Život je dar

13. august 2013 at 14:35 | Joss |  Téma týždňa
Je zaujímavá téma týždňa, takže na ňu môžem napísať aj poviedku, ktorá sa mi v hlave zrodila hneď, ako som videla tému týždňa napísanú. Začala som to písať už včera v noci, ale myslím, že to nebolo dobré, tak som to ešte trochu v počítači prerobila a dopadlo to takto. :) Dúfam, že sa bude páčiť.:)



Život je dar


Cítiť kvapky potu na tele pod tričkom. Triaška vzrušenia a adrenalínu. Mokré vlasy nalepené na čele a na krku. Rozbláznené srdce v hrudi. Pravidelné tempo nôh dopadajúcich na cestu pod nimi. Pracujúce svalstvo nielen na nohách, ale aj na nohách. Hudba na ušiach a absolútna ignorácia všetkého naokolo seba. Ignorácia len naoko, pretože inak vnímam všetko, čo sa deje v mojom okolí. To je môj dar. Takmer vždy postrehnem čokoľvek, čo sa deje v mojom okolí. Občas mi to ide riadne na nervy, ale myslím, že to nie je tak zlé, akoby som mala všetko skutočne ignorovať. Takto dokazujem, že mi svet nie je ľahostajný a mnohokrát postrehnem zlú náladu ľudí a dokážem ju včas podchytiť. Áno, pomáham ľuďom, venujem sa tomu už niekoľko rokov. Pomáham im dostať sa z depresií a rodinných problémov. Hovoria mi psychológ, ale nemám na to školu, venujem sa tomu len preto, že odmala som mala tendenciu chrániť druhých, aj keď mi toľkokrát podkopli nohy a nenechali ma na pokoji. Nemali ma radi, miešala som sa im totiž do životov. Neskôr pochopili moju nezištnosť.

Vyjdem zo stromového tunelu a osvieti ma. Nemyslím to tak, že dostanem nejaký nápad, skôr dostanem zásah slnečnými lúčmi priamo do tváre. Nasadím si slnečné okuliare a pokračujem v behu. Túto cestičku mám overenú a viem, že po nej nechodia takmer žiadne autá a aj keď nejaké prejde, tak je to skutočne len raz za čas a neohrozuje ma natoľko, že by som musela zísť z cesty. Zanedlho dobehnem k vlakovej trati, cez ktorú musím prejsť. Chodia cez ňu síce vlaky, ale nie je to nebezpečné, ak človek dáva pozor na to, kam šliape a či nejde skutočne vlak. Občas si uvedomujem, že by asi bolo lepšie zmeniť trasu a prestať chodiť sama cez to priecestie, ale asi je to také vzrušujúce, že si to nikdy neodpustím. Vždy sa mi pri preskakovaní koľajníc rozbúcha srdce a podmienene k tomu sa usmejem. Ak by som sa však pošmykla, neviem, či by mi bolo všetko jedno, ešte sa mi to však nestalo a ďakujem bohu, že pri mne stojí asi aj v týchto situáciách.

Pár metrov od koľajníc zastavím a rukami sa podopriem tesne pod kolenami. Zostávam v predklone a vydýchavam sa, aby som sa pripravila na skok plný energie. Robím to rada takto. No dnes mi tu čosi nesedí. Niekto tu je, aspoň sa mi zdá. Opäť sa vystriem a začnem sa rozhliadať okolo seba, aby som skontrolovala, či je všetko tak, ako má byť. No samozrejme, že nie je. Pri koľajniciach sa pohybuje akási osoba a pádne pochybujem o tom, že je to železničiar. Započúvam sa do ticha. V diaľke začujem trúbenie idúceho vlaku. Neďaleko je tu vlaková zastávka. Prepočítavam si približný čas. Ak ešte zastaví na zastávke, mám tak minútku a pol, kým vlak dorazí na toto miesto. Možno viac a možno aj menej, človek nikdy nevie, ako rýchlo vlak ide. Čoskoro zahliadnem približujúci sa vlak. Ide sprava. "Do kelu!" zahreším a pohľadom tiknem na osobu pri koľajach. Vykročí na ne. "Nie.." poviem potichu a rozbehnem sa ako o život. Takýto beh si šetrím aj na koniec mojej trasy, ale tentoraz nejde o to, čo robievam zvyčajne! Nič nie je tak ako zvyčajne. Vlak opäť trúbi.. nestihnem to... sakra.. prosím. Načahujem sa a chytám neznámeho za ruku a stiahnem ho k sebe, respektíve na seba. Áno, na seba. Uvedomím si, že je to chlapec.. asi tak v mojom veku, možno o niečo starší. Držím ho pri sebe a vnímam jeho šok. Zle sa mi dýcha, ale nemôžem ho pustiť. Počkám, kým prejde vlak a potom ho pustím.

"Do riti! Čo to stváraš?!" vybuchne a rukou si odhrnie tmavé husté vlasy z čela. "Bol by som to už mal za sebou!" Postaví sa a začne sa oprašovať. Bol by to mal už za sebou.. bol by.. bol by. Cítim, ako vo mne vzkypí zlosť.
"Bol by si mal, ty idiot, ktorý nechápe cennosť a dôležitosť života!" vyskočím na nohy a schmatnem ho za plecia. On je skutočne tak vysoký ako ja a ja som väčšinou nižšia. Nepozastavujem sa však nad tým. Zatrasiem ním. "Si hlúpy, ak si chceš vziať život, si hlúpy, ak si sa rozhodol vrátiť ho tomu, kto ti ho dal! Čo tvoji rodičia, čo oni na to?!"
"Moji rodičia sa o mňa nezaujímajú!" opätuje mi môj krik.
"Nechceš sa zabiť," skonštatujem potichu, "poď so mnou." Schmatnem ho za ruku a ťahám ho za sebou k sebe domov. Nie je to už ďaleko. Prejdem len cez koľajnice a zahnem do jednej uličky a hneď prvý dom je ten, v ktorom žijem a v ktorom sa venujem svojej činnosti. Nebráni sa tomu, aby som ho zobrala k sebe domov a mne to tak len vyhovuje a usudzujem tak, že sa trochu upokojil a je schopný sa so mnou pozhovárať. Zavriem za nami dvere a vyzujem sa. "Nemusíš sa ani vyzúvať, aj tak som tu neupratovala, dáš si niečo.. čaj, kávu, vodu?" spýtam sa a pozriem sa naňho. Nie je to škaredý chalan, proste mal len smolu na život, usudzujem.
"Nie, ďakujem," povie a tak ho vovediem do obývačky, kde ho usadím do kresla. Vezmem si zápisník a usadím sa do kresla oproti nemu. "Môžeš mi porozprávať, čo ťa prinútilo pomýšľať na sebevraždu? A prosila by som ťa, aby si začal pekne po poriadku."
"Tak dobre teda.. všetko sa to začalo minulý týždeň, keď...." nebudem rozpisovať všetko, čo mi povedal, takých príbehov som počula cez stovky za ten čas, čo sa tomuto venujem. Zhrniem to v pár vetách. Kedysi to býval skutočne dobrý žiak, no potom prišla kríza v jeho rodine a prestalo sa mu všetko dariť, on sa dal na zlé chodníčky a rozhodol sa s tým všetkým skončiť. Hm, nič zaujímavé, ale to už je zriedkavosť.
"Tak dobre, v prvom rade ti chcem povedať, že nie si prvý ani posledný, ktorého rodičia sa pohádali a to rovno viackrát. Nie sú manželia, ktorí by sa raz za čas nepohádali, nesmieš si to brať takto k srdcu, aj keď nie si zvyknutý na nepohodlie a krik v domácnosti. Skrátka si pusti hudbu a nepočúvaj ich, oni sa zase dajú do poriadku a keď aj nie, sú iné spôsoby ako tieto veci riešiť. Napríklad prechodne odísť bývať ku kamarátovi, kde budeš mať lepšie prostredie na tvoj život a učenie sa. Škola je takmer u každého náladová záležitosť, bol si naučený na dobré známky, prišli horšie časy, ktoré sa zvládnu. Mal by si si uvedomiť, že život je vzácny dar a ty si zdravý jedinec, ktorému proste chvíľu život neprial. Nemal by si byť taký zbabelec.. nemal by si sa vzdávať, ľuďom sa dejú horšie veci, niektorí napríklad poriadne ani nevedia, čo je to zdravie, takmer od narodenia behajú po nemocniciach s chorobami alebo len ležia v nemocniciach.. a žijú, majú chuť a sú šťastnejší ako niektorí zdraví ľudia. Život je dar, ktorý si dostal od svojich rodičov, nemal by si ho preto vracať skôr, ako sa táto Zem rozhodne pochovať ťa. Si príliš mladý na to, aby si rozhodoval o tom, či žiť budeš alebo nie... si príliš mladý na to, aby si zomieral. Uvedom si to vždy, keď budeš mať zlú náladu.. pozhováraj sa s rodičmi, pochopia ťa. Ublížil by si im, ak by si spravil to, čo si spraviť chcel..."
"Ja.. ja som sa vlastne nechcel zabiť..."prizná, "... ráno sa rodičia zase pohádali a ja som nevedel čo robiť a tak ma napadlo, že.. ja neviem, čo to bolo..."
"Problémy sú na to, aby sa riešili a nie aby sa od nich utekalo," poviem, "život ťa ešte naučí mnohým veciam, ale prosím, sľúb mi, že to už nikdy nespravíš."

"Nespravím," zahľadí sa do mojich očí a ja to zazriem. Tú chuť žiť svoj život.. naplno. Oľutoval to, čo chcel spraviť to viem na isto. Usmejem sa naňho a ešte sa s ním nejakú tú chvíľu rozprávam. Len tak.. o obyčajných veciach.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement