Mike
Ležím na posteli a uvažujem. Snažím sa vybaviť si opäť to všetko. Sekundu po sekunde, minútu po minúte a možno dokonca aj hodinu po hodine. Zomlelo sa to akosi príliš rýchlo na to, aby som si stihol uvedomiť, že sa to všetko skutočne deje. Je to len náhoda, že žena, ku ktorej som sa správal nie veľmi zdvorilo, keď som bol u nej v bare, sa ukazuje ako obeť útoku na Chesterovo auto? A mal to byť skutočne útok na jeho auto? Čím viac nad tým uvažujem, tým viac sa mi zdá, že šlo o útok na mňa, no možno som len príliš paranoidný na to, aby som uvažoval racionálne. Mal by som sa zamyslieť každopádne nad tým, kto by na mňa páchal útok, predsa nikto nemá dôvod na to, aby to robil. Som len obyčaj.... no dobre, neobyčajne obyčajný človek. Som len spevák známej skupiny a nie britská kráľovná. Preto mi je to nepochopiteľné. Určite som len príliš v šoku na to, aby som bol schopný uvažovať reálne. Áno, to už som si uvedomil celkom dávno. Zranenia sa síce zahojili, no moja duša sa cíti akoby sa to všetko stalo len pred pár sekundami. Moja hlava má problém usporiadať si myšlienky. A tak sa opäť ocitám u seba v izbe a uvažujem. Uvažujem o tom všetkom. Už to však nie je len o depresiách, ktoré ma ešte pred nedávnom prenasledovali kvôli rozchodu s Annou. Už sú to aj depresie z toho, že nerozumiem sám sebe. Čo to je? Prečo ma trápi to, ako sa má mne v podstate cudzia žena, o ktorej som donedávna ani nevedel, že existuje? Prečo som sa už snáď po stýkrát pristihol pri tom, ako si plánujem výlet k nej domov. Teraz vie jej adresu snáď každý novinár (a nielen ten) v meste. A prečo to nakoniec nikdy nespravím tak, ako si to plánujem v hlave? Hm, odpoveď môže znieť jednoducho neuveriteľne, hladne, ak by som ju povedal nahlas niekomu druhému. Určite by ma vysmiali, ale ja mám strach z toho, že ona ma proste nechce vidieť. Ona proste má vlastný život a som si takmer istý tým, že preklína mňa spolu s Chesterom za to, že sme sa vôbec narodili a pred pár týždňami jej celkom rýchlo zmenili život a preslávili ju. Pokladám ju za dosť rozumnú na to, aby sa od nás na nejaký čas držala bokom a nepútala na seba príliš veľkú pozornosť. Ale rád by som sa predsa len uistil, že je v poriadku. Ono totiž.. odkedy som jej v nemocnici rozprával, čo sa stalo, nenašiel som odvahu opäť za ňou prísť. Strach.. práve ten strach mi v tom zabránil. Vtedy, keď zaspala som si uvedomil, že by som jej mal dať pokoj, že by som mal odísť.. a to som vtedy aj spravil.