznych rockových skupín, na ktorý bola Kaima pozvaná. Spolu s ostatnými účastníkmi koncertu, ktorí si rezervovali autobusovú dopravu, sa vylodili z autobusu. Kým sa Kai preťahovala na čerstvom vzduchu po dlhých hodinách presedených na autobusovom sedadle, Dávid našiel ich batožinu a spolu so zvyškom ich celkom početnej skupiny sa vybrali na ubytovňu.

Spoločne sa usadili do dvoch kresiel umiestnených na recepcii v ubytovni, v ktorej mali nocovať na jednu noc. Ich izby ešte neboli vybavené a tak to nechali na ich delegátovi, ktorý to mal údajne všetko vybaviť. Kai s Dávidom a ešte podaktorí, ktorým sa ušlo miesto v kreslách, si posadali, aby celý čas nemuseli stáť a čakať na to, kým sa budú môcť ubytovať. Tí, ktorým sa nepodarilo obsadiť si miesto na sedenie sa podaktorí pousádzali aj na zemi, pretože čakanie bolo skutočne únavné. Zdalo sa, že delegát má nejaké problémy a Kai mala dokonca miestami pocit, že si s recepčnou nerozumejú a tá nevie, prečo do hotela prišli. Neustále sa delegáta čosi pýtala a potom len krútila hlavou. "Mám pocit, že nastali nejaké problémy," povedala a postavila sa zo svojho miesta. "Kai, nechaj to tak, to sa vybaví, od toho tu je delegát a nie ty.." snažil sa ju zastaviť Dávid, no ona ho nepočúvala. Uvoľnila svoje miesto v kresle jednému zo sediacich na zemi a vybrala sa k recepcii, kde diskutovali (alebo sa o to aspoň snažili) delegát s mladou Nemkou, ktorá sa všemožne snažila pochopiť, o čo sa jedná.

"Je i ľúto, ale takúto rezerváciu tu nemáme. Je tu jedna veľká, ale... ak som správne pochopila, nejde o vašu rezerváciu," začula ju povedať. Delegát ju zrejme nepochopil celkom správne. Kai sa pristavila k nemu a zaťahala ho za rukáv. Nemke sa pohľadom ospravedlnila, tá len slabo kývla a nechala ju, aby sa pozhovárala s delegátom. "Ona hovorí, že tá rezervácia, nie je naša, máte nejaké doklady a tak? Možno budem schopná niečo vybaviť, podľa čísla by sa to malo dať a tak," povedala mu rýchlo. On len kývol a začal sa hrabať vo svojich veciach. Po chvíli hrabania jej podal nejaké papiere a zoznamy. Vzala si ich a potom sa otočila na recepčnú.

"Dobrý deň, ospravedlňujem sa za komplikácie, ktoré narobil môj kolega, ale obávam sa, že došlo k omylu. Neovláda celkom dobre nemecký jazyk. Preto by som rada overila číslo rezervácie a meno, na ktoré bola rezervácia napísaná a zaplatená. Platba bola vykonaná vopred, podľa mojich informácií, iné problémy by byť nemali. Takže, tu mám potvrdenie rezervácie od vás.." Podala jej papiere a nechala ju nech si ich riadne prezrie. Krátko na to, začala ťukať čosi v počítači a potom sa konečne spokojne usmiala. Kai vedela, že uspela.

"Ospravedlňujem sa, vášho kolegu som skutočne nepochopila, ale táto rezervácia je skutočne platná. Vaše kľúčiky si môžete prevziať." Spod pultu vytiahla malú škatuľku s pripravenými kľúčmi a vysvetlivkami k ubytovaniu. Kai ju prevzala a poďakovala. Vybrala z nej zoznam s vysvetlivkami a začala rozdávať kľúče ich majiteľom a vysvetľovať každému osobitne, čo a ako.

"A tento je náš," povedala, keď sa nakoniec dostala k menu Rhones a Bilčík. Boli na zozname ako poslední, čiže to nebol až taký problém a nemusela sa neskôr trápiť s hľadaním Dávida na ubytovni.

Rozlúčili sa teda s delegátom, ktorý sa tam len bezmocne prizeral a tváril sa dosť nešťastne, no Kai vycítila, že už je duchom na koncerte. Vedela veľmi dobre, že aj on tam pôjde. Len sa pousmial a kývol im na rozlúčku. Vybrali sa hore po schodoch do izby.

Izbička bola v skutku malá, no fakt, že bola zaplnená nábytkom a na zemi bol huňatý koberec, jej dodával útulnosti. Rozdelili si teda poličky v skrini a dali sa do vybaľovania. Kai sa rozhodla, že nevybalí všetko, aby sa potom zbytočne nezdržiavala, keď sa budú vracať domov. Vybalila si len to, čo považovala za nevyhnutné, čiže pyžamo, jedno tričko, nohavice, ponožky, spodné prádlo, kefku a tým to všetko skončilo.

Dávid sa rozhodol vybaliť si všetko, pretože ak by to aj nechal v kufri, bol si takmer istý, že by stratil prehľad o tom, čo tam vlastne všetko má a tak si to radšej poukladal na poličky, ktoré mali byť v skrini jeho. Kým Kai už ležala na posteli a užívala si svoju knižku, ktorú si zobrala so sebou pre prípad núdze, on sa trápil sa vybaľovaním svojich vecí. Napokon sa mu podarilo všetko vybaliť a cestovnú tašku odložil do rohu ku Kaiminej, v ktorej ešte boli nevybalené veci, ktoré si tam nechala. No jeho bola spľasnutá a prázdna. Zvalil sa k nej na posteľ a začal jej čítať ponad plece knižku.


 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lexi | Email | Web | 26. may 2013 at 11:06 | React

tebe chytla psací nálada ;DD
Pěkné ;´)

2 Kessi | Web | 22. march 2014 at 15:59 | React

Hezká kapitola. Jen bych tam zamíchala trochu i smysl té povídky, protože název říká něco o Prokletí a zatím se ví jen že má oranžové oči. To samo o sobě nic není tak jsem zvědavá kdy se tam konečně začne něco dít. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement