VŽR ► 7. Kapitola

15. august 2013 at 12:00 | Joss |  V žiari reflektorov
Som neuveriteľná! Prinášam vám pokračovanie k VŽR! Ja viem, že vás to veľa nečíta, ale aj to málo z vás, ktorí to čítate me teší, pretože väčšinou sa vám to páči a núti ma to pokračovať v písaní, dúfam, že sa vám táto kapitola bude páčiť a že ste ešte nevyšli z toho moc. Pokračovanie síce veľmi nenaväzuje na predošlú kapitolu, Joss cestuje domov, respektíve na Slovensko za svojou mamou spolu so svojim bratom, no ale tomu predchádzajú rôzne zápletky, tak sa do toho pustite, ak som vás ešte neodradila. :)

JOSS


"Rodičia ti odkazujú, že si u nich kedykoľvek vítaná na odpočinok," oznámil mi v jeden celkom pekný deň Leon. Okamžite som pochopila, že ho pravdepodobne kontaktovali rodičia, keď sa dozvedeli, čo sa stalo, aby mi mohli povedať, že mám prísť domov. Zjavne si neuvedomili, že nestojím o ich celkom zbytočnú pozornosť. No čo už, nechám to tak, on za to nemôže, nechcel im ublížiť, ak by im povedal, že neprídem, aj keď mi to povie priamo on. Aspoň sa pokúsil o to, aby ich v tom podporil.
"Prečo?" skúmavým pohľadom som sa naňho zahľadela a čakala na jeho reakciu. Chcela som vedieť, či jeho pohľad bude ľútostivý, prekvapený alebo hocijaký iný. Čokoľvek, čo by mi niečo napovedalo o tom, ako berie on momentálne rodičov. Zjavne si všimol, že naňho takto hľadím, pozná ma predsa veľmi dobre, dovoľujem si povedať, že lepšie ako ktorákoľvek moja stará známa. Dobre, že je to môj brat, ale osobne si myslím, že žiadna sestra nedôveruje svojmu bratovi natoľko, aby sa mu zverovala tak, ako sa zverujem ja Leonovi. Mykol ramenami: "Ja neviem, vieš.. správy sa na tomto svete šíria celkom rýchlo. Je možné, že sa im konečne doniesla správa o tom, čo sa ti stalo a keďže na teba nemajú žiadny kontakt, rozhodli sa skontaktovať sa so mnou, aby som ti niečo povedal. Mama vyzerala byť zúfalá, hovorila, že ťa nevidela už celé roky a že by rada konečne videla svoju dcéru. Snažil som sa ju uistiť, že si v poriadku a že máš vlastnú hlavu, ale nedala sa odhovoriť od toho, aby som ťa k nim pozval, vraj sa chce sama presvedčiť v tom, že si v poriadku. Odôvodňovala to tým, že ešte stále je tvojou matkou a ty jej dcérou a tak má právo na to, aby vedela o tvojom zdravotnom stave čo najviac... ja neviem, Joss, možno by si za ňou skutočne mala zájsť, nezaškodí ti to a okrem toho, myslím, že mama sa vážne zmenila."
Keď som si úspešne vypočula jeho monológ o tom, ako sa moja mama zmenila a že ma chce skutočne vidieť, zamyslela som sa nad tým všetkým. Ja už ani netuším, čo by som si o tom všetkom mala myslieť. Celý môj život bol vždy plný prekvapení a to som si nevybájila, skutočne to tak bolo. A práve preto som sa rozhodla žiť v Los Angeles. Vždy sa mi toto mesto páčilo a ani sekundu som neváhala, keď sa mi naskytla možnosť presťahovať sa sem. Rodičia sa tomu sprvu bránili a hovorili, že je to tu celkom iný svet, ale teraz by som im na to vedela povedať svoje. Viem, že nemali pravdu. Je to tu omnoho lepšie, ako tam, kde som vyrastala. Spoznala som tu mnoho zaujímavých ľudí, ktorí mi stoja za to, aby som s nimi trávila čas. Oveľa viac ako moji rodičia.
Vnáram sa do svojich myšlienok, do svojej minulosti, do svojho detstva. Čo som zažila za celý svoj život?

Moja mama nikdy nebola vzorná matka, no vždy mi vedela dať všetko, čo mi videla na očiach. Chcela som módne šaty s kvetinkami? Mala som ich. Chcela som nový počítač? Mala som ho. Však prečo si svoje zanedbané dieťa nezískať drahými darčekmi, ktoré ho potešia. Prečo sa neutešiť slabou myšlienkou, že som niečo dal svojmu dieťaťu a že to, čo robím je vlastne z lásky. Ale ja som prišla na to, že to, čo robí moja mama nie je láska. Lásku človek nesmie brať ako povinnosť, pretože tou nie je. Láska je samozrejmosťou, ktorú človek musí dávať tak jasne a jednoducho, ako dokáže dýchať vzduch na tomto svete. Láska je čistý cit, ktorý nevzniká len tak.
Uvedomila som si to asi vo svojich 16 rokoch, keď som potrebovala niekoho, komu by som sa zverila so svojimi problémami. Síce som bola dieťa, ktorého rodina si mohla vždy všetko dovoliť a mávala som hromadu pekných vecí. Ale bolo mi to celkom na nič, ak som nemala rodičov, ktorí by vždy pri mne stáli a vypočuli moje problémy. A oni miesto toho, aby sa so mnou porozprávali ako s rozumným človekom, najali mi psychológa, ktorý mi údajne mal pomôcť. Netvrdím, že moje problémy sa nesnažil riešiť, ale myslím si, že to nebolo nutné. Jediné, čo som vždy chcela, bolo aby si ma všímali. Mňa aj môjho brata. Až na to, že Leon sa nikdy nedokázal ozvať a povedať, že mu chýba rodičovská pozornosť. Ja som však vedela, čo chcem a to som aj robila. Psychológ mi predsa môže povedať niečo o mojej osobnosti, ale to som predsa nechcela. Mne by stačila matkina rada, ako pokračovať, keď si ma v triede nikto nevšíma a že ma nebaví telesná, že sa mi nedarí a nebaví ma to. Chcela som počuť, čo si o tom myslí.
Spomínam si, ako som sa raz pokúsila riešiť to drasticky. A to tak, že som jej vtrhla do pracovne, kde bola večne zatvorená a začala som jej nahlas kričať všetky moje problémy, ktoré ma trápili. Prišiel Leon, ospravedlnil sa a odtiahol ma preč. Vysvetlil mi, že som si nevybrala vhodný čas na scény, pretože rodičia museli predať nejaké pozemky, vraj máme vo firme nejaké problémy. Ale mňa to nezajímalo! Ja som sa neprišla informovať o tom, ako sa darí našej hlúpej firme, ale prišla som mame oznámiť, že má aj dcéru, ktorá čoskoro bude mať 18 rokov a ešte nezažila materskú lásku! Leon ma vtedy vypočul a pomohol mi prekonať pocit osamelosti a nedostatku kamarátov. Nakoniec to so mnou nebolo až tak zlé a odmietla som chodiť ďalej ku psychológovi. Viem si predstaviť, akí z toho boli naši sklamaní, no nedali to znať.
A potom som sa rozhodla, že sa odsťahujem. Už dlhšie som si tajne sporila peniažky na cestu preč, no nikdy som nenabrala dosť odvahy na to, aby som svoje plány skutočne uskutočnila. No napokon som sa na to predsa len dala. Leon ma ubezpečil, že moju adresu im nedá a že ma pravidelne bude informovať o tom, ako to beží u nás doma. Svoj sľub dodržal. Vždy bol na mňa taký dobrý, až mám pocit, že si takého brata nezaslúžim.

"Preto si za mnou prišiel? Aby si mi to povedal?" spýtam sa Leona, ktorý čaká na moju reakciu. V podstate netuším, čo si o tom myslieť. Myslela som si, že sa už nič také vážne stať nemôže, a ono príde správa od mojej mami, že by ma rada videla. No ja neviem. Čo je horšie? Nehoda s vybuchnutým autom, ktorú si riadne nepamätám alebo očakávania mojich rodičov, ktorí o mňa celý život ani len nezakopli?
Prudko zavrtí hlavou a vyhŕkne: "Nie, neprišiel som za tebou preto, čo si o mne myslíš? Že som ich sluha alebo čo?" Tváril sa tak pobúrene až som svoju otázku začínala pomaly ľutovať. Prečo sa ja vždy tak nevhodne spýtam. Samozrejme, že prišiel skontrolovať, ako sa má jeho sestra. Aj on sa určite bál. Bože, ja som taká hlúpa. A takto sa správam vždy.
"Prepáč, nechcela som ťa nahnevať, ja len neviem, čo si o tom všetkom mám myslieť. Naraz sa mi deje toľko vecí a ja netuším, čo si s tým počať. Michaela zjavne trápi, že mi ublížil a chce sa mi ospravedlňovať, mamu začalo zase trápiť, že som odišla a nemá ma ako kontaktovať, teba trápi, že mi to musíš takto povedať a ja z toho mám vyjsť ako? Ja som tá, ktorá sa z toho všetkého napokon musí vysomáriť. A, navyše, prišiel mi aj mail od Chestera s ospravedlnením za to, čo sa stalo. Akoby sa mi naraz snažili všetci povedať, že sú pri mne a že mi rozumejú... ale kto je ten, čo mi skutočne rozumie? To si možno tak ty - ten, čo bol vždy pri mne a porozumel mi. A ja už viem, že za tie roky, čo som nebola doma, si spravil veľkú kariéru psychológa. A tých sa ja desím.. spravili to všetko oni... oni ma takto vychovávali. Viem, že ty si iný a že ľuďom pomáhaš a nerobíš to len tak naoko, aby sa nepovedalo, že ani prstom nepohneš... nie! Ty si iný a vždy iným aj zostaneš, a to mám na tebe najradšej. Prepáč mi moju reakciu, ale ja sa z toho akosi nemôžem vysomáriť, neviem sa skrátka tak rýchlo rozhodnúť a môžeš to povedať aj mame. Možno bude lepšie, ak si nebude robiť príliš veľké nádeje na to, že by som prišla, bola by možno sklamaná, ak by som napokon neprišla. Ak sa teda skutočne zmenila, v čo som už prestala veriť. Však si nedala ani len tú námahu, aby si skutočne zistila moju adresu a to, kde žijem... myslíš si, že je to v dnešnej dobe taký problém? Nie! Nie je... ona sa asi snažila príliš málo a mňa to hnevá.."
"Chápem, že si to tak nemyslela, ale myslím, že by si mala vedieť o tom, čo sa dialo v poslednej dobe u nás doma. Dlhšie som sa ti nemohol ozvať práve preto, že otec ochorel. Našli mu metastázy na žalúdku a museli ho odviezť do nemocnice na liečenie. Matka dlhšie nemohla odolávať nátlaku svojho života a zrútila sa. Prežívala ťažké chvíle a ja som zo seba vydal čo najviac, aby som jej pomohol dostať za z toho. Rozhodla sa predať našu firmu niekomu, kto sa o ňu bude vedieť lepšie postarať, ona na to nemá síl a otec je chorá. Za firmu sme dostali celkom slušný balík peňazí, ktorý však slúži na to, aby sa otcovi zaplatili všetky liečby a lieky, potrebné na to, aby sa z toho dostal. Doktor, ktorý ho lieči mi však povedal, že pravdepodobnosť, že sa z toho dostane je minimálna a keď aj prežije všetky strasti spojené s liečbou, nezostane mu mnoho času na to, aby žil a ešte viedol firmu alebo rodinu. Mame som to ani nemohol povedať, neustále by si to vyčítala a pritom som jej už toľkokrát povedal, že ona za to nemôže. Nie je to jej vina, čo sa deje. Možno bola jej vina to, že si sa odsťahovala a že som jej tak vzdialený, ale toto rozhodne jej vina nie je. Dúfal som, že ak by ste sa vy dve pozhovárali.. možno od teba by to lepšie prijala, ja už ani neviem koľkými spôsobmi som jej povedal, že za to nemôže, že to tak všetko malo byť. Stále tvrdí, že sa príliš zamerala na seba, svoju prácu, prospech firmy a nikdy nevnímala svoje okolie, ani svoje deti. V tých deťoch som jej musel dať za pravdu, čo jej asi dosť ublížilo, ale nemohol som inak, musí si to predsa uvedomiť... Joss, prosím, pochop, že to má ťažké a nechce zostať sama. Neber to ako citové vydieranie, toto sú prosté fakty, ktoré by si mala vedieť. Sľúbil som jej, že sa o to pokúsim..."
Pre boha, čo sa to len u nás doma zomlelo, že som o tom nevedela? A ja som sa už začínala strachovať, čo sa s Leonom stalo, že sa mi tak dlho neozval. Kristove nožičky, čo si teraz len počnem? Myslím, že predsa len pôjdem na Slovensko... predsa len pôjdem na to miesto, kde sa naši usídlili a kde sa rozhodli viesť našu firmu. Síce som nikdy celkom nepochopila, prečo si vybrali takú malú krajinu na sídlo svojej veľkej a rozľahlej firmy, ale nebránila som im v tom. Predsa som nemohla rozhodovať o niečom, čo mi ani celkom nepatrilo... a nepatrí to už ani našej rodine. Zájdem za mamou, možno ju budem vedieť podržať. Aj otca musím ísť pozrieť.
Slabo kývnem hlavou a zosuniem sa na stoličku. Rukami si podopriem hlavu a zamyslím sa.

"Vážení cestujúci, dovoľte mi, aby som vás privítal v mene celej našej leteckej spoločnosti Euro Sky na palube nášho dopravného lietadla Boeing 373. Sme veľmi radi, že ste si zvolili našu spoločnosť a dúfame, že počas celého letu budete spokojní s našimi službami. Chcel by som vás upozorniť na možné turbulencie v počiatkoch letu, nerobte paniku, ide o celkom bežný jav. Ďakujem za chvíľu pozornosti."
Reproduktory konečne zmĺkli a ja som sa podľa pokynov letušky pripútala k sedadlu. Nie je to tak dávno, čo som sa cez túto leteckú spoločnosť viezla lietadlom. Akurát som šla celkom iným smerom a za iným účelom. Momentálne sa cítim dosť otupená udalosťami, ktoré sa mi zbehli za pár dní. V konečnom dôsledku som sa rozhodla, že pôjdem na Slovensko za rodičmi, aby som zistila, ako sú na tom. Trápil ma najmä matkin psychický stav. Podľa toho, čo mi hovoril Leon viem, že otec je celkom optimista a drží sa dobre, no vždy je dosť smutný, keď vidí, ako sa mama trápi. Mama je na tom značne horšie a z toľkých nepríjemností je vraj aj chorľavá. Ani ma to neprekvapuje, že je to tak, len ma mrzí, že na seba prestala dbať. Ťažko uveriť tomu, že vždy zaslepená matka, ktorá si šla po svojom a nestarala sa riadne ani o zdravie vlastných detí by sa mohla dostať do takýchto problémov. Otca skutočne miluje.
Zacítim dotyk, ktorý ma vráti do reality a otočím sa na svojho suseda Leona. "Neboj sa, nie je to také zlé, ako sa to sprvu javí. Len je to trochu komplikované." Uisťuje ma. Prikývnem, aj keď ma to veľmi neupokojilo. Myslela som si, že mi na matke už nezáleží po tom, čo mi spravila v detstve. Nevšímala si ma a odstrkovala ma, vždy som pre ňu bola až na poslednom mieste. Ocitla som sa však vo veľmi zvláštnom rozpoložení. Nemôžem predsa odstrčiť svoju matku, nech už bola kedysi akákoľvek. Potrebuje ma. Musím byť pri nej.
Stisnem bratovu ruku a mávnem na letušku. Vypýtam si od nej malý vankúš pod hlavu, ktorý mi zanedlho ochotne donesie. Vďačne sa na ňu usmejem a uložím sa na Leonovom ramene. Objíme ma okolo pásu a ja zavriem oči.

Po nekonečne dlhom lete sa konečne môžem povystierať a povedať: "Sloboda pre moje nohy, konečne stojím." Leon sa na mojom výroku len slabo zasmeje a ja usúdim, že nevyzerám asi moc na to, že by som žartovala. No za pokus to stálo, teraz by som sa mala zamerať na to, aby som nasledujúce chvíle riadne zvládla. Nastúpime do autobusu, ktorý premáva v leteckom areály medzi budovami a lietadlami. Všetkých cestujúcich, ktorí vystúpili na letisku v Bratislave, čo je vlastne hlavné mesto tohto malého štátika, tento autobus dopraví k hlavnej budove letiska, kde si majú vyzdvihnúť svoju batožinu. Mám len jeden batoh, ktorý čoskoro uvidím na bežiacom páse a schmatnem ho. Medzitým nájde svoju malú taštičku aj Leon a keď zaregistruje, že aj ja som vybavená, počká na mňa a spoločne sa vyberieme von. Rozhliadam sa po okolí, je to tu pre mňa celkom nové a spolieham sa na to, že Leon vie, kam ísť.
"Nebývajú v Bratislave, ale zaplatíme si taxík, aby sme sa dostali do nášho sídla," oznámi mi potichu a ja len kývnem. Založím si na nos slnečné okuliare, aby som sa skryla pred ostrým jesenným slnkom, ktoré vykúka spomedzi mráčikov na oblohe. Cítim sa dosť zvláštne. "Leon, oni nám nerozumejú však?" spýtam sa potichu. Len sa zasmeje. "Musela by si hovoriť po slovensky, aby ti skutočne rozumeli a pravdou je, že mnohí z týchto ľudí nevedia hovoriť plynule po anglicky."

Celou cestou hľadím von oknom a zaujato sa pýtam Leona na každý detail, ktorý ma zaujme. Trpezlivo mi všetko vysvetľuje a taxikára, ktorý nás vezie, pristihnem pri tom, ako nás pozoruje a usmieva sa pri tom. Netrvá dlho a zapojí sa do našej debaty. Vykľuje sa z neho celkom sympatický muž, až na to, že mu nerozumiem ani slovo. Všetko, čo povie mi prekladá Leon do môjho jazyku. Som za to veľmi vďačná - netuším, čo by som si počala bez môjho staršieho bračeka.
Zanedlho prekračujeme hranice dedinky, ktorej názov akosi prehliadnem a nemám chuť pýtať sa na jej názov ako najväčší hlupák, tak som radšej ticho. Nachádza sa tu mnoho malých domčekov (rozhodne menšie ako niektoré nachádzajúce sa v L.A.), ktoré majú kúsky pozemkov a aj záhradky s kvetinami alebo zeleninou, ako postrehnem. Začína sa mi to tu páčiť napriek tomu, že je to všetko také maličké. Je to pre človeka trochu šok, keď sa zrazu ocitne na mieste, ktoré prejde asi tak za pol hodinku celé a ešte si popri tom stihne povšímať všetky jeho divy. Skutočne zaujímavé je toto Slovensko a o to viac, keď som v ňom osobne.
Cítim, že na mňa padá únava, keď taxík začne spomaľovať. Zaregistrujem, že sme zastavili pred honosnou železnou bránou, za ktorou sa nachádza ohromný dom. Čo dom, hotový domisko! Ani sa mi nikdy nesnívalo o tom, že by som mohla vidieť taký veľký dom. Pohľadom kĺžem po vile, v ktorej som jakživ nebola. A možno je to aj šťastie pre mňa. Nikdy som nemala rada ten veľký luxus, akým ma matka zahŕňala v detstve.
Vystúpime pred bránkou a z kufru auta si povyťahujeme batožinu. Vďačne zaplatíme taxikárovi, ktorý nás obdaruje naposledy svojim úsmevom, nastúpi do auta a odíde preč.
Leon podíde k múriku, na ktorom sú umiestnené zariadenia ako aj zvonček a pravdepodobne aj taký luxus ako kamera a telefón na komunikovanie s návštevníkmi. Mame sa teda žije veľmi dobre v takomto dome. Myslím, že po takom vždy túžila. Jediné, čo by ma zaujímalo je to, ako dlho sa to asi všetko budovalo. Celý život sme žili v Anglicku a mám pocit, že to nebude tak dávno, čo sa sem naši presťahovali. Možno len prednedávnom.
"Rodičia tento pozemok kúpili už v časoch, keď si ty začínala trucovať a začali tu budovať túto vilu z peňazí, ktoré mali k dispozícii. Ako iste sama dobre vieš, nikdy ich nebolo málo a tak je aj interiér aj exteriér veľmi pekne zariadený, čoskoro sa o tom budeš môcť presvedčiť. Mama mi tvrdila, že ak by si nebola odišla, boli by ti ho podarovali na narodeniny." Ach, drahý Leon, ty mi tuším čítaš myšlienky. Vždy vedel vystihnúť ten pravý čas na to, aby niečo vhodne povedal a myslím, že to sa páčilo aj mame, preto ho nechala, aby sa vychovával sám. On vlastne nikoho nepotreboval a dokonca by sa dalo povedať, že skôr ja som potrebovala k životu jeho ako on mňa, aj ma to niekedy zamrzí, keď viem, ako to bolo, ale čo s tým už narobím? Nikdy sa mi nesťažoval a vyzeral byť celkom šťastný z toho, že som pri ňom. Keď som sa neskôr rozhodla odísť, posmutnel a trval na tom, že si aspoň budeme písať. Vraj nezostane pokojný, kým nebude mať istotu, že sa mi nič nestane. A tak aj bolo, písavali sme si. Sprvu celkom často, no postupom času sa to preriedilo až sa to celkom okresalo na jeden mail za mesiac. Ale bolo mi tak dobre, ja som začala mať trochu viac povinností, keď som sa presadila v Klube Bannana, kde som si našla neskôr aj partnerov do hudobnej skupiny, s ktorou sme následne za pár mesiacov začali chodiť do nahrávacích štúdií. Všetka starosť padla na mňa a ja som sa jej veľmi rada ujala napriek tomu, že som nemala toľko známostí v L. A. Ale človek sa nestíha ani veľmi diviť, ako rýchlo sa v takomto svete získavajú známosti. Jedna za druhou. Ako potrebujete niečo vybaviť, pýtate sa jedného a potom druhého a oni si vás pohadzujú, idete od dverí k dverám a tak spoznávate rôznych ľudí. Časom zistíte, že s nimi máte viac spoločné, než len poradenstvo a sponzoring a zájdete s nimi sem tam na pohárik. Však prečo nie? Chodiť do spoločnosti sa musí. No a medzitým vám ujde čas ako voda. Síce naša skupina nemá nejaký veľký úspech, ale všetkých nás to baví a robíme to hlavne pre zábavu. No a tá troška peňazí, to sa rýchlo rozsype. Predsa päť ľudí v skupine je dosť a toľko to nevynáša, že by sme mohli hodiť po všelijakých baroch a užívať si. Preto si nemôžem dovoliť upustiť od práve servírky v klube. Nemôžem sa však sťažovať. Sú ku mne féroví a nikdy ma neokradli ani o jeden dolár. Ale dosť o mojej práci.
Stačí sa na moment zamyslieť a už je človek celkom na inom mieste, ako bol pred tým, keď ešte vnímal situáciu. A to sa mi stáva veľmi často, že sa takto zamyslím a potom ani neviem kde som. Medzi tým, ako som premýšľala, sme sa s Leonom presunuli na pozemok a keď som si to konečne uvedomila, začala som len tak žasnúť nad tým pohľadom, ktorý sa mi naskytol. Chodník sypaný štrkom nachádzajúci sa uprostred krásnej zelenej trávičky, ktorá je takmer ako lúka, na ktorej sa nachádzajú povysádzané rôzne druhy kvetov, ktoré si aj takto na jeseň pekne rozkvitajú, a rôzne druhy stromov, ktorých listy už postupne opadajú. Dostávame sa ku schodíkom vedúcim na terasu veľkého domu, na ktorý som sa ešte pred pár minútami pozerala spoza brány. No teda, zblízka je ešte väčší, než sa zdal byť z diaľky. Leon zvoní na zvonček a spoločne čakáme, kým sa dvere neotvoria. Zjaví sa v nich drobná útla žienka. Výšku môže mať asi takú, akú mám ja, no je očividné, že je to slúžka, ktorú si najala matka, aby nemusela neustále behať a starať sa o domácnosť. Ktovie koľko sa ich takto v tejto vile nachádza. Tá, čo práve stojí pred nami, sa usmeje a pozve nás dnu. Vezme nám plášte a zabehne zavesiť ich na vešiak. Uistí nás, že batožinu nám odnesie do izieb a pošle nás hore na poschodie za matkou, vraj nás už očakáva. Zrazu sa cítim mdlo a neviem, čo robiť. Pohľadom prejdem na Leona a prosím ho v duchu o pomoc. Opätuje mi pohľad a usmeje sa na mňa, no nie som schopná opätovať mu ho, pretože sa v myšlienkach asi príliš zaoberám tým, čo poviem mame a aké to asi bude.
"Neboj sa," povie mi potichu, keď si všimne to, aká som neistá. Rukou sa načiahne a objíme ma okolo pásu. Nakloní sa ku mne dolu a pošepká mi ešte: "Asi bude aj tak spať alebo ležať v posteli, nezľakni sa. A dávaj si pozor na to, aby si ju príliš nerozrušila, neprospieva jej to." Len kývnem hlavou a nechám sa ním odviezť na poschodie. Pozorujem, ako klope na dvere a pomaly ich otvára. Naznačí mi, aby som ho nasledovala a ja tak spravím. Vojdem do toho pološera, ktoré je v izbe. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím aká je to vlastne veľká izba. Nachádzam sa oproti veľkej posteli, uprostred ktorej leží pozakrývaná útla osôbka. To by mala byť moja mama. Okná sú pozastierané, ako v nejakej upírskej diere. A pritom, táto izba by mohla byť taká pekná, ak by bola nasiaknutá slnečným svetlom. Všetky skrine, písací nočný stolík, ktorý sa tu nachádza.
"Mami," prehovorí Leon pokojne do ticha, "Joss ťa prišla pozrieť a povedať ti niečo." Stiahne mi žalúdok. Ja neviem, čo jej povedať. Že ju mám rada a že pri nej zostanem? Že ma to mrzí? Nemala by som snáď začať tým, že to ona ma vyhnala z domu? Ale predsa len to tak nebolo, sú to len moje pobúrené myšlienky. V skutočnosti viem, že sama som sa tak rozhodla, pretože mi taký život liezol riadne na nervy. A možno som sa sem-tam chovala ako rozmaznané decko z bohatej rodiny a chýbalo mi peňažné zaistenie, ale našla som svoju cestu a to, čo som si z domu zobrala, to som riadne využila, aby som si zariadila všetky potrebné veci.
"Poď sem ku mne, dcéruška," začujem slabý hlas matky. Pozriem sa na Leona. Postrčí ma rukou dopredu a ja teda vykročím k matkinej posteli. Sadnem si čo najbližšie k nej, na kraj postele, ale tak, aby som jej nejako neublížila. Dávam si pozor na to, kam si sadám, nebola by som predsa veľmi rada, ak by som jej sadla na ruku alebo nohu. Ani ja som to nemala nikdy rada, keď sa to aj stalo omylom. Musím sa trochu pousmiať nad svojimi myšlienkami a usúdim, že by bolo dobré, aby som aj ja niečo povedala mame. "Ahoj mami, ako ti je?" spýtam sa. Pozriem sa na ňu. Leží tam uprostred postele ako osamelá lienočka, ktorá zablúdila a nevie trafiť ku svojim kamarátkam, ktoré by jej pomohli. A vtedy prichádza Leon spolu s mnou, aby sme jej pomohli. Ale ja pre ňu zjavne nebudem žiadnou oporou.
"Je to lepšie, dievčatko moje, som rada, že si sa rozhodla prísť sem. Tak strašne som sa bála, že sa na mňa ešte hneváš," odpovie mi a mne odľahne. Predsa je na tom dobre, dokáže komunikovať a neuzatvára sa do seba. Dokonca to nevyzerá ani na to, že by trpela depresiami, ale zdanie môže klamať. Pozriem sa s otázkou v očiach na Leona.
"Netrpí žiadnymi výkyvmi nálad alebo tak, len je až chorobne smutná a bojím sa, že to nie je dobré na jej srdce. Nenazval by som to celkom depresiami, pretože tie sa prejavujú trochu inak, ale je skrátka smutná. Dostatočne je aj pije, sem-tam zájde na prechádzku, ale väčšinu dňa prespí. Akoby stratila sily na to, aby niečo viac robila." Opäť sa otočím na mamu a načiahnem sa k nej. Jemne ju chytím za ruku a poviem: "Matka, nedokázala by som nechať niekoho, kto mi je tak blízky v takýchto problémoch. Sľubujem, že spravím všetko, čo bude môcť pre to, aby si sa dala trochu do poriadku. Leon mi o všetkom povedal. Zavolám za chvíľu do práce, aby som im oznámila, že moja dovolenka sa možno pretiahne, ale že potrebujem trochu času na to, aby som si dala do poriadku veci v rodine. Nevrátim sa tam, kým nebudem mať istotu, že si v poriadku, skutočne nie. Vidím, že na tom nie si práve najlepšie a že ma potrebuješ, zostanem preto tu. Síce toho veľa nenarobím, ale aspoň ti tu trochu poupratujem, niečo dobré ti upečiem, navarím a budeme sa spolu rozprávať. Prídeš k životu. Také veci sa stávajú, ver tomu, že nie si prvá ani posledná, čo sa ti to prihodilo. Viem, že to pre teba asi nie je boh vie aká útecha, ale netuším, čo by som ti po toľkých rokoch povedala. Asi už len to, že ťa v tom nenechám samu." Keď skončím so svojim monológom, uvedomím si, že matkine oči sa naplnili slzami. Nič mi však nikto nehovorí, preto sa začnem obávať toho, že som povedala niečo zlé. Zostávam však ticho, aby som si to ešte viac nepokazila.
"Ach, dcérka," prehovorí napokon nečakane a ja spozorniem, aby som neprepočula to, čo mi chce povedať, " ďakujem ti za tvoju ochotu. Vždy si bola taká dobrá a ja som si to ani neuvedomila. Nečakala som, že by si mohla prísť a obávala som sa, že mi odkážeš, že nie si mojou dcérou alebo niečo podobné. Príliš neskoro som si uvedomila, ako som márnila život. Môžeš mi to vôbec odpustiť?"
"Neviem, matka, ešte popremýšľam o tom, ako sa zachovám, ale myslím, že by som tu nebola, ak by som sama nechcela prísť na to, ako sa vodí tebe a otcovi. Mrzí ma to, ale neviem ti povedať, či sa hnevám alebo nie. Jedno však viem, som tu kvôli tebe. Chcela si to, sama neviem, čo by som ti ešte mala povedať. Je na to príliš skoro."

"Ja viem, že je. Nežiadam od teba okamžitú odpoveď. Keď sa však rozhodneš, daj mi vedieť. Nemusíš sa s odpoveďou ponáhľať, nevyžadujem to, ale daj mi skrátka nejako vedieť." Všimnem si, že sa na mňa usmiala. Stisnem ju viac za ruku a jemne sa na ňu tiež usmejem. "Mám ťa rada, mami," mám na jazyku, ale táto veta zostane nevyslovená. Myslím, že ešte nie je správny čas na to, aby som jej niečo také povedala.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Faint | Web | 16. august 2013 at 13:21 | React

Jeej ani nevieš ako si ma potešila novou kapitolou.
Bol to naozaj nečakný sled udalostí.
Som rada, že som sa dozvedela z Jossinho života niečo.
Jej brat je fakt skvelý.
Dúfam, že sa to časom medzi ňou a jej mamou urovná

2 B. | Web | 18. august 2013 at 12:30 | React

Ten článek byl myšlen tak, že si máš užívat tak jak chceš ty a jak to dělá šťastné tebe. Nikdo se nebude radovat ani smutnit tak jako ty. Všechno je to o Tobě a ne o nikom jiném.. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement