Haltova škola > 5. kapitola

12. august 2013 at 8:09 | Joss |  Haltova škola
Konečne vám sem môžem pridať pokračovanie k Haltovej škole. Nuž, je to trochu komplikované s mojim časom, ale túto som tu mala napísanú už riadne dlho, dúfam, že sa bude aspoň trochu páčiť a že ste nevyšli z deja. Pre zopakovanie, v poslednej časti Alberta odchádzala z nemocnice, teraz je znova v škole, ale nechajte sa prekvapiť, predsa vám tu všetko nevyrozprávam, nie?


A sme opäť tam, kde sme boli


Je to zvláštny pocit, opäť stáť na prahu našej triedy, kde sa stretajú zverenci rovnakej vekovej kategórie akou som aj ja. Trieda plná šestnásťročných chlapcov a dievčat, ktorých záujmy sa v mnohom rozchádzajú a opäť v mnohom schádzajú. V našej triede je nás takmer štyridsať, aby som bola presnejšia, je nás tridsaťosem. Náš ročník je jedným z tých preplnenejších. Môžeme však byť radi, že nás v triede nie je vyše päťdesiat, ako je tomu v ročníku o dva či tri roky vyššom. To by bolo na jednu triedu trochu moc, ale takto to je skrátka na našej škole. Z každej vekovej kategórie je tu jedna trieda zverencov, no na druhú stranu nie vždy máme spolu hodiny, niekedy máme hodinu tréningu s tútormi inokedy zase prehliadku u doktora. Presný rozvrh vlastne nemáme určený, dostávame ho vždy ráno pred vyučovaním, a tak vieme, čo nás čaká. Učebnice si nechávame vždy v škole a učíme sa doma zo zošitov, ktoré si každý deň brávame domov, u mňa je to vlastne len jeden zošit, ktorý mám doma a mám v ňom všetko prehľadne spracované. Je to vlastne karisblok, v ktorom mám prehľadne pozakladané papiere z každej hodiny, v ktorej ide o vedomosti. Papierov nikdy nie je dosť, ale ja ich vždy mám pri sebe viac než dosť, rada kreslím na hodinách, ak sa nudím, tak sa nemožno diviť tomu, že som papierom vždy riadne zásobená. Neznamená to však, že si nepíšem poznámky. Práve naopak. Vždy, keď učiteľka niečo diktuje, som jedna z mála, ktorá si to poctivo zapisuje a zakladá, aby sa z toho neskôr mohla učiť.
Prekročím prah našej triedy a zamierim si to do prvej lavici, v ktorej sedávam odkedy som nastúpila do tejto školy. A to by ste sa divili, v koľkých rokoch to bolo. Táto škola totiž zahŕňa aj škôlku a preto sem deti nastupujú na pozorovanie už ako dvojročné, niektoré extrémne prípady svoje deti do školy strčia už v prvom roku ich života, ale to je ojedinelé a uvažuje sa o tom, že by sa to na našej škole zrušilo. Aspoň tak som čosi začula od tety.
Kabelu si zložím na stoličku a rozhliadnem sa po spolužiakoch, ktorí sú rozdelení do viacerých skupiniek. Nikdy to tu nebývalo inak, vždy tu boli skupinky, ktoré si rozumeli navzájom. Podaktoré skupinky medzi sebou vedú vzájomné vojny, ktoré občas vyhrotia až do takých extrémov, že po sebe, dajme tomu, hádžu vajíčka či vrecká naplnené vodou. A potom to vždy niekto nestranný musí upratať.
Pristúpim k našej skupinke zvanej "outsiders" a postavím sa k Leonardovi s jeho sestrou Labrou. K nám sa ešte priraďujú súrodenci Račinský Johan a Lada, ktorí sú vraj z menej váženej rodiny v našej dedine a tak nikam nezapadajú. Rybanovci a Leonovci sa ich však ujali a tak vzniklo trio rodín Rybanovci, Leonovci a Račinský. Brat tu s nami dnes nie je, zjavne je vo svojej triede, kde zvykne byť tesne pred začiatkom vyučovania. No a Labra je tu takmer vždy, je jej celkom jedno, že by niekomu mohla chýbať v triede, ale sama dobre vie, že to tak nie je. Iba, že by sa po nej zháňal brácho, ale ten je skôr utiahnutý vo svojej lavici a učí sa na nejakú písomku, ktorú vopred predvída. No to by ste sa divili, ale môj brat skutočne predvída budúcnosť. Ale tá sa často mení podľa nálad osôb v okolí, preto naňho nie je vždy celkom spoľahnutie. Ale pokiaľ ide o predvídanie písomiek, vždy sa trafí.
"Hojte, prišla som o niečo, kým som tu nebola?" pozdravím všetkých v skupine svojim typickým pozdravom a rukou si začnem upravovať šaty. Postavím sa k Leovi a opriem sa oňho. Jeho ruka na mojom páse mi je príjemná. Toto mi v nemocnici chýbalo napriek tomu, že som mala takého skvelého a sympatického doktora, ktorý sa zaujímal o každý môj pohyb či zmenu nálad. Na Leonarda nikto nemá. Veru nie.
Postrehnem neisté pohľady, ktoré po mne vrhajú. "Ty si o tom nepočula?" spýta sa ma Labra potichu. Zdá sa, že dnes máme nejaký otázkový deň. Pokladáme si otázky miesto odpovedí, no čo už. Každopádne, niečo mi tu zjavne ušlo. Niečo sa muselo stať, kým som bola preč. Nechápavo hľadím na Labru a čakám vysvetlenie. "Naša matka prešla k Tmavým Diablom." Tak znie vysvetlenie. Je to stručné, ale stačí mi to na to, aby som pochopila ich pohľady. Tmavý Diabli sú oponenti Bielych Anjelov, čo sme vlastne všetci v našej skupinke. Sú to ľudia, ktorí sa zastávajú názoru, že je lepšie, ak by sa Diamant, ktorý nás všetkých ochraňuje pred obyčajnými ľuďmi, zničil. Biely Anjeli sú však proti tomu, aby sa zničil a kvôli tomu sa v našom svete vedú vojny. Ja osobne som ochrancom Diamantu. Nie každý zo strany Bielych Anjelov má tú možnosť, ale ja som z rodiny, v ktorej sa to dedí a preto som právoplatným následníkom ochrancov tejto vzácnej vecičky. Musím povedať, že ma to celkom dosť teší a nezastávam sa názoru, že by sme mali Diamant zničiť, myslím si, že obyčajní ľudia by nedokázali stráviť fakt, že medzi nimi sa pohybujú ľudia, ktorí sú niečo viac ako obyčajní, no menej ako neobyčajní. Sme totiž celkovo ľudia, ale máme iné schopnosti, takže sa nemôžeme považovať za obyčajných a to nás robí inými. Obyčajní ľudia si však na svoj život obyčajných zvykli natoľko, že si myslia, že nikto nie je viac ako oni (samozrejme, na pár jedincov, ale my predsa nie sme mimozemšťania!). Predpokladá sa, že ak by sa niekedy odhalila naša existencia, viedlo by to k našej záhube. Obyčajní by na postupne ale iste pozabíjali pre svoje výskumy. Tomu ale celkom neveria Tmaví Diabli. Ale to je na dlhšie rozprávanie, pretože oni to majú celé akosi poprekrúcané.
"Ako je to možné?" spýtam sa potichu ešte stále v šoku z toho, čo mi bolo práve povedané.
"Skrátka zmenila názor na vec. Hm..." ozve sa pri mojom uchu Leo. Pritisne si ma k sebe ešte tuhšie a ja mu v tom nebránim objímem ho. "To bude dobré," poviem potichu. "Aj ja som si prežila svoje za ten čas, čo som tu nebola." Tentoraz cítim, ako sa pohľady skupinky upierajú na mňa. "Rozprávaj," vyzvú ma a ja neváham. Rukou si nadvihnem šaty, ktoré mám na sebe. Nemyslite si, že sa odhaľujem celá, mám na sebe legíny, keďže šaty sú kratšie a všetko by mi bolo vidieť. Ukážem im znamenie na svojom bruchu tak, aby to videli skutočne len oni. "Pre boha," vyletí z Lea a skôr, než stihnem akokoľvek zareagovať, rukami si ma pritiahne k sebe, drepne si a hľadí zblízka na to znamenie. "V živote som také niečo nevidel, ale predsa mám z toho taký zvláštny pocit.." hovorí potichu. "Leo," prehovorím potichu, "nebuď fanatik. Je to len obyčajné znamenie, nikto nevie, čo to znamená, no pravdepodobne celkovo nič, podľa mňa je to len reakcia môjho tela na tie vyšetrenia, to je celá záhada, bodka." Nastavím mu ruku, aby som ho mohla vytiahnuť hore.
"Tak toto by som na tvojom mieste netvrdil," ozve sa Johan. Spolu s jeho sestrou toho veľa nenahovoria, ale všetci veľmi dobre vieme, že nás vnímajú a pozorne sledujú všetko, čo sa deje v ich okolí. Keď už niečo hovoria, má to svoj význam. "To znamenie mi je akési povedomé, nie som si však celkom istý tým, kde som ho videl, no môžem sa pokúsiť zistiť to." Jeho rozjímanie nad mojim znamením ma zaskočí. Zhrniem si šaty a urovnám si ich. Rukami spočiniem na bruchu.
"V poriadku, ja si aj tak myslím, že to pravdepodobne nič nebude," svojimi slovami sa skôr snažím presvedčiť samu seba o niečom, čomu sama neverím, ako svojich kamarátov.
"Ak sa niečím začne zaoberať sám Johan, potom to stojí za zamyslenie," povie Labra a mierne sa usmeje na všetkých svojim upokojujúcim úsmevom. Robieva to vždy, keď vycíti, že napätie v spoločnosti stúpa. Vždy to zaberie a dnes to nie je výnimkou.
"Prečo si nebola tak dlho v škole vlastne?" spýta sa ma Lada, aby zmenila tému. "Počuli sme rôzne verzie o tom, že si dostala nejakú nevyliečiteľnú chorobu alebo že si odišla a už sa viac nevrátiš. Osobne si však o tom myslím, že to šírila Tamara so svojou milovanou skupinkou Tmavých." Aby som niečo povedala o Lade - vždy je o krok popredu, ako sú ostatní. Je to tiché žieňa, ktoré toho, rovnako ako jej brat, veľa nenahovorí, ale vždy podrobne registruje dianie a z jej reči cítiť rozvážnosť a inteligenciu. A čo viac, je géniom na matematiku!
"Dúfam, že ste jej rečiam nikto neuverili, pretože ja som bola zdravá ako rybička a nič mi nebolo. Proste mi len na začiatku roka Katka povedala, že sa u mňa zjavne niečo zmenilo a teda je dosť možné, že sa budú meniť aj moje schopnosti nejakým spôsobom, preto bolo nutné, aby som podstúpila nejaké vyšetrenia, ktoré by zistili, či sa nestala nejaká chyba a či je to skutočne tak. Myslím, že sa celkom dosť potvrdilo, že sa mi budú diať nejaké tie zmeny v schopnostiach, no nikto zatiaľ presne nevie určiť o aké zmeny vlastne pôjde."
"Samozrejme, že sme neuverili tým rečiam, chcela som ti len pripomenúť, že napriek tomu, že si tu nebola, Tamara neprestala útočiť na tvoju osobu a potrebovala ťa počas tvojej neprítomnosti nejako potupiť. Predpokladám, že si to nenecháš páčiť, ako ťa poznám, len nevyveď nejakú hlúposť, dosť by ma mrzelo, ak by si mala kvôli nej ešte nejaké problémy, ako tomu bolo naposledy. Hm, takže hovoríš, že sa budeš meniť? Dúfam, že zostaneš stále s nami, nech už na tom bude akokoľvek zle a ver tomu, že mi ťa podržíme, aj keď sa možno všetci v daných chvíľach budeme cítiť asi bezradní." Bol to jeden z Ladiných najdlhších monológov, aké som kedy počula. Vždy si potrpela na to, aby reagovala tak stručne, ako sa len dalo a nikdy nepovedala viac, než musela. Tento dlhočizný monológ je len dôkazom toho, ako veľmi má rada našu skupinku a ako je na ňu naviazaná. Nielenže dokáže viac hovoriť a komunikovať s nami, ale sa dokáže aj viac odviazať a uvoľniť a to sa mi na nej páči, pretože nech mi povie ktokoľvek čokoľvek, myslím si, že toto dievča je skutočne pôvabné a nádherné.
"Zase raz si o krok dopredu a hovoríš to, čo máš na srdci," povie usmiata Labra, "a tak to má byť, nech už si myslí kto čo chce. No, odoberiem sa za Albínom, určite už na mňa čaká v lavici a bifľuje sa to všetko od slova do slova. Ešte so mnou sedí, inak by som bola na všetkých testoch vyradená." Spoločne sa na tom zasmejeme. Je pravdou, že Labra školu niekedy fláka a hlavne pokiaľ ide o písomky, ale musím povedať, že ak by jej priháralo, zabrala by a začala by sa učiť. To jej však vďaka môjmu bratovi nikdy hroziť nebude, pretože on sa učí aj za ňu. Občas sa divím, že mu hlava nepraskne, no na druhú stranu, vedomosti vôbec nie sú zlé. Rozlúčime sa s Labrou a pozorujeme, ako sa nám vzďaľuje večne veselá a optimistická časť našej skupinky. Púšťame sa do ďalších zbytočných rozhovorov. Padne ešte zopár otázok o mojich vyšetreniach a ja na ne smelo odpovedám a opätujem im ich svojimi otázkami, ktoré ma trápia. Ani sa nenazdáme a zazvoní na vyučovanie. Všetkých štyroch, čo sme v jednej triede nás čaká hodina telesnej výchovy. Ach bože, ako ju ja neznášam!

"Tak trieda, dnes si dáme hodinu gymnastiky, najprv sa riadne rozbehajte a potom sa môžete pustiť do skákania cez kozu, kotúľov a stojok. Pustite sa do toho, dajte si tri kolá na rozbehanie a Alberta, ako vidím, Alberta, ktorá tento rok chýbala na hodinách telesnej, sa veľmi rada podujme na rozcvičke. Potom začneme." Znudene zívnem a pomaly sa pridávam ku spolužiakom, ktorí začali plniť príkazy mnou vždy "milovaného" telocvikára. Pripájam sa k Lade s Johanom, ktorí bežia spolu s Leom. "On je na mne načisto zasadnutý. On si snáď myslí, že keď som nechodila do školy, že to snáď bolo preto, že som sa chcela vyhnúť telesnej alebo čo." V mojom vnútri to absolútne vrie, nedokážem pochopiť zmýšľanie nášho telocvikára. Už od mojich počiatkov na tejto škole som nemala rada telesnú a svoj postoj k nej nemienim meniť, nebudem sa pretvarovať, že milujem sebatrýznenie.
"Nekecaj a behaj, Alberta!" začujem telocvikárovu pripomienku a prevrátim očami. Rozhodne sa nepletiem. Dobehnem posledné kolo a vydýchavam sa, kým ostatní sa pripravujú na moju rozcvičku. Rozhodnem sa, že mu to neuľahčím, nech im ju dá sám.
"Viete čo, ľudia? Dajte si rozcvičku takú, aká vám padne vhod a najmä, oddýchnite si, ja sa nemienim zaoberať ešte aj vašimi svalmi, je to na každom z nás, či si zacvičí alebo nie. Preto verte či nie, ja sa idem napiť a rozcvičím sa sama." Začujem výbuchy smiechu, no aj pobúrené hundranie. Je mi jedno, čo si o tom kto pomyslí, zvrtnem sa a vbehnem do dievčenskej šatne. Vezmem si svoju fľašu a napijem sa vody. Keď vyjdem opäť von, vidím, že sa mi podarilo vyprovokovať vojnu. Telocvikár zúri.
"Ako sa opovažuješ robiť mi taký napriek, že odmietneš triede nedať rozcvičku?" vyrúti sa na mňa hneď, ako si uvedomí, že stojím vonku priamo pred ním.
"Ako sa opovažujete na mňa zvyšovať hlas? Spravila som vám niečo?" rozhodnem sa, že miesto odpovede sa ho rovno spýtam na to, čo ma už dlhší čas trápilo. Vnímam udivené pohľady spolužiakov a viem, že každý pozorne sleduje dianie. Ale ja už takto nemôžem, predsa si nenechám nejakým frustrovaným učiteľom skákať po hlave.
"Myslím, že som sa pýtal prvý a ak do minúty nedostanem odpoveď na svoju otázku, vyvodím z toho nejaké dôsledky."
"Fajn, ale potom chcem aj ja odpoveď, pretože ma to trápi rovnako tak, ako vás to, prečo som nedala spolužiakom rozcvičku. Nedala som im ju preto, že ja neviem, čo im vyhovuje a čo si predstavujú pod rozcvičkou, neviem, či ju vôbec niekto potrebuje a myslím, že ten, kto to skutočne potrebuje si tú rozcvičku vie dať aj sám bez toho, aby som mu musela presne hovoriť, čo má robiť a čo nie."
"Mali ste dobrú rozcvičku?" otočí sa na triedu a absolútne ignoruje moju predošlú požiadavku.
"Upokoj sa," ozve sa pri mne a ja sa prudko otočím na Ladu. "Ako sa mám upokojiť, keď je takto očividné, že je na mňa vysadený?!"
"Možno sa ti to len zdá, pretože aj ty mu robíš naprieky. Ak by si sa aspoň pokúsila nebrať si niektoré veci príliš k srdcu, mnohé by sa vyriešilo. Teraz sa asi päťkrát zhlboka nadýchni a pomaly vydychuj. Pomáha to na narušené nervy."
"Už aj ty?" zavrčím.
"Daj na moje slová," zvrtne sa skôr, ako niečo ešte stihnem povedať a vyparí sa ku zvyšku triedy zhŕknutej okolo telocvikára. A tak sa teda zhlboka nadýchnem a pomaly vydychujem. Spravím všetko podľa pokynov Lady a potom sa pripojím k triede.
"Skvelé, ako vidím, pripojila sa ku nám konečne aj slečna Alberta, ktorá sa dnes akosi nevie vpratať do kože. Pôjdeme sa teda pripraviť na skákanie cez kozu, najprv si to len vyskúšame a potom pôjdeme naostro. Chlapci, môžem vás poprosiť, aby ste priniesli všetko, čo je k tomu potrebné? Kozu, mostík a aj žinenku pre menej šikovných?" Pri svojich posledných slovách po mne šibne pohľadom a ja sa neudržím a vyplazím jazyk. Všimnem si, ako jeho úsmev zamrzol. Takúto ma ešte nezažil odkedy ma učí. To bude asi tým, že väčšinou sa riadne ovládam, dnes to však akosi nedokážem.

Milujem skákanie cez kozu. Vždy si pri tom predstavujem, že lietam a že som slobodná ako ten vtáčik na oblohe. Je to príjemný pár sekundový pocit, kým dopadne opäť na zem, na žinenku a musím svoj skok dokončiť správnym vyrovnaním svojho tela a predpažením rúk.
"Výborne," začujem učiteľovu pochvalu.
"Ďakujem," pousmejem sa a zamierim si to opäť do radu, mám pred sebou ešte jeden skok, no už nebudem skákať roznožku, ale, moju už menej obľúbenú, skrčku. Nohy spolu a len ich pri skoku skrčiť. Takmer vždy sa mi podarí ísť do roznožky alebo mi to nevyjde s výškou môjho skoku.
Netrvá to ani tak dlho a príde na mňa rad. Rozbehnem sa, odrážam sa od mostíka a skáčem. V hlave si pripomínam, že nohy musím mať pri sebe a riadny odraz. Skáčem na mostík a ruky mi dopadajú na boky kozy. Nohy mi dopadajú na mostík a odrážajú sa. Skrčím ich v reflexe a rukami sa pridŕžam ešte pár sekúnd kozy v momente, keď nimi pustím kozu sa skrčenými nohami úspešne prehupnem na druhú stranu. Dopadnem nohami na žinenku a vystriem sa. Mierne sa zapotácam, ale je to len krátky moment, kým naberiem opäť svoju rovnováhu. Skutočne sa mi to podarilo alebo sa mi to len sníva? Spýtam sa sama seba v duchu, no keď začujem potlesk triedy, ktorá vie, že toto mi nikdy nešlo, presvedčím sa o tom, že nie a rukami spravím už nacvičené pohyby a zamierim si to ku zvyšku triedy, respektíve ku mojej skupinke, ktorá ma živo víta a zahŕňa celkom zbytočnými gratuláciami.
"To bolo úžasné!" počujem Lea. "Letela si tak hladko, akoby si to vedela odjakživa!" hovorí zas Lada. "Mala si veľmi dobrý rozbeh, možno tá hádka na začiatku hodiny nebola celkom k zlu, pretože zlosť, ktorá v tebe ešte stále vrela mohla zaistiť to, že si podmienene bežala rýchlejšie, než by si bežala normálne a do odrazu si tým dala omnoho viac než s menším rozbehom, preto si šla tak hladko. Máš môj veľký obdiv." Johan to zase všetko vystihol a myslím, že momentálne si to prehráva všetko vo svojej hlave, aby na nič z toho, čo videl, nezabudol. Viem, že u neho v hlave je to v bezpečí, vždy mi to pripomenie, ak budem potrebovať povzbudiť v budúcnosti.
"Také úžasné to zase nebolo a myslím, že viackrát sa mi to už ani nepodarí, každopádne ďakujem," cítim, ako sa usmievam a snažím sa spomenúť si na to, aký to bol pocit, keď som to skutočne preskočila.
"Aby si sa z toho nepokakala," ozve sa zrazu známy hlas pri našej skupinke. "Myslím si, že to bola skrátka náhoda a okrem toho, ja takéto niečo skočím vždy, kedykoľvek chcem a nepotrebujem na to náhodu. Ak si teda myslíš, že si neviem čo dokázala, tak si na omyle." Keď Tamara dokončí svoj monológ, ktorý skrátka asi musela povedať, odoberie sa aj s tou svojou ohnivou záplavou vlasov preč.

"Aby si sa nepokakala.." zopakuje nahnevane Leo, "a čo si ona o sebe akože myslí?" Vnímam jeho zlosť a želám si, aby pri nás bola Labra s mojim bratom a upokojili nás, oni to vždy vedia najlepšie.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Milča | Web | 2. january 2014 at 12:45 | React

Jůůů :DDDD Ja tiež milujem kozu! :DDD :33333 Aj keď som ako prkno! :D
Každopádně tato povídka je taktemer k dokonalosti! :D
Vieš preč len taktemer? :D
Pretože tu není žádná nová kapitola a já chcu dalšiu!!!! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement