VŽR ►6. kapitola

6. june 2013 at 19:44 | Joss |  V žiari reflektorov

Mike


Ležím na posteli a uvažujem. Snažím sa vybaviť si opäť to všetko. Sekundu po sekunde, minútu po minúte a možno dokonca aj hodinu po hodine. Zomlelo sa to akosi príliš rýchlo na to, aby som si stihol uvedomiť, že sa to všetko skutočne deje. Je to len náhoda, že žena, ku ktorej som sa správal nie veľmi zdvorilo, keď som bol u nej v bare, sa ukazuje ako obeť útoku na Chesterovo auto? A mal to byť skutočne útok na jeho auto? Čím viac nad tým uvažujem, tým viac sa mi zdá, že šlo o útok na mňa, no možno som len príliš paranoidný na to, aby som uvažoval racionálne. Mal by som sa zamyslieť každopádne nad tým, kto by na mňa páchal útok, predsa nikto nemá dôvod na to, aby to robil. Som len obyčaj.... no dobre, neobyčajne obyčajný človek. Som len spevák známej skupiny a nie britská kráľovná. Preto mi je to nepochopiteľné. Určite som len príliš v šoku na to, aby som bol schopný uvažovať reálne. Áno, to už som si uvedomil celkom dávno. Zranenia sa síce zahojili, no moja duša sa cíti akoby sa to všetko stalo len pred pár sekundami. Moja hlava má problém usporiadať si myšlienky. A tak sa opäť ocitám u seba v izbe a uvažujem. Uvažujem o tom všetkom. Už to však nie je len o depresiách, ktoré ma ešte pred nedávnom prenasledovali kvôli rozchodu s Annou. Už sú to aj depresie z toho, že nerozumiem sám sebe. Čo to je? Prečo ma trápi to, ako sa má mne v podstate cudzia žena, o ktorej som donedávna ani nevedel, že existuje? Prečo som sa už snáď po stýkrát pristihol pri tom, ako si plánujem výlet k nej domov. Teraz vie jej adresu snáď každý novinár (a nielen ten) v meste. A prečo to nakoniec nikdy nespravím tak, ako si to plánujem v hlave? Hm, odpoveď môže znieť jednoducho neuveriteľne, hladne, ak by som ju povedal nahlas niekomu druhému. Určite by ma vysmiali, ale ja mám strach z toho, že ona ma proste nechce vidieť. Ona proste má vlastný život a som si takmer istý tým, že preklína mňa spolu s Chesterom za to, že sme sa vôbec narodili a pred pár týždňami jej celkom rýchlo zmenili život a preslávili ju. Pokladám ju za dosť rozumnú na to, aby sa od nás na nejaký čas držala bokom a nepútala na seba príliš veľkú pozornosť. Ale rád by som sa predsa len uistil, že je v poriadku. Ono totiž.. odkedy som jej v nemocnici rozprával, čo sa stalo, nenašiel som odvahu opäť za ňou prísť. Strach.. práve ten strach mi v tom zabránil. Vtedy, keď zaspala som si uvedomil, že by som jej mal dať pokoj, že by som mal odísť.. a to som vtedy aj spravil.



Pred očami sa mi zjaví jej spiaca tvár. To klbko, do ktorého sa schúlila počas môjho rozprávania. Teraz sa celkom čudujem tomu, ako jej mohla byť taká poloha vôbec pohodlná, ja by som v takej nikdy nezaspal. V polohe embrya v matkinom žalúdku. Viem o tom, že niektorí tak spia a vraj je to aj celkom pohodlné, no osobne uprednostňujem spánok na boku.. alebo na chrbte, aj keď to mi mama vždy zakazovala kvôli dýchaniu a prúdeniu zlých síl, ktoré by vo mne mohli prebrať zlé bunky spôsobujúce nielen rakovinu, ale aj iné zloprajné choroby. Ach mami, škoda, že nie si teraz pri mne, aby si mi poradila, čo robiť. Opäť ma premohlo nutkanie ísť za ňou. Všetko potrebné na návštevu mám, len odvaha mi chýba. Slová mám premyslené, presne viem, čo by som jej povedal. Toto stretnutie som si predsa vo svojej hlave pripravoval tak dlho, že niektoré svoje vety som sa stihol naučiť už aj naspamäť. No, keď príde na krájanie chleba, som zbabelec. Som nepoužiteľný. Cítim sa ako plachý študent, ktorý má prezentovať pred svojou triedou svoju prácu. V súkromnej skupinke je síce smelý, ale ak ide do tuhého a má sa prejaviť pred omnoho väčším množstvom ľudí, zlyhávam. Ale ona je len jedna. Tak prečo sa potom tak strašne bojím reakcie? Ak by sa rozhodla udrieť ma... no na druhej strane.. prečo by niečo také robila? Tak ja teda pôjdem, a už definitívne!

No predtým sa budem musieť dať do poriadku a tak. Dám sa do vstávania z postele, na ktorej ležím už ani neviem ako dlho, no dosť dlho na to, aby ma z toho dostatočne rozbolel krk a chrbát. Začnem sa preťahovať a moje kĺby len tak praskajú. Keď už som spokojný, postavím sa z postele úplne a podídem ku skrini, v ktorej začnem hrabať po čistom oblečení. To si ukladám na kôpku, s ktorou som čoskoro spokojný. Vyberiem sa do kúpeľne. Spomeniem si na to, ako som sa v nej pripravoval v tej deň, keď sa to všetko stalo. Čo ak sa zase stane niečo nepredvídateľné, keď k nej prídem? Napadne mi.

Prudko zatrasiem hlavou, aby som takéto myšlienky vyhnal. Ak by som na niečo také myslel, tak by som si čoskoro veľmi rýchlo rozmyslel svoju návštevu u nej doma a zase by som bol tam, kde som bol pred tým. A to predsa nechcem, ak by som to spravil znovu, asi by mi to ublížilo. Nemohla by za to ona, ale ja. Ak ma pošle domov, aspoň budem vedieť na čom som, ale takto ani neviem, či sa hnevá alebo sa bojí rovnako ako ja alebo ktokoľvek iný. Musím to zistiť. Nedokážem tomu odolávať už tak dlho. Už ma to zmohlo. Už ma to porazilo. Som príliš zvedavý na to, ako sa jej darí. Riskujem síce, že na ňu privolám nešťastie v podobne novinárov, ale nechcem na to myslieť. Možno jej to nakoniec ani nebude vadiť.

Vleziem si do vane, ktorá sa mi medzičasom napustila teplou vodou. Uf, ako dlho som si takúto kúpeľ nedal. Väčšinou sa len rýchlo ošpliecham vodou a pálim na akciu. No... opäť som to nejako zanedbal. Dobre, dobre.. sprchoval som sa, ale dosť málo za posledné dni. Väčšinou som si povedal, že sa mi nechce a len som sa prezliekol do niečoho čistejšieho, aby som nemal priveľký pocit nečistoty. Von som chodil na svoje súkromné miestečko, ktoré som zatiaľ ukázal len Anne a spolu sme naň aj často chodievali, ak sme chceli mať súkromnú romantiku alebo proste len to súkromie. Nikto okrem nás dvoch o tom mieste nevie. No a ja si raz za čas potrebujem nájsť nejaké osobné miestečko a tiež potrebujem aj vzduch. Takže som chodil tam. Je to taká menšia lúka, lúka je na to možno príliš vznešený výraz, je to len taký kruh, na ktorom rastie tráva a uprostred toho všetkého je taká stará drevená lavička, ktorá tam bývala už vtedy, keď som to miesto, za mojich mladších čias, objavil. Vždy vyzerala takmer rovnako. Zopárkrát som ju aj natrel farbou a staral som sa o ňu, aby zotrvala, pretože bez tej lavičky som si to miesto nevedel predstaviť. Na tej lavičke môžu sedieť maximálne dvaja ľudia a možno ešte jedno dieťa, ale neviem, či tam niekedy nejaké bude. Hm, plánujem zobrať Otisa, ak raz budem mať možnosť, ale to potom spĺňa len tú časť, že na lavičke sedíme dvaja. No možno kým vyrastie, budem mať nejakú novú priateľku. A možno, ale to je už dosť nepravdepodobné, sa s Annou ešte dáme dohromady. No ešte sa mi nestalo, že by si to nejaká žena rozmyslela, ak už má zámienku. A to som ich vždy všetky poctivo presviedčal.

Ponorím sa do vody až po krk a užívam si teplo, ktoré prúdi mojim telom. Privriem oči a načiahnem sa po mydle. Nanesiem si túto mazľavú hmotu na ruky a začnem sa ňou potierať po celom tele. Pri tomto všetkom mám neustále zatvorené oči a užívam si ten pocit. Takýto kúpeľ mi vždy vedel dodať síl.

Nahádžem na seba všetky svoje veci a postavím sa pred jedno veľké zrkadlo nachádzajúce sa v mojom pustom (teraz už áno) dome. Prstami si prečešem vlasy a som s nimi celkom spokojný. Nikdy som nemal potrebu venovať sa svojim vlasom a vzhľadu tak dôkladne, ako to robí Chester. Príde mi to občas až chorobné a preto si z neho robím aj srandu. Chová sa ako pupuško. Nad touto mojou myšlienkou sa musím uškrnúť. Ale je to prostý fakt, príliš sa o seba stará a schováva to za to, že fanúšičky by nechceli, aby vyzeral nemožne. Ale ja si myslím, že by ho mali rady aj tak, pretože on to má proste v sebe. A nejde len o to, čím si prešiel, ale ide trochu aj o to, že je dosť.... hm... sexi... pre ne teda určite.. pre mňa nie. Neuznávam Bennodu. Je to nezmysel, ktorý vymyslel Chester. Je to celé o tom, že my dvaja sme akože spolu. Hm.. alebo to nakoniec bol nejaký posadnutý fanúšik? No tak čo? Máme sa s Chezzynom veľmi radi a nikto nás nerozdelí, iba ak sa pohádame, čo sa nám už dlho nestalo, pretože väčšinou je to tak, že sa navzájom držíme v dobrej nálade a rozveseľujeme sa. No teraz sme na tom tak, že Chester aj ja sme sa potrebovali zotaviť z toho, čo sa stalo, takže sme sa už dlho nevideli. Hm, možno by som mu mal aspoň zavolať, že ako sa má. Myslím, že to bude druhá vec, ktorú spravím po tom, ako navštívim Jossette.

Nastúpim si do svojho tmavošedého cadillacu, ktorý už mám nejaký ten rok vo svojom majetku. V tomto luxusnom aute mám síce pocit, že som kráľ, no som kráľom svojho sveta. Som kráľom len vo svojich myšlienkach, no a, samozrejme, na pódiu na koncertoch, ale to je trochu iné. Nie som namyslený, len si takto dodávam trochu sebavedomie. No mám pocit, že toho mám dosť. Aj tak si tento luxus v podobe autíčka nikdy nedokážem odpustiť. Som už proste taký. Ak mám možnosť mať niečo také, tak si to kúpim. Som predsa riadny chlap. Zaujímam sa trochu o autá. Síce to nie je až také silné ako u niektorých jedincov, ale predsa len je. No fajn, strčím kľúčik naučeným ťahom do zapaľovania a potočím ním, aby som auto naštartoval, čo sa mi podarí, aby aj nie, sme zohratá dvojka. Ja a moje auto. Anna mi často vyčítala, že sa o svoje auto príliš starám, ale ako by to vyzeralo, ak by som to tak nerobil? No povedzte... Vyzeral by som ako sedliak, ktorý nemá ani na to, aby si dal do poriadku auto. A to predsa nepotrebujem. Priznávam, pre mňa je auto asi toľko, čo pre Chestera jeho vlasy, no vždy je to lepšie akoby som mal vyzerať ako pupuško, čo myslíte?

Potichu sa uchechtnem, opäť som sa dostal k takej téme. Pripútam sa a vyrazím.

***
Auto zaparkujem neďaleko od jej domu a vystúpim z neho. Zamknem a skontrolujem, či je všetko tak, ako má byť a pomalými krokmi sa vyberiem k domu s číslom osem. Mal by to byť jej dom, ale nie som si istý, či som na správnej ulici, v tejto štvrti som ešte nikdy nikoho nehľadal. Síce som cez ňu párkrát prechádzal, no nikdy som sa v nej neocitol za účelom návštevy niekoho alebo tak. Nechcem naznačiť, že tu žijú chudobní ľudia ani nič, proste som tu len nebol. Pred jej domom vidím stáť maličkú modrú fordku. Asi patrí jej, usúdim a prejdem po kamennom chodníčku k malej oblej drevenej bránke, ku ktorej sa musím skloniť, aby som ju otvoril. Ako pre trpaslíkov, pomyslím si a musím sa opäť uškrnúť, ale tentoraz cítim, že som viac stŕpnutý.

Podídem k dverám z plastu, klasika, takéto si už dnes dávajú ľudia. No napriek tomu je to nezvyčajné. Prečítam si meno na dverách a pousmejem sa. Som tu správne. Hamiltonová. Zazvoním na zvonček a čakám.. čakám, kým sa dvere neotvoria a nezjaví sa v nich asi tak o hlavu nižšia osoba ako ja, ktorá na mňa hľadí svojimi prenikavými hnedými očami prekvapene.

"Mike," povie miesto pozdravu. "Ahoj.."
"Ahoj," cítim, ako sa mi pri pohľade na ňu na tvári rysuje úsmev. Vyzerá to tak, že už je v poriadku. Len na rukách jej vidím odreniny a na tvári škrabance a tiež na krku. Vyzerá to trochu hrozne, ale. "Ruším?"

"Nie.. to..." jej slová mi už nedôjdu pretože mi spadne na hlavu niečo veľké a rozpleskne sa to. Cítim, ako mi to steká po tvári. Roztvorím oči, ktoré som v reflexe zavrel a rukou zistím, čo je to. Voda. Začujem čísi smiech a pochopím, čo sa deje. Atentát.. na moju hlavu. "Ah," dostanem zo seba v šoku a pár sekúnd sa dezorientovane obzerám, kým mi dôjde, že rana prišla z vrchu. No a v momente, keď sa pozriem hore mi osoba stojaca v okne zhodí na hlavu ďalší balón s vodou. Ak som bol predtým mokrý, tak teraz som ešte viac. Do pekla! Že ma nenapadlo, že by u nej doma mohol byť niekto druhý. To mám asi za to. Začujem, že aj ona sa smeje a obrátim sa na ňu.

"Prepáč, chcela som ti.." povie pomedzi to, ako sa smeje, "... chcela som ti to povedať, ale on ti to zhodil na hlavu skôr, ako som stihla. Fakt prepáč. Videl z okna, že prichádzaš a tak dostal..." smiech, "..bláznivý... nápad, poď dnu, nič ti nespraví, bol to len.."

"Fájn, fájn, obaja ste ma dostali," pridám sa k nej a smejem sa. To už vidím, ako za ňou dolu po schodoch schádza vysoká blonďavá osoba. To je kto? To je jej priateľ?

"Poď dnu," odstúpi od dverí a ja vojdem dnu. Ani si neuvedomím a do ruky mi vtisne osušku. Začnem si ňou sušiť vlasy. Hm, fakt, kto je ten chlap?

"Mike, toto je môj brat Leon Hamilton, priezvisko je zbytočné, no a mňa poznáš a Leon teba pozná viac než dobre," zasmejem sa, "hm, akurát sme dojedli.." Vidím, že ju mrzí, že mi nemá čo dať, ale v skutočnosti som neprišiel pre to, aby som sa najedol. "Nerob si z toho nič, ja som prišiel.... prišiel som.." chcel by som povedať to, čo som si tak dlho plánoval vo svojej hlave, ale akosi mi to všetko vypadlo. Zrazu si nemôžem spomenúť na to, čo som chcel povedať. Zrazu cítim, že to je zlé, že nepoviem nič. Prečo? Vždy zabudnem, čo som chcel. "... chcel si sa uistiť, či je moja sestra v poriadku, je to tak?" dokončí za mňa jej brat. Vďačne sa naňho usmejem a kývnem.


"Ach, tak, ale aj tak ma to mrzí, dáš si aspoň niečo na pitie? Nemusíš hneď odchádzať..." navrhne, "..s Leonom sme akurát začali pozerať Číslo 23 s Jimom Carreym, nechceš sa pridať? Ak máš teda čas..." No odmietni takú ponuku. "Samozrejme! Rád sa k vám pridám," cítim sa už trochu uvoľnenejšie a keď sa spoločne vyberieme do obývačky a usadíme sa, viem, že to bude v poriadku.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 aria-swan | Web | 6. june 2013 at 20:35 | React

Ahoj, máš krásný blog a super články, nechceš udělat design ? :)
Kdyžtak mi napiš na email :)

2 Faint | Web | 9. june 2013 at 14:01 | React

Bože to bolo absolútne úžasné ja tak milujem túto poviedku. A tie Mikeove myšlienky o Bennode a Chazzym :D Dokonalé

3 Aiko | Email | Web | 11. june 2013 at 16:02 | React

jů, nevím co napsat :D Ale néé, moc pěkné :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement