Skrátka dobrý deň

3. august 2013 at 19:54 | Joss
Áno, je to tu, sľúbila som si, že dnes napíšem poviedku k výročiu mňa a mojej kamarátky. Vydržala so mnou už vyše roka a myslím, že si oprávnene zaslúži pozornosť. A tak som napísala poviedku. Síce som ani len netušila, čo do nej napísať, pretože podnet prišiel náhodou v kostole a zaumienila som si, že niečo musím napísať. Je to skôr popis udalostí, ktorý nazývam poviedka, jednorázovka, ale čo narobím? Ja som proste taká. :D Ale ten deň sa neodohral celkom tak, ako ho opisujem, iba niektoré veci, ale ak by som to mala celé písať asi by sa to nedalo čítať. :D Venujem Terez. :3 Pretože je to tá najlepšia osoba pod slnkom. :3 A Linkiňáčka, ktorú nadovšetko miluje. Žena moja. :)





Aj napriek zastretým roletám na okne sa slnko dobíja svojimi lúčmi do mojej izby. Rukou si prikryjem oči. Nie, ešte sa mi nechce vstávať, zafňukám v duchu, ale je to na nič. Ak som už raz hore, potom nezaspím, ani keby ma kameňom ovalil. Miesto toho sa vždy len tak prevaľujem v posteli a neviem si nájsť vhodné miesto. Dnes sa cítim akási napätá. To nie je dobré znamenie, niečo sa určite prihodí. Dúfam, že nič zlé, to by ma už asi po tom všetkom, čo sa stalo posledné mesiace skutočne zničilo. Začujem šuchot v kuchyni a čiesi kroky. Započúvam sa, aby som zistila komu patria. Netrvá mi dlho, kým zistím, že patria mame chystajúcej sa do práce. Čochvíľa počujem šuchot aj v kúpeľni nachádzajúcej sa hneď vedľa mojej súčasnej izby.
"Čo to má znamenať tento neporiadok tuto v kuchyni? To si už nevieš po sebe ani poupratovať?" začujem otcov hlas. Nepočula som ho prichádzať do kuchyne. Asi som sa príliš zamerala na matkinu chôdzu, že som to prehliadla alebo tam len tak postáva a rozhliada sa po údajnom neporiadku. Ach jaj, ak má on zlú náladu, tak ma určite skričí pri mojom šťastí, pomyslím si v duchu a zrazu ma prejde úplne chuť na vstávanie. Preto radšej zostávam v posteli a snažím sa nepočúvať otcove pripomienky na akési jogurty po záruke, či starý obschnutý syr v chladničke. V duchu nad tým prevrátim očami a možno som to spravila aj naozaj, ale som si to neuvedomila, ako sa mi to už niekedy stáva. Tuho zavriem oči chvíľu predtým, než sa dvere mojej izby roztvoria a vojde mama. Som ešte ospalá a nemám chuť s niekým komunikovať. Hlavne nie, ak proti sebe znova bojujú. Dokáže to pokaziť celý deň.
Za chvíľu odíde a ja môžem znova hľadieť do stropu a uvažovať nad nesmrteľnosťou chrústa alebo nad čímkoľvek iným. Dúfam, že do izby mi tak ľahko niekto nepríde, to by ma už asi pristihol nepripravenú, pretože veľmi nedávam pozor na to, či mám zatvorené oči alebo otvorené. Som zahĺbená vo svojich myšlienkach a uvažujem, nad čím asi tak budem pracovať. V duchu sa mi vybaví posledná hra s mojou českou kamarátkou a vlastne mojou najlepšou kamarátkou vôbec. Síce som ju nikdy nevidela, ale je tomu už vyše roka, čo si spolu píšeme a musím sa priznať, že také silné puto som asi nemala ešte k nikomu a to je čo povedať, pretože na svojich kamarátov som väčšinou naviazaná tak, akoby som k nim bola pripútaná pupočnou šnúrou. No pupočná šnúra medzi mnou a Terez je zjavne pevnejšia (a asi aj omnoho dlhšia) ako tie ostatné. Mne to tak však len vyhovuje.
Neprítomne sa usmievam a pomimo všetky tie spomienky na naše písané hry, ktoré ma nútia zdokonaľovať sa v písaní a bavia ma ako s nikým pred ňou, ďakujem pánu Bohu, že ma nikto v tomto momente nevidí, pretože by si asi pomyslel, že som blázon. Len tak ležím a usmievam sa. Ale nie je to celkom bezdôvodné.

"Ahoj, mami!" lúčim sa s mamou rýchlo a konečne sa potácam z postele, kde som tak dlho ležala. Ach jaj, neznášam rána, pretože prinášajú násilný návrat do reality a ja som vždy milovala snívanie. Už odmala som sa v najhorších chvíľach uťahovala do svojho vlastného vysnívaného sveta plného radosti, lásky a pokoja od všetkého zlého. Bolo to pre mňa ako také nebo, o ktorom nikto nevie či existuje alebo nie. Dokonca ešte aj dnes, keď sa mi stane niečo zlé, sa uťahujem práve na toto miesto. Tí, ktorí ma riadne nepoznajú si vtedy myslia, že sa mi niečo stalo alebo na mňa prišla smutná nálada, no väčšinou je to tak, že uvažujem a vnáram sa viac do svojich myšlienok. Niekto by povedal, že si triedim neporiadok v hlave. A v podstate je to tak, aj keď nie celkom. Zložité vysvetľovanie.
Prezliekam sa do ľahkých látkových šiat posiatych kvetinkami so stuhou pod prsiami. Milujem ich. Na takéto letné nosenie sú najlepšie. Vlasy si zopnem do ležérneho drdolu, ako vždy bez rozčesania, aj tak to nemá zmysel, keď ich mám zviazané. Mierne sa usmejem, handričkou si prejdem po sklách okuliarov a nasadím si ich. Ešte si rýchlo zapnem mobil a počítač, ktorý hneď ako nabehne zaklapnem. Robím to tak pre prípad núdze, je to rýchlejšie a okrem toho, keď je uspatý, nemusí byť napojený na elektrinu, takže ani nič nežerie a keď ho potrebujem, mám ho poruke.
Raňajky sa dnes skladajú len z horálky Mily. Pri tom názve si spomeniem na jednu moju postavu, ktorú som si vymyslela v hre. Skutočne som netušila, aké meno jej dať.... nakoniec som použila meno tejto horálky plus ešte priezvisko. Bolo to celkom originálne a ujalo sa. Usmejem sa a pustím sa do jedenia.
"Dúfam, že toto nie sú celé tvoje raňajky," pozriem sa na otca a usmejem sa. Zakrútim hlavou.
"Nie, ešte si niečo spravím, ale teraz nie, ešte nie som hladná," poviem a dojem svoju horálku. Vlastne nemám v pláne niečo si robiť, dnes ráno sa mi skutočne nechce, no asi budem musieť. "Čo budeme dnes robiť?" pohľad mi padne na chlebíčky nachystané na kuchynskej linke. Dovtípim sa, že dnes má prísť návšteva ohľadom zatepľovania nášho domčeku. Usmejem sa, u nás doma sa totiž posledné mesiace nič iné nerieši ako strecha a zateplenie. Až mi je to niekedy vtipné, ale ja sa k tomu nevyjadrujem.
"Príde návšteva," oznámi mi to, čo som predpokladala. Fajn, takže sa budem môcť zašiť do izby a prečkať to celé a čo možno ešte byť aj na počítači, ak sa to všetko podarí.

Návšteva konečne odišla a otec vyzerá byť spokojný. Síce sa nevybavilo to, čo sa malo vybaviť, ale jemu ku šťastiu stačí aj to, že jeho chlebíčky chutili a musí sa s tým pochváliť. Ach, to chlapské ego! Všetci si naň potrpia a takmer vždy si to odnesie to ženské. Niekedy je to celkom vtipné.
Usadíme sa v obývačke a pustíme si televíziu. Vlastne v nej nič nejde a tak kladiem hlúpe otázky ohľadom farby domu a on mi odpovedá. Celkom trpezlivo, ale však som len decko, čo mi už môže povedať? Také veľké decko. Skoro je to až smiešne.
Zvonček preruší našu konverzáciu a ja sa zatvárim mierne prekvapene. Čakáme nebodaj ešte niekoho? Otec ide otvoriť bránku a zistiť, čo sa deje.
"Dobrý deň, je doma pani Stachová?" začujem ženský hlas.
"No, nie, môžem to prebrať za ňu?" odpovie môj otec a mne netrvá ani tak dlho, kým pochopím, že priniesli balík. Balík, ktorý zjavne nebude pre moju mamu. Alebo je to len pocit?
"Ďakujem," povie ešte otec, keď to všetko vybaví a zamieri si to opäť dovnútra. Prečíta si príjemcu a na moment sa zarazí. "To je pre teba." Cítim, ako sa mi po tvári rozťahuje úsmev. Možno to je lepší deň, než mal pôvodne byť. Načahujem sa za balíčkom a letím s ním do izby, aby som si ho rozbalila.
Zdá sa mi to ako nekonečne dlhá doba, kým balíček konečne rozbalím a vytiahnem z neho.... kabelku? "A máš kabelku," ozve sa otec, ktorý nado mnou celý čas stojí. Šťastne sa usmievam a prezerám ešte balíček hľadajúc list. "A je tu aj list.." vychmatnem mu ho. To ho prinúti nechať ma samu s listom v ruke. Pustím sa do čítania. Usmievam sa. Terez, ja ťa milujem, myslím si v duchu a miestami pokukujem po kabelke s obrázkom Mika Shinodu a jeho podpisom. Dozvedám sa, že je to vlastná výroba a pri jednej vete sa zarazím. Ehm, mala si si ju nechať a mne poslať iba nejaké pero, pomyslím si s úškrnom na tvári a okamžite otváram počítač a mrkám sa, či nie je online. Milujem ťa, milujem ťa, neustále si spievam v duchu.

Je online a tak jej automaticky napíšem: "Ďakujem." Spočiatku sa nechápeme, ale hneď jej vysvetlím. Púšťame sa do siahodlhých konverzácií, ktoré dnes asi nebudú mať konca. Alebo áno?
 

Be the first one to judge this article.

Poll

Bol/a si tu?

CLICK

Comments

1 Alex Ayano Kowai | Web | 4. august 2013 at 21:59 | React

Hrozne sa ospravedlňujem, že poviedku neokomentujem hneď ale musím toho ešte stíhnúť, no som si istá, že sa k nej ešte dnes, možno zajtra vrátim :) Sľubujem :) a rada si ťa pridám do sb :D

2 Janiss | Web | 5. august 2013 at 9:05 | React

to jsou severské geny, proto ti to nejde :D

3 Miku a Asa | Web | 5. august 2013 at 9:39 | React

juj super to je :)

4 Lexi | Email | Web | 5. august 2013 at 10:11 | React

To je krásné..! :D Muselo být fajn dostat kabelku s podpisem svého oblíbence :3 ;)

5 Faint | Web | 5. august 2013 at 11:26 | React

Wááw to muselo byť úžasné! Je to pravda, píšem si asi s dvoma babami z blogového sveta a mám s nimi asi pevnejší vzťah ako s ľudmi z realu.
Inak to s tým zabudnutím čo som chcela písať poznám tiež a dosť dobre :D

6 Alex Ayano Kowai | Web | 5. august 2013 at 17:56 | React

pekné :) Moja bývalá najlepšia kamarátka bola Stachová :D :D ... no jo aj ja dosť často snívam len tak, najhoršie to je keď sa ma mama pokúsi budiť o deviatej alebo ôsmej ráno :D Ja totiž spím až do obeda :D

7 Alex Ayano Kowai | Web | 5. august 2013 at 18:12 | React

Michaela Stachová, Dargovských hrdinov, Košice :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement