VŽR ► 9. kapitola

12. october 2013 at 19:33 | Joss |  V žiari reflektorov
Po dlhej dobe som sa znova dokázala pobiť s písaním a zosmolila som túto kapitolu. 4031 slov, môžem povedať, že je to asi môj osobný rekord, teda nie som si tým celkom istá, možno som napísala aj viac v niektorej z častí, ale za poslednú dobu je to rozhodne môj rekord. :) Dúfam, že sa bude páčiť.


MIKE

Poznáte ten sužujúci pocit? Ten pocit, keď cítite, že všetko, čo robíte sa vám kĺže pomedzi prsty a nedarí sa vám vyprodukovať dostatočné úsilie, aby ste na tom boli lepšie?
Ak vaša odpoveď znie áno, tak potom viete, ako som sa za posledné týždne cítil. Boli to skutočne hrozné týždne. Ani netuším, ako som ich mohol prežiť a dostať sa až sem. Sem, k vysvetleniu toho všetkého. Všetkého, čo spôsobilo moje problémy.
"Takže moja sestra by bola veľmi rada, ak by ste prišli obaja," hľadím znova na muža, s ktorým som sa zoznámil pred pár týždňami v jej dome. Jej brat. Rozcuchané blond vlasy s prímesou bledohnedej mu lietajú na všetky rôzne strany, no predsa z neho nejde chaotický pocit. Jeho pohľad aj úsmev ma akýmsi spôsobom upokojuje. Je to zvláštne, ale v jeho prítomnosti viem, že môžem povedať čokoľvek a nezneužije to proti mne.
"Čo je s ňou?" vyletí zo mňa ani neviem ako. Proste to tak v danom momente cítim. Od toho dňa, čo ma pozvala k nim domov. Od toho času myslím na to, ako mi bolo dobre. Ani raz som nemyslel na Annu a na to, čo sa stalo vtedy. Bol som pokojný a ani som si to neuvedomil. To mi došlo až počas tých týždňov, počas ktorých sa záhadne vyparila. Pokojne mohla odísť hneď deň po tom, ako sa to všetko dialo a ja by som o tom asi ani nevedel. Uvedomil som si, že túto ženu vôbec nepoznám, neviem, ako trávi svoj voľný čas a tiež netuším nič o jej rodine, priateľoch a ani o tom, čo si myslí. S Annou to bolo predsa len iné, s ňou som sa poznal dlhé roky.. a dlhé roky nám to tiež klapalo.
"Neviem, či by si dokázal pochopiť dôvod jej odchodu," mykne ramenami a zatvári sa bezmocne. Až teraz som si uvedomil, že mi od začiatku tyká. A mne to vlastne neprekáža, aj keď viem, že musí byť o pár dobrých rokov mladší odo mňa. Ale v skutočnosti nemám predstavu o tom, koľko rokov by mohol mať.
"Stalo sa jej niečo?" Táto otázka ma zožierala celé dni, ktoré mi prišli také nekonečné. Neviem si predstaviť, že by sa tej žene znova niečo stalo. V živote mala už toľko smoly. Nezaslúži si, aby ju život takto trestal. Je príliš dobrá na to, aby mala taký život.
"V podstate áno," srdce sa mi rozbúcha. Pre boha! Čo sa jej stalo? Žije ešte? V hlave sa mi vybavia rôzne scenáre toho, čo sa jej mohlo stať. Snažím sa upokojiť sa a vnímať, čo mi ďalej hovorí jej brat. Ale akosi nemôžem.
"Počúvaj ma konečne.." ozve sa trochu zvýšeným hlasom akoby už so mnou strácal trpezlivosť. Ani sa ti nedivím, chlapče, že si stratil trpezlivosť.. pomyslím si sa svoj pohľad konečne upriem naňho, čím mu dám najavo, že ho znova počúvam. Zdá sa, že to postrehol a tak sa zhlboka nadýchne a pokračuje: "Po smrti otca bola na dne, nehovoriac o tom, v akom stave som ju našiel v kúpeľni. Dovtedy som netušil, že by na tom mohla byť až tak zle. Došlo mi, ako veľmi som sa plietol. Začala chodiť ku mne na sedenia spolu s matkou a za nejaký týždeň či dva sa to u nej zlepšilo. Naša mama ešte stále nie je v najlepšom stave, ale pod neustálym dozorom viem, že sa z toho dostane. Avšak... moja sestra toto nerobila len kvôli otcovi.." V jeho pohľade zahliadnem čosi zvláštne, čo neviem celkom jasne určiť. Čo to je? Čo sa mu to mihlo v pohľade? Hm.. no už to tam nie je.
"Nie len kvôli otcovi? A prečo potom?" spýtam sa. Prekvapí ma, keď sa usmeje. Myslel som si, že toto je vážna téma a nie dôvod na usmievanie sa. Tak prečo sa potom, sakra, usmievaš? Nie je tu nič smiešne! Tebe nezáleží na tvojej sestre?!
"Poznám svoju sestru viac, než dobre, strávili sme spoločným rozprávaním sa nejeden večer a teda viem kedy čo pociťuje, čo by som ako psychológ mal vedieť určiť aj u svojich pacientov. A teda môžem povedať, že sa zamilovala..." povie a mne jeho posledné slová vyrazia dych. Ona sa zamilovala? Šťastný chlap, ktorý je objektom jej lásky. Musí byť skutočne šťastný a ak o tom nevie alebo si ju nevšíma, tak je to úbohé.
"Zamilovala?" vlastný hlas mi znie prekvapene. Čo ma na tom vlastne prekvapuje? Je to predsa žena.. a teda.. má právo na to, aby sa zamilovala a mala priateľa.. ktorý by sa k nej hodil ako soľ na chlieb. Ktorý by ju dopĺňal a robil šťastnou... netuším, čo som si vlastne namýšľal... bol to asi skutočne len pocit v danej chvíli..
"Áno, problém je v tom, že ona si to ešte riadne neuvedomuje a odmieta si to pripustiť a to ju robí nešťastnou a ja sa bojím, že pohreb otca, ktorý sme naplánovali za tri dni preto nemusí zvládnuť celkom dobre. Pohreb mal byť už dávno, ale podarilo sa mi zariadiť odročenie, keďže ani matka, ani Jossie neboli v poriadku. Už viem, že matka na pohreb nepôjde, ale ona veľmi chce.. lenže ja nechcem, aby sa jej niečo stalo.." zrazu sa tvári ako malý chlapec, ktorý sa bojí o svoju najmilšiu hračku. Prečo mi to všetko vlastne hovorí? Ja mu nemôžem nijako pomôcť.. ona potrebuje mať pri sebe niekoho naozaj blízkeho. Ona je silná, zvládne to. Mňa k tomu nepotrebuje. Napadne ma.
"Možno by si mal zájsť za tým, koho má rada..." navrhnem neisto.
"Práve to robím," pousmeje sa. "Stojí tu predo mnou a ničomu nerozumie." Stojí tú predo mnou a ničomu nerozumie? Ako to do pekla... myslí? Snáď mi nenaznačuje, že to mňa má rada? To je nereálne.... nie.. nie.. na toto nie som skutočne pripravený... nemôžem také niečo spraviť, nie po rozchode s Annou, čo keby sa vrátila?
"Akože ja?" namierim si ukazovákom na hruď. Už ma neprekvapí, keď prikývne. "Počkaj, to nemôže byť pravda. Dúfam, že vie, že som sa len pred nedávnom rozišiel s osobou, s ktorou som žil dlhé roky a že to ešte stále bolí a že preto nemôžem myslieť na žiadny vzťah... teda.. nejako nechcem. Čo ak by sa ešte vrátila? Alebo si nebodaj rozmyslela to, či sa hnevá alebo nie?" Vychrlím zo seba náhle. Nechcel som mu to podať tak, ako sa mi to zrodilo v hlave, ale v tom chaose... Sakra, to som asi prehnal..
"Sám neveríš tomu, čo hovoríš," povie pokojne akoby som nepovedal nič, čo by mohlo ublížiť jeho sestre. Má pravdu, neverím tomu, ak by to totiž chcela spraviť, asi by to spravila už dávno. Ona sa proste vrátiť nechce.. nemá k tomu dôvod, od toho dňa, čo mi povedala, že odchádza, som jej ani raz nezavolal. Nenabral som na to odvahu.. nebol prečo.. dialo sa toľko iných vecí.. a konečným dôsledkom bolo to, že mi narobil starosti človek, ktorého takmer nepoznám.. a ja teraz neviem, ako sa s tým vyrovnať. Neviem, čo robiť... Vážne? Ozve sa v hlave červík, ktorý všetko spochybňuje. Je to skutočne tak, že nevieš, ako sa s tým vyrovnať? Pokračuje vo vyrývaní. Keby to bolo také jednoduché..
"Vlastne máš pravdu, lenže... takto... netuším čo mám robiť.." tvár si zakryjem rukami a potichu vydýchnem. Čo budem robiť? Čo si počnem?
"Pôjdeš s ňou na pohreb a zostaneš s ňou na Slovensku aspoň týždeň... bude mať zanedlho narodeniny, tak.. vlastne preto som tu. Myslím, že by sa Jossie veľmi potešila, ak by si prišiel. V skutočnosti netuším, čo by som jej dal ako darček, a tak ma napadlo, že by som ti uviazal na krk mašličku a podsunul jej ťa.." pozriem sa naňho pomedzi prsty. Je plný očakávaní. No ja som na tom celkom inak. Netuším, čo robiť.
"Ja... toto asi nedokážem," vzdychnem potichu do dlaní a znova stiahnem prsty, aby nevidel môj zúfalý výraz.
"Máš pravdu, nedokážeš to. Ak k tomu všetkému máš prístup taký, že nedokážem to, neviem čo robiť, tak určite nič nedokážeš. Predpokladal som, že sa k tomu postavíš celkom inak a že si si už isté veci dal dohromady, ale zjavne som sa plietol. Ty to nedokážeš, pretože si sa ešte za ten dlhý čas nedokázal preniesť cez rozchod. Myslíš si, že si prvý, ktorému sa to stalo? A myslíš si, že skutočne si bol na vine ty, že ťa opustila? Pravdepodobne to mala už veľmi dlho v pláne, nechcem to sem ťahať, ale..." otrčí mi pred tvár akýsi časopis. Chvíľu mi trvá, kým dokážem zaostriť pohľad na nadpis článku. Načiahnem sa a vezmem si ho. A čím ďalej čítam, tým viac som v šoku... a tie fotky.. Pre boha, s kým som to celé tie roky žil?! ".. myslím, že je lepšie, aby si vedel, že osoba, s ktorou si sa pred nedávnom rozviedol ti na krku nenechala len syna, ale aj obrovskú dieru medzi vami, o ktorú sa ona už zjavne nestará. Okrem toho, nemyslíš, že je zvláštne, že sa ti dialo samé nešťastie odkedy ste sa rozišli? Hm... ale to je vlastne len moja teória.." Vezme mi článok z rúk, skôr, než ho stihnem roztrhať. Cítim, ako sa mi trasú ruky, radšej ich schovám za chrbát, aby si to nevšimol.
"Vyznelo by teraz veľmi hlúpo, ak by som povedal, že na tú oslavu pôjdem?" spýtam sa potichu roztrasene. Viem, že som hlupák. Nikdy som sa o médiá nejako zvlášť nezaujímal, aj tak tam píšu rôzne podivnosti, no teraz už viem, že občas som čítať mal. Vedel by som tak, s kým som celé roky žil. Ona nebola tá, za ktorú sa vydávala. "Otis sa určite poteší.." dodám takmer šeptom a pochybujem o tom, že ma počul.
"Zaujímavé, že sa nikdy nezmienila o tom, že máš dieťa a že jej to prekáža, vlastne, ona má deti veľmi rada... aj tie, čo sú už trocha pristaré na to, aby boli deťmi," niekoľkokrát zažmurká a zatvári sa nevinne a ja pochopím, že tým trochu pristarým dieťaťom myslel mňa. Má pravdu. Chovám sa detinsky. Hlavne už len preto, že som si myslel, že sa vráti. Ak by Joss vedela, čo som zač, určite by ma nechcela. Mal by som jej to povedať a neubližovať jej zbytočne. Len by sa trápila.
"Ja si myslím, že je príliš dobrá na to, aby strácala čas s niekým, ako som ja," hlesnem.
"Myslím si presný opak.. hodíte sa k sebe.." nakloní hlavu mierne na bok. "prosím, príď.. ona sa len poteší, už teraz sa veľmi na tú oslavu teší. Vlastne, je to jej jediný svetlý bod toho všetkého, čo ju ešte čaká."
"Kedy odlietame?" spýtam sa rovno. "Musím dať vedieť opatrovateľke a tiež sa zbaliť, čo vlastne budem potrebovať?" Začínam mať cestovnú horúčku. Ale predsa tam nepôjdem v niečom otrhanom.. no nie?

"Pre boha, čo tu vlastne robím?" spýtam sa skôr sám seba, keď auto zastane pred tým obrovským domom. Netušil som, že jej rodina môže mať čosi tak honosné. Tá záhradka so stromčekmi a pokosenou trávou, ktorá tomu všetkému len pridáva. A tá farba, kombinácia rôznych farieb hnedej. Je to úchvatný domček. Avšak..stále nerozumiem tomu, čo tu robím. Pevne držím Otisa, ktorému sa po ceste z Bratislavy podarilo zaspať. Vlastne, on bol celú cestu akýsi pokojný. To dieťa akoby vytušilo, že potrebujem pokoj a nie starať sa o iné, nepodstatné veci. Zaplakal len vtedy, keď bol hladný alebo bolo potrebné prebaliť ho. A to bolo tesne po pristáti v Bratislave. Nebolo to také hrozné.
Hľadím naňho a akosi zvláštne ma to upokojuje. Kočík aj všetky potrebné veci mám tu so sebou, ale najradšej ho mám na rukách a cítim jeho teplo. Je môj.. je to môj malý synček a je taký zlatý. Len škoda, že ešte netuší, čo si preňho život nachystal.
"Prišiel si navštíviť moju sestričku, aby si ju podporil a pomohol jej zajtra na pohrebe, som rád, že sme to nakoniec stihli takto, dúfam, že sa ti tu bude páčiť," ozve sa Leon stojaci po mojom boku. Dlho však nepostáva. Spolu s istou várkou mojich vecí vykročí k bránke a odomkne ju. Všimnem si zvonček a kamerový systém, ktorý je po oboch stranách brány. Hm, skutočne ju veľmi dobre nepoznám, nikdy by som nebol povedal, že by mohla byť z bohatej rodiny, skôr som ju typoval na dedinské dievčatko.. Pomaly sa vyberiem za ním. Načúvam do ticha, začujem tiché buchnutie bránky a naša cesta pokračuje, kým nie sme celkom pri dverách. Sú z mohutného dreva a nablýskané. Páni, na o takom niečom sa mi doteraz mohlo len snívať, môj dom je síce luxusný, ale na toto rozhodne nemá.... ale na druhej strane... ešte neviem, čo sa skrýva za dverami tohto domu.. Zhlboka sa nadýchnem a len pomaly vydychujem, snažiac sa o pokoj v duši. Ten však akosi neprichádza. Som z toho celého akýsi podivne rozhodený. Leon otvorí dvere a vojde dnu.
"Tak, vitaj u nás doma," povie potichu. Okamžite pochopím, že sa snaží o to, aby ho príliš nebolo počuť. Pousmejem sa jeho správaniu a vstúpim dnu. Majú to skutočne pekne a vkusne zariadené, uvedomím si a začnem sa vyzúvať.
"Máte to tu pekné," poviem potichu a zložím svoju batožinu na zem a skontrolujem Otisa. Zoberiem vajíčko a uložím ho doň, nech si pospinká v trochu väčšom pohodlí. Zakryjem ho a neubránim sa ani úsmevu pri pohľade na jeho pokojný výraz.
"LEON!" začujem mne dobre známy hlas. Keď sa otočím uvedomím si, že stojí na prahu dverí a v šoku hľadí... na mňa. "Mike.." hlesne potichu a zdá sa, že je prekvapená. Milo alebo nemilo? Ozve sa vo mne hlások pochybností. Znova netuším, čo robiť. Na sekundu sa jej v očiach mihne čosi zvláštne a napokon v nich zbadám poznanie. Netrvalo jej tak dlho, kým si spojila dve a dve. "Leon, ty si nebol na školení, však? Ty si bol v Los Angeles a pozval si k nám Mika.." spýtavo sa pozrie na brata. V očiach má nemú výčitku. Ona ma tu nechce, pomyslím si.
"Bol som na školení," povie bez zaváhania, dostanem chuť smiať sa, "to školenie bolo v L.A. a tak som si povedal, prečo nenavštíviť starého známeho? No a tak prišla reč na tvoju oslavu a...." Joss prižmúri oči a on stíchne, pretože pochopí, že mu neverí ani slovo. "... dobre.. dobre.. upokoj sa, chcel som ti to povedať, ale potom som si povedal, že je to dobrý darček na narodeniny a že by si sa s ním chcela porozprávať a tak som trochu.. klamal."
"A..ha.." jej oči sa znova vrátia do normálu a zdá sa, že sa trocha upokojila. "Pochopiteľne.." dodá ešte a obráti sa ku mne. Stŕpnem pod jej pohľadom. Čo ak povie, že mám ísť domov? "Dúfam, že ťa nijako nevydieral, aby si prišiel, to by som mu už skutočne neodpustila. Nie si hladný?" všimne si malého vo vajíčku na zemi a v jej očiach sa mihne neha a ešte čosi. To však už neurčím, pretože prikročí k vajíčku a drepne si. "Ty si ale zlatý.." zašepká potichu a skloní sa nad malého. Pozriem sa váhavo na Leona, ten sa však len usmeje a odoberie sa kamsi preč. A tak osamiem spolu s ňou v predsieni.
"Do ničoho ma nenútil, prišiel sa so mnou len pozhovárať, doteraz mi je záhadou, ako sa mu podarilo nájsť ma a presvedčiť ma na to, aby som sem šiel. Vlastne, chcel som sem ísť, len kým mi nevstúpil do svedomia, asi by som sem nešiel... nakoniec... aj Otisovi prospeje trochu zmena, mám pocit, že trochu vycítil, že sa čosi zmenilo v našom živote.." rozprávam a uvedomím si, že hneď po pár slovách sa otočí na mňa a hľadí na mňa pozorne a počúva každé moje slovo.
"Rozumiem, Leon vie veľmi dobre, čo povedať, aby presvedčil ľudí, ale mám ho rada, posledné týždne mi veľmi pomohol.. a vlastne.. asi by som sa ti mala ospravedlniť..." všimnem si, že ľavou rukou si zviera pravé zápästie a keď trochu rukou pohne, všimnem si, že ho má obviazané. A vtedy mi skutočne dôjdu Leonove slová Toto nerobila len kvôli otcovi... Mal na mysli to, že si ubližovala... Ani si to neuvedomím a prikročím k nej. Chytím ju jemne za ruku bez toho, aby som uvažoval nad tým, či sa jej to páči alebo nie, a vyhrniem jej rukáv.
"Bože, konečne tomu rozumiem... je to aj moja vina..." vydýchnem v šoku.
"Čože? Toto?... to nič nie je.. porezala som sa na skle.. predvčerom...." pousmeje sa a ja viem, že klame. Nestalo sa to predvčerom. Stalo sa to počas tých týždňov, čo bola preč. Vidím jej to v tvári. Teraz už áno.
"Nemusíš mi klamať, Leon mi o tom povedal.." zašepkám zničene.
"Ach, tak... ale ani v tom prípade to nie je tvoja vina. Nezapríčinil si predsa smrť môjho otca, ktorá ma tak zlomila... ty si nespravil nič, čo by ma priviedlo až sem.." zarazí sa akoby si uvedomila, že ja stojím pred ňou a že mi to nemala povedať. Viem, že mi to asi nechcela povedať.
"To som síce nezapríčinil, ale myslím, že si sa trápila už pred tým, než sa to stalo a smrť tvojho otca bola len zlomovou situáciou, ktorú si pokladala za vrchol a tvoja psychika to nezvládla.." netuším, kde sa vo mne nabrali tieto slová, no viem, že sú pravdivé. Tentoraz viem, že sa nepletiem.
"Skutočne si taký sebec, že si myslíš, že som sa kvôli tebe trápila?" spýta sa a ja začujem v jej hlase pochybnosti. Alebo si to len namýšľam?
"Hm, a smiem byť tým sebcom?" spýtam sa na oplátku ja. "Alebo takto.. chceš, aby som bol tým sebcom?" Hneď, ako to vyslovím, si uvedomím, že sa tvári inak. V tvári ma neistotu a zdá sa, že jej je z toho do plaču. "Bože nie, prepáč.. nechcel som... sa to takto.. mrzí ma to... Joss...."
"Samozrejme, že chcem.." zašepká, až si nie som istý, či som počul správne. "Chcem, aby si bol tým sebcom.." dodá o niečo hlasnejšie, akoby si uvedomila, že som ju nemohol celkom jasne počuť. Je toto naozaj? Skutočne sa to deje alebo sa mi to len sníva? Naozaj to povedala?
"Naozaj?" spýtam sa jej.
"Celkom určite, Leon mal pravdu, zamilovala som sa, problém je v tom, že netuším, čo s tým robiť. Nie som zvyknutá na tieto pocity, dlhé roky odkedy som sa rozišla s človekom, ktorého som mala veľmi rada, som nemohla nájsť v sebe tieto pocity... David mi už niekoľkokrát vyznal lásku, ale ja som ho celkom surovo vždy poslala do hája... myslím, že si nezaslúžim prežívať takéto pocity.. spočiatku som si myslela, že je to len chvíľkové pobláznenie, stretla som predsa niekoho, o kom som sa s kamarátkami vždy rozprávala a koho som vždy tak trochu obdivovala. Skutočnost je však taká, že ťa ani v najmenšom nepoznám tak dobre, ako by som chcela. Keď som ťa vtedy videla u nás v bare.. dosť ma to prekvapilo.. a tiež nechápem, čo si tam robil medzi tými chlapmi.. často som sa pýtala sama seba, ako si sa tam asi dostal a prečo ťa mlátili hlava-nehlava. No potom som si uvedomila, že radšej to nevedieť.. život ma naučil starať sa hlavne o seba a nie o životy druhých, ale stále mi to akosi vŕtalo v hlave a preklínala som sa. Do toho prišlo stretnutie s Chesterom, ktorý mi akosi odmietol povedať viac o tvojom súkromí, keďže mal pocit, že by som sa do toho nemala starať... mal pravdu, bolo ma do toho celkom nič, no predsa som sa trápila pre tvoj stav... trápilo ma, že neviem, ako ti je a či ti nebolo niečo vážnejšie, či si nemal niečo zlomené.. a potom tá moja nehoda.. tvoje rozprávanie bolo neskutočné.. ďakujem za tvoju trpezlivosť a ochotu.... a k tomu ospravedlneniu.. asi si si všimol, že som sa krátko po tom peknom večery vyparila kamsi preč... totiž... musela som ísť sem.. domov.. na miesto, kde som nebola celé veky.. vlastne ani neviem, či je to môj domov, keď som odchádza z domu, žili sme ešte v blízkosti L.A., takže je to tu pre mňa tak trochu nové... rovnako ako pre teba.."
Popri jej rozprávaní hľadím na zmeny v jej tvári. Odrážajú sa v nej všetky jej pocity aj veľký smútok. Musela prejsť hroznými dňami. Podobne ako ja. No oproti jej bolesti bolo moje trápenie len horčičným zrnkom. Ona je tá, ktorá má právo sťažovať sa a ľutovať toto všetko. Ja sa môžem len prizerať a snažiť sa jej nejako pomôcť. Však preto som aj prišiel. Konečne tomu rozumiem.
"Nerozumiem, prečo sa mi ospravedlňuješ. Je to tvoja vec, že si odišla, nie som tvoj tieň, že by som musel vedieť, kde si. No niekoľkokrát som chcel zistiť, ako sa máš a nenašiel som ťa u seba doma. Napokon som bol v bare a tam mi nevedeli povedať, čo je s tebou, tvrdili len, že si si vzala voľno a absolútne si nespomínala, kam máš namierené. Bol som z toho zúfalý a keď prišiel Leon a chcel sa so mnou rozprávať, bral som to ako dar od boha.. chcel som sa ho spýtať na toľko vecí... ach... už si nikdy neubližuj..." stisnem jej ruku vo svojich rukách. zdvihnem pohľad od našich rúk a všimnem si, že po tvári jej stekajú slzy.
"Mike... bolo to hrozné... Leon na mňa vyvalil, že som zamilovaná a ja som netušila, ako to prijať. Plus smrť otca.... stále to bolí a ja netuším, či to dokážem, no najskôr nie.. vždy som bola slabá... a neschopná zvládať celkom bežné životné situácie.."
"Zdá sa, že tvoj brat má v povahe ohromnú úprimnosť... nuž, vďaka za ňu, asi by som tu dnes takto nestál.." načiahnem sa a rukou jej začnem zotierať slzy z tváre. "Neplač.. spoločne to zvládneme.." Poviem neisto. Nie som si istý, či ju dokážem povzbudiť. Leon má zjavne o mne príliš vysokú mienku.
"To má.." vzlykne a mňa to vykoľají ešte viac. Pritiahnem si ju k sebe bližšie a objímem ju.
"Neplač.. upokoj sa, bude to dobré. On je stále s tebou...zachováva sa v tvojich spomienkach a to je to pekné... zachováš si ho takého, akým bol, než zomrel. Nesmieš sa z ničoho obviňovať, nebola to tvoja vina, toto bol proste osud, malo sa to tak stať.. hlavne si už neubližuj.."
"To.. by som už.. nespravila... len ma mrzí to, že... že som s ním nemohla byť viac času... on... on...on mi toho dal tak veľa a ja som s ním nebola... bola som s ním tak málo.. vykašlala som sa naňho..." rozplače sa snáď ešte viac a ja neviem, čo robiť.
"Nevykašlala si sa naňho a on to vedel. Vedel, že si ho vždy mala rada a že si vážiš všetko, čo ti kedy dal.." hovorím potichu a tisnem si ju k sebe čoraz viac, akoby jej to mohlo pomôcť k tomu, aby sa upokojila. Cítim, ako rýchlo jej bije srdce. Jej ruky sa slabo ovinú okolo môjho pásu a zanedlho si uvedomím, že dýcha už pokojnejšie. Nechám ju byť v tichu, aby sa upokojila. Poznám takéto momenty ešte z detstva. Nemal som rád, keď na mňa niekto hovoril, vždy som sa cítil v konečnom dôsledku ešte horšie, než keď som bol v tichu a pomaly sa upokojoval.
"Prepáč.." ozve sa potichu, "..takto som si to nepredstavovala. Mala som toľko variantov, ako ti to všetko povedať, ale napokon to vypálilo akosi celkom inak.."
"Ty si plánovala mi to povedať," spýtam sa prekvapene.
"Áno, ale vedela som, že nikdy sa to nestane... teda vedela.. v podstate sa to už stalo.." šepká.
"A... ako si mi to chcela povedať napríklad?" neodolám, som proste zvedavý. Zhlboka sa nadýchnem a vdýchnem jej vôňu. Jej vlasy voňajú skutočne prekrásne. A vlastne, celá je krásna.
"No, prísť na tvoj koncert, zahrať rolu zlomenej ruky a pritom upútať nejako tvoju pozornosť a povedať ti, ako veľmi ťa mám rada," vyhŕkne a ja sa musím rozosmiať.
"Bože, a toto ťa ako napadlo?" smejem sa.
"Chorú hlavu napadne vždy všetko.." pridá sa ku mne, za čo som rád, pretože sa pokojne mohla ja uraziť.
"Ale prosím ťa, chorú hlavu, akú chorú hlavu.." smejem sa. Vtom však našu zábavu prehluší detský plač. Obaja sa otočíme k detskému vajíčku a pohľady nám padnú na uplakaného Otisa. Je očividné, že chce papať. Tento plač poznám. "Budem ho musieť nakŕmiť... je hladný.." skonštatujem a ona prikývne.

"Potrebuješ niečo? Môžeme ísť do kuchyne, je tam všetko.." chopí sa vajíčka a zamieri si to kamsi. Ja rýchlo schmatnem ruksak a nasledujem ju. Sám by som sa asi stratil.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Faint | Web | 12. october 2013 at 20:33 | React

Bože to bolo také zlaté, úžasné, dokonalé!
Mikee :3
A malý Otis :) Nečakala som, že bude ešte taký malinký :)
Tak som rada ako sa to vyvrbilo, dúfam, že tá oslava dopadne dobre.
Och ja chcem Mikea :D

2 nika14lp | Email | 13. october 2013 at 19:44 | React

Skvelá časť :)Mike je úžasný...bože Joss má také šťastie že ho má :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement