VŽR ► 8. kapitola

23. august 2013 at 17:03 | Joss |  V žiari reflektorov
Čauté hviezdičky, dlho som sa neozvala, čo? Okrem obiehania som sa na blog takmer vykašlala, aspoň to tak vyzerá, ale nie je to tak. Pravda je taká, že som sa babrala trochu s písaním poviedky a článkov. Okrem toho mám teraz na starosti aj iné stránky, než len tú moju a trochu iné povinnosti na mňa útočili. Ešte k tomu som si zaumienila, že napíšem pokračovanie k VŽR, ktoré sa mi dajakým záhadným spôsbom objavilo v hlave, tak dúfam, že sa vám bude táto časť páčiť. Rozhodla som sa odhaliť minulosť Jossette ešte viac, než v poslednej kapitole. Asi som si potrebovala niekde vybiť svoj smútok a tak to skončilo, ako to skončilo. Každopádne, verím, že sa vám kapitola bude páčiť. :) A už nebudem kecať, pustíme sa do toho, no nie? :) Btw: Jedna z najdlhších kapitol. :D


Joss


Ako by som asi tak začala? Môj otec bol obdivuhodný človek. Žil s mojou matkou od svojich dvadsiatich do svojich štyridsiatich piatich rokov a nikdy som od neho nepočula ani jedno zlé slovo na jej adresu. Možno to bolo tým, že ani jeden z nich nemal na hádky čas, no osobne som toho názoru, že to bolo preto, že otec mal moju matku veľmi rád a nikdy si nepripúšťal k telu jej narážky a pokusy o hádku. Od prírody bol pokojný a flegmatický človek, ktorý na seba najprv nechal nakričať a potom si v pokoji povedal svoj názor a rázne odišiel. Bol síce flegmatik, ale mnohokrát jeho slovo malo väčšiu váhu, ako to, ktoré bolo nahlas vykričané do sveta. A z veľkej časti vychoval mňa a môjho brata. Zmienila som sa, že moja matka na mňa a brata nikdy nemala čas a škrelo ma to tak, že ma museli trhať z jej náručia, keď som si zaumienila dosiahnuť svoje. Chcela som raz poznať svoju matku ako skutočnú matku a nie tú večne zaneprázdnenú ženu, ktorú som nepoznala. Otec mi o nej často rozprával. Dodnes mám pred očami obraz toho, ako si ma usadil na jedno koleno a Leona na jeho druhé, oboch nás objal rukou okolo pása a rozprával nám o dvoch ľuďoch, ktorí sa stretli ešte v škole a neskôr sa zobrali. Vždy ma ten príbeh dojal a neskôr som prišla na to, že rozpráva podľa skutočných udalostí a že ho v podstate mrzí, že už s matkou nežije tak, ako kedysi. To, čo rozprával boli jeho spomienky. Možno som si to vtedy vysvetlila nesprávne, no snažila som sa o svoju matku bojovať. Chcela som ju prinútiť, aby sa nám všetkým venovala, no nikdy sa mi to nepodarilo. V ten deň, ako som jej kruto vtrhla nevhodne do kancelárie a Leon ma odtiaľ musel vynášať, sa otec vrátil z práce skôr a našiel mňa aj jeho v objatí. Plakala som. Každá prehra v mojom živote pre mňa veľa znamenala a poučila som sa z nej. Otec mi veľmi pomáhal. Stačilo len pár slov a bola som v poriadku. Poľahky mi vždy vysvetlil, čo sa momentálne deje v našej firme. Vedel, že ma to nezajíma. Správala som sa celkom sebecky, vtedy sme sa aj pohádali, keď mi to vytkol. Často som sa urážala. Však som mala len sedemnásť rokov.
Keď som oslávila svoju dvadsiatku, prekvapil ma darčekom. Prenajal mi byt v Los Angeles. Už dlhšie som to mesto spomínala ako veľmi príjemné a okrem iného som túžila porozhliadnuť sa po ňom. Založila som si dokonca špeciálny sporiaci účet v banke a našla som si dobre platenú brigádu. Vtedy sme žili v New Yorku, firma tam mala povinnosti a mali sme tam tiež obrovské pozemky, z ktorých sme vynášali veľké peniaze. Niektoré z nich sme už skôr museli kvôli nedostatkom financií predať, ale firma sa z toho skrze matkine šikovné nápady vylízala. A čo ja viem čo ešte.. Odkedy som mohla, sporila a živila som sama, pretože ma taký život nebavil. Jediné, čo ma mrzelo, bolo to, že som sa nemohla odsťahovať od takej rodiny. A vlastne v tom bolo ešte niečo. Otec a brat, predsa by som ich neopustila. No tentoraz ma posielali. Vraj budeme neustále v kontakte.
Keby som bola vedela, že keď sa s ním uvidím na budúce, bude to naposledy, asi by som nikdy neodchádzala preč. Zostala by som doma a venovala sa mu naplno, dala by som do toho všetko. Takto som len sebecky odišla za svojim snom a ani som sa s ním za tie roky riadne nevidela. Strašne ma to mrzí.
A tak ma napokon brat našiel ležať ponorenú hlavou vo vani s rukou neprirodzene prehodenou cez jej okraj celou od krvi, ktorá kvapkala na zem. Nevidela som dôvod pokračovať vo svojom živote po tom všetkom, čo sa stalo. Nevidela som ho vtedy a občas ho nevidím ešte aj teraz. Skrátka mi to nedáva zmysel. Zdá sa mi, že sa to všetko rúca ako domček z karát. Najprv moja nehoda. To by ešte ušlo, prežila som a dokonca som mala chuť ešte pokračovať. No odkedy mi Leon oznámil, čo sa u nás doma deje a čo sa deje s matkou, akosi mi nebolo do smiechu. Skôr do plaču, ale premohla som to. Možno v tom som spravila už v počiatkoch zásadnú chybu. Možno ak by som sa vtedy bola vyplakala, nedopadlo by to takto. Nesedela by som teraz v bratovej liečebni s obviazaným zápästím na pravej ruke v tureckom sede na malom okrúhlom pohodlnom koberčeku so zatvorenými očami a nepočúvala akúsi neznámu hudbu vzbudzujúcu vo mne pocit pokoja, ktorý som už dávno nezažila. Skutočne je to celkom dávno, čo som sa cítila takto pokojne. Príde mi to tak, akoby som nemala teraz žiadne povinnosti, nič ma nečakalo, iba tento príjemný pocit.
"Jossie," ozve sa mi pri uchu tichý šepot môjho brata, "čo ti je?" Prihovára sa mi a tak pomaly roztvorím oči. Vidím rozmazane a uvedomím si, že plačem. Znova. Často sa mi pri týchto sedeniach vybavuje minulosť, ktorú som si prežila so svojim otcom. Často sa mi stáva, že plačem a ešte častejšie sa mi stáva, že sa pokúsim o útek. Posledne si však uvedomujem, že v miestnosti nie som sama, je to skupinové sedenie s ľuďmi, ktorých ani riadne nepoznám, sú mi cudzí a vraj mi majú pomôcť spamätať sa. Niektorí z nich sú na tom dokonca horšie ako ja, tak ako by mi ich prítomnosť mohla pomôcť? Cítim sa medzi nimi ako psychopat. Nepatrím sem. Nepatrím do tohto sveta. "Ja nemôžem... strašne mi chýba, ja to nedokážem, nedokážem ďalej bez neho žiť.." počujem sa hovoriť. Cítim sa mizerne. Je mi na nič, keď si uvedomím, že sa to mňa stala asi väčšia troska, než z matky, ktorá je tu v tejto chvíli tiež a pravdepodobne počuje to, čo hovorím. Možno vyzniem sebecky, ale nezaujíma ma to, čo to s ňou spraví. Ona sa sebecky chovala celý život, kým otec mi dal tak veľa. Ona sa začala snažiť až teraz a neviem, čo si o tom myslieť. Viem, že ma potrebuje ako soľ a viem, že aj ja potrebujem jej prítomnosť, aby som sa z toho dostala, ale momentálne ma to nedráždi. Momentálne mám chuť naložiť sa ako kyslá uhorka do vane a ponoriť hlavu, zavrieť oči a opäť sa pokúsiť opustiť zbabelo tento svet. Za pár dní sa zo mňa stal skutočný zbabelec. Bojím sa ďalej žiť. Bojím sa toho, čo príde a tiež sa bojím pozrieť sa matke do očí. Bojím sa totiž toho, čo v nich uvidím. Strach dokáže s človekom narobiť divy.
Začnem vstávať, no zabráni mi v tom šikovným zásahom. Usadí ma znova na moje miesto a prísne sa na mňa zahľadí. Nenávidím ten pohľad. Nenávidím, keď ma núti zbytočne sedieť v tejto miestnosti. Nenávidím toto miesto. Z duše ho neznášam. Smrdí. Pokúsim sa znova vstať, ale aj tentoraz je môj pokus neúspešný.
"Jossie, je tu tvoja matka, možno si to neuvedomuješ, ale tvojim správaním ju rozrušuješ a dostávaš do veľmi žalostného stavu. Dnes si spolu dáme malé sedenie, aby si sa mohla vyrozprávať, vieš predsa sama, ako dôležité je rozprávanie v takomto stave. Okrem toho, nemôžem ťa nechať samú, pretože sa bojím, že by si si ublížila. Bola by hlúposť zahadzovať mladý život. Si môj malý hlupáčik," v jeho hlase je toľko bolesti. Keď si to uvedomím, už sa nepokúsim o odchod. Viem, že som riadne hlúpa, ale moje pocity sa riadne miešajú a vzniká z toho depresia. Lieky mi predpísať nemôže, vraj je to priveľké riziko v mojom štádiu, ešte si nemôže dovoliť riskovať. A ja lieky ani nechcem. Doteraz som sa z depresií vyliečila celkom sama a tak nevidím dôvod na to, aby som sa liečila nejakými hlúpymi liekmi. "No vidíš," pohladí ma jemne po líci a drepne si ku mne. Zahľadím sa mu uprene do očí. "Nechcem o teba prísť, príliš veľa pre mňa znamenáš, takže sa snaž, rozumieš mi? Ty sa z toho do konca tohto týždňa vylížeš!" Opäť tá bolesť, tentoraz ju zazriem. Znova mi je do plaču. Prečo všetkým len ubližujem? Všade kde sa zjavím, sa dejú samé nešťastia a nehody. Je to len náhoda alebo je to skrátka taký osud, že sa mi to všetko deje?
"Dostanem sa z toho, pre teba a pre mamu," poviem. Vystrie sa a začne hovoriť nahlas, takže to už nie je adresované len mne: "A teraz sa vrátime k pôvodnej činnosti. Nebudeme len počúvať hudbu na pláži, musíme si predstaviť aj to more, ten príjemný žblnkot a jeho šumenie, keď sa spení pri náraze o skalu na kraji, ktorej stojíte. Ale vy sa nechystáte skákať, iba sa nechávate unášať týmito príjemnými zvykmi, ktoré vo vás vyvolávajú príjemné pocity. Otočíte sa a kráčate preč zo skaly. Nie preto, že by ste sa báli, ale vykračujete v ústrety svojmu životu. Vykračujete k nemu a chcete sa s ním zvítať. Život je váš starý kamarát, s ktorým ste sa už dávnejšie, a možno to nebolo ani tak dávno, rozkmotrili. Teraz ste tu preto, aby ste sa s ním zase uzmierili. Stojíte oproti sebe, hľadíte na seba a vietor vám fúka do tváre. Rozhodnutie je na vás. Vrátite sa k životu?"
"Áno!" zvolám nahlas, "pretože život je plný zábavy a je veselý!" Prudko roztvorím oči a uvedomím si, že celá skupinka zahraničných depresionistov na mňa nechápavo hľadí. Nezaujíma ma to, zdá sa, že opäť sa chytila chuť žiť. Spravili to jeho slová. Ale chvíľa slabne rovnako ako onen pocit. Leon ku mne znova prikročí a pozrie sa na mňa s otázkou v očiach. "Skutočne?" spýta sa s nádejou v hlase. Je to vlastne prvýkrát, čo som sa sama nejako prejavila okrem fňukania a ľutovania sa. Rýchlo prikývnem. Opúšťa ma nádej, že sa tých nepríjemných stavov vôbec dokážem zbaviť. Objavil sa však vo mne bojovník. Znova sa ozvalo moje staré ja a tentoraz som si takmer istá, že do dokážem. Otázne je asi už len to, že kedy.
Objíme ma. "Som v tom s tebou, nepustím si ťa už," zašepká a ja sa znova rozrevem. Som taká slabá. Vždy som bola slaboch a viem to o sebe, ale vždy som to dokázala skryť za svoju neprístupnú povahu.

"Jossie, umyjeme sa," oznamuje mi v teple domova. Ležím v posteli a hľadím tupo do stropu neschopná čokoľvek spraviť. Aj tak by ma k tomu nepustil. Počujem, ako sa hrabe v skrini a chystá mi čisté oblečenie. Pomaly sa posadím a pozriem sa naňho v tichosti. Na vešiak z umelej hmoty (samozrejme, takým si neublížim) mi chystá spodné prádlo, blúzku, sukňu a župan, do ktorého sa budem môcť zabaliť. Nakoniec sa ku mne otočí a naznačí mi, že mi dá priestor na pripravenie sa. Vyjde z izby a zavrie za sebou. Zhlboka sa nadýchnem a postavím sa z postele.

Pomalými pohybmi zo seba dostávam všetko oblečenie, ktoré mám na seba až som napokon celkom vyzlečená. Podídem k vešiaku a vezmem si župan. Zabalím sa doň a na hlavu si dám kapucňu, ktorá na ňom je. Je taký hebký akoby bol z plyšu. Milujem ten župan. Rada sa v ňom prechádzam len tak po dome ako najväčší psychopat. No ja ním momentálne vlastne som. Leon sa stará o to, aby sa ku mne nedostala žiadna žiletka a stará sa aj o to, aby som chodila čistá. Umýva ma. Nehanbím sa pred ním, aj keď je to prvý chlap, ktorý ma skutočne videl nahú. Je to môj brat. Istým spôsobom mi to príde prirodzené, že sa o mňa takto stará.
Vyjdem z izby a neprekvapí ma, že stojí pri dverách opretý o stenu a čaká. Neubránim sa úsmevu. Vezme ma za ruku a vedie ma do kúpeľne. Zamkne nás a ja si automaticky vyzlečiem župan. Začne napúšťať teplú vodu do vane a do kúpeľu pridá aj penu a akúsi vonnú arómu. Milujem tú vôňu. Medzičasom si nachystám depilačné pásiky. Takáto depilácia bolí ako fras, ale inak nemôžem, žiletky sú vraj neprípustné a pre mňa nebezpečné. Nehádam sa s ním o tom, na to nemám síl.
Vaňa je konečne napustená a s jeho pomocou si do nej vleziem a ponorím sa pod vodu. "Do riti!" začujem jeho mrmlanie a okamžite sa vynorím. Nad jeho panikou sa musím usmiať. Aj keby som sa takto chcela zabiť, tak by mi to nedovolil. Začnem sa teda kúpať pod jeho dozorom. Dokonca mi podá aj depilačné pásiky, aby som sa nemusela načahovať a aby sa mi pri tom náhodou niečo nestalo. Vezmem si ich a spravím všetko potrebné. Na záver si namočím aj vlasy a nanesiem na ne šampón. On mi ich potom opláchne a odloží sprchu. Ponorí ruku do vody a vytiahne štupeľ. Voda sa začne víriť a ja to so záujmom pozorujem. Začne mi byť zima. Vezmem si od neho uterák, ktorý mi podáva a postavím sa vo vani. Zabalím sa doň. Pristúpi k vani a akoby ma objíme. Chytím sa ho okolo krku a nechám sa vyložiť z vane. Takéhoto chlapa by som pri sebe potrebovala mať vždy, pomyslím si. No potom si uvedomím, že Leon je môj brat a je to samozrejmé, že sa o mňa stará. Vždy to bral za svoju povinnosť. Zaujímal sa o to, či mi je dobre a či niečo nepotrebujem. Skrátka, je to môj predrahý brat, ktorý pri mne stojí v dobrom aj v zlom.
Ešte chvíľu zostávam v jeho objatí, a on ma pritom utiera osuškou do sucha. Vezme si ešte jednu, do ktorej zabalí moje mokré vlasy a potom vezme župan a podá mi ho. Zabalím sa doň a on sa ešte nakloní a na hlavu mi dá kapucňu. Privriem oči a zazriem známu tvár. Zdesene ich zas roztvorím a zakrútim hlavou. Páni, ja som sa už asi skutočne celkom zbláznila, uvažujem v duchu. Radšej už tie oči nezavriem. Nie je možné, aby som videla niekoho, kto je mi na míle vzdialený. Nie je možné, aby sa mi zjavoval v takejto situácii. Načisto mi preskočilo. Zbláznila som sa. Teraz je to už jasné. Nemôžem snívať o Shinodovi. To je nereálne!
Zjavne si všimne moje váhanie, pretože sa spýta: "Čo sa deje?"
"Ja.. nič.. to sa mi len niečo zdalo.. to nič..." zamrmlem potichu. Ak doteraz predpokladal, že som v poriadku a že mám šancu dostať sa z toho, tak teraz si to už určite nemyslí.
"Čo to bolo?" vyzvedá naďalej. Nepýtaj sa ma, nechceš vedieť! kričím v duchu.
"Mike Shinoda," poviem potichu a už sa nevydržím naňho dlhšie dívať. Zacítim jeho ruku na mojej brade. Jemne mi zdvíha hlavu, kým sa naše pohľad nestretnú. Hľadí mi chvíľu takto do očí.
"Bolo to po prvýkrát?" spýta sa po chvíle ticha. V hlave sa mi vybavia všetky tie noci, ktoré som presnívala. Všetky tie noci, ktoré sa mi o ňom snívalo. Zakrútim hlavou. "Nie." Po mojej odpovedi sa len usmeje. Nechápem to.
"Už to chápem," začujem jeho tichý hlas. Odtiahnem sa od neho. Ako môže niečomu chápať, keď ja mám pocit, že sa v tom strácam? To nie je možné. Chcem vysvetlenie! Prebodávam ho pohľadom. "Mohlo ma to napadnúť hneď, faktory tvojho správania sú hneď viaceré, čudujem sa, že som na tento neprišiel už dávnejšie.." pokračuje. Do riti! Do riti! Vyklop to! Mám chuť ním zatriasť, aby mi to konečne láskavo povedal. Čo to má znamenať?
"Ty si sa zaľúbila, Jossie," vyjde z neho. Zalapám po dychu. Čože?
"To nie je pravda!" vyhŕknem a cítim, ako červeniem v tvári. Niee, prečo ma celé moje telo zrádza? Stiahnem si kapucňu županu viac do tváre, aby som to zakryla. "To nie je pravda.." opakujem pokojnejšie. Začne sa smiať. "Ahá, tak prečo sa červenáš... musí to byť pravda.. nezatajíš to, vidím ti to v očiach.." hovorí so smiechom. Mám chuť sa prepadnúť pod zem. Kedy sa to stalo, že som si to neuvedomila? Musí mi oči vždy otvoriť niekto druhý? A okrem toho to je tak nereálne.
"Myslel som si to už vtedy, keď ku tebe prišiel a ty si ho tak veľkoryso pozvala dovnútra, aby si s nami pozrel film. Ale potom si sa celý večer až tak neprejavila, tak som myslel, že to bol len pocit, ale teraz som v tvojich očiach videl to isté, čo som na chvíľu zazrel vtedy. Ty ho máš rada... nepletiem sa..." pozriem sa naňho cez malú škáru a všimnem si šibalský úsmev na jeho tvári. "A jemu tiež nie si ľahostajná.." dodá ešte a zabije ma tým. Prestanem sa skrývať, odokryjem si tvár a vykročím k dverám kúpeľne, aby som utiekla. Zatarasí mi však cestu. Sakra, zavrčím v duchu a bojovne sa naňho pozriem. "Videl som zmätok v jeho správaní, často nevedel, ako zareagovať. Dokonca aj vtedy, keď si ho pozvala na ten film.. netušil, ako by sa mal správať. Prijal to, ale bol nervózny, sedel stŕpnuto, zjavne sa bál, aby svojim postojom niečo neprezradil. On sám to možno ešte riadne netuší, ale vy dvaja sa máte radi a myslíte si, že ten druhý je na tom úplne inak. Pletiem sa?" Pohľad má celkom pokojný, keď mi to všetko hovorí. Je to preňho akási samozrejmosť. "Niečo, čo sa stalo už dávnejšie vám obom bráni. Aj jeden aj druhý máte strach. Jeho opustila žena, potom stretol teba, neviem síce, ako ste sa spoznali, ale usudzujem, že nie za normálnych okolností. Potom si mala tú nehodu... a z médií viem, že on tam bol za tebou.."
"Nie.. nehovor mi to.." chytím sa za hlavu, "nehovor mi nič.. nechcem to počuť.. to nie je pravda..."
"Je a ty to vieš..."
"Daj mi pokoj," poviem slabo a snažím sa prinútiť ho, aby odomkol tie dvere. Napokon sa mi podvolí a spraví to. "Pletieš sa.. nie je to tak, nemám ho rada a aj keby, je to celkom nereálne, nemôžem mať rada niekoho, kto ma nikdy nebude mať rád.." poviem a prekvapí ma, koľko bolesti je v mojom hlase. Zamierim si to do izby a zavriem sa v nej. Začnem sa rýchlo obliekať do vecí, ktoré mi nachystal, v snahe vytriasť všetko, čo sa stalo, z hlavy. Je absolútne nemožné, aby mal pravdu v tom, čo povedal. Musí sa pliesť. Určite sa pletie. Hovorí mi to len preto, že verí, že mi to pomôže dostať sa z toho, v čom som sa zrazu ocitla.
Vyjdem z miestnosti na chodbu už oblečená. Zostávajú mi len vlasy. Dám si z nich dolu osušku a nechám ich spadnúť mi na ramená. Začnem si ich trochu šúchať, aby som ich ešte presušila pred tým, než mi ich Leon vyfénuje. Ani to nemôžem, zatiaľ, robiť sama. Vlastne som rada, že sa s tým nemusím trápiť sama. V mnohom mi pomáha, no teraz momentálne mi riadne zavaril a myslím, že sa svojich myšlienok nezbavím ani keby som veľmi chcela. Dnes určite nie. Ach jaj, čo si mi to spravil? spýtam sa sama seba v duchu a vyhľadám Leona. Už má všetko pripravené a tak sa len usadím a nechám ho, aby mi dôkladne vyfénoval vlasy medzi tým, ako ja premýšľam.
"Ako sa ti páči na slovensku, Jossie?" vytrhne ma Leon zo zamyslenia po tom, ako skončí s fénovaním a pustí sa do rozčesávania mojich kučier. Držím mu a snažím sa ani len neceknúť, aj keď ma to občas zabolí a radšej nechcem vedieť, koľko vlasov zostáva v tej kefe. Ak by som si to robila sama, robila by som to šetrnejšie, ale čo už, som asi príliš pohodlná, to spravil Leon.
"Je to tu pekné, ale príliš som si to nestihla užiť.. zomlelo sa to príliš rýchlo, no dúfam, že sa ešte tak skoro nevrátim do Los Angeles, aby som sa tu stihla viac poprechádzať. Teraz, keď mi je už o niečo lepšie by som mohla, nie? Už sa nepokúsim o nič, sľubujem," poviem a nechávam ho, aby mi zaplietol cop. Donedávna som ani len netušila, že niečo také vie. Ktovie kde sa to naučil. Každopádne mi to príde vhod.
"Samozrejme, mohli by sme ísť do Tatier alebo aj na iné miesta, je tu množstvo pekných hradov a zámkov, takže sa tu nudiť nebudeš. Dúfam, že si nezabudla na to, že zanedlho budeš mať 27 rokov. Už teraz ti chystám prekvapenie, pevne verím, že narodeniny osláviš tu." No ozaj! Však ja budem mať narodeniny, skutočne som na to takmer zabudla a teraz tu naňho prekvapene civím, že čo to tára. Ale ten čas uteká a ja ani neviem ako a pomaly, ale isto, sa blížim k tridsiatke. Do pekla, ale ten čas plynie. A ja si stále prídem ako sedemnásť ročné decko, ktoré sa o nič na svete nemusí starať. Aspoň posledné týždne sa tak cítim. Ale tento pocit ma postupne opúšťa. Znova sa cítim byť viac vo svojej koži. Cítim, že to začínam byť znova ja. Netuším, čo mi vlastne vtedy bolo. Netuším, ako som mohla nabrať odvahu spraviť niečo také... ako som mohla byť taká hlúpa. Vraj už nie je pre čo žiť... a teraz skutočne vidím, že vždy je pre čo žiť, len niekedy sa robíme slepými a hluchými a nedokážeme si pripustiť chybu. Ja už viem, že to bola moja vina.
"Jossie... vnímaš?" vytrhne ma znova z mojich myšlienok a ja zatrasiem hlavou. Uvedomím si, že stojí predo mnou a hľadí mi s obavami do očí. Asi ešte nie som celkom v poriadku, keď na mňa tak hľadí.
"Ehm, prepáč, zamyslela som sa na chvíľu. Vlastne som celkom zabudla...." priznám.
"Takže čo by si povedala na to, keby som ti usporiadal tuto oslavu? Priestoru tu máš habadej a potom.. je tu aj mama, ktorá je na tom omnoho horšie ako ty. Mohol by som pozvať niekoho z našej rodiny ešte, aby tu nebolo smutné a objednať občerstvenie. Prípadne, ak by si chcela sláviť v menších kruhoch, by sme si mohli pozrieť nejaký film alebo tak... čo by si na to povedala?"
"No vieš, v Los Angeles nemám takmer nikoho a chlapcov zo skupiny tu mať nechcem, pretože by si mysleli, že už sa niečo chystá, keď ich pozývam a nie som rada, ak si niekto príliš domýšľa. S našou rodinou je to dosť hlúpe, keďže sme sa dlho nevideli pohromade a zrazu by som chcela, aby prišli na moju oslavu, takže by som povedala, že chcem sláviť v menších kruhoch."
"Skvelé, aj som si myslel, že to tak budeš chcieť, takže ostatné nechaj na mňa a ničím sa netráp. Pôjdem zariadiť to prekvapenie, teraz mi daj chvíľku, môžeš si pozrieť nejaký film alebo tak.." zazriem mu úsmev na tvári a začnem ho podozrievať. Čo ten zase chystá na mňa? Spýtam sa sama seba v duchu.

 

1 person judged this article.

Comments

1 Angela | Email | Web | 25. august 2013 at 16:46 | React

Teprve začnu číct od začátku, vypadá to zajímavě. :)

2 Faint | Web | 26. august 2013 at 12:06 | React

on zomrel?:O Prepáč nejako som nechápavá..to bude tým počasím..
Joss je ozaj bojovníčka. Pravý Soldier :)
Ejj s tým Shinodom som sa musela usmievať. Dúfam, že Leon nesklame s tým prekvapkom.
A ozaj písala som ti správu na FB :)

3 Faint | Web | 26. august 2013 at 17:01 | React

[2]: Inak jasné v pohode pridaj si ma :) mám v zátvorke meno Sarah Shinoda takže by ma malo nájsť

4 Verča | Email | 29. september 2013 at 16:50 | React

Dnes som práve začala čítať tvoju poviedku a strašne ma baví :) Prečítala som už všetky diely,tak sa moc teším na dalšiu časť :)

5 Joss | Email | Web | 13. october 2013 at 19:04 | React

[4]: Ďakujem, som rada, že sa ti páči. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement