Zostaň na slnečnej strane života → 3. kapitola

17. october 2013 at 16:00 | Joss |  Zostaň na slnečnej strane života
Ahojte hviezdičky. S kamarátkou sme veľmi produktívne, čo sa týka našej poviedky a preto vás asi nikoho nemôže prekvapiť, že je tu nová kapitola. Konkrétne tretia. Popravde, v takejto spolupráci ma to písať baví, horšie som na tom s vlastnými poviedkami, ale snažím sa a som si istá, že čoskoro pribudne aj nejaká z mojej osobnej tvorby, teda nie, že by toto nebola moja tvorba, je to skôr spolupráca s Ter, ale.. :) Dosť kecov, dúfam, že sa bude páčiť takéto pokračovanie.


Vysvetlivky
Modré → Ter
Čierne → Ja
Nemusia byť všetky dni krásne a ani veselé. Musí prísť chvíľa, kedy človeku z oka vypadne slza a je nešťastný. Poznám také chvíle veľmi dobre a taktiež viem, že sú nepríjemné. Viem im čeliť už celkom dobre a preto som na seba v takej smutnejšej chvíľke hrdá. Neviem sa však pozerať na utrpenie druhej osoby. Už obzvlášť nie, keď ide o Eda. A teraz sa dostávam ku koreňu veci. Ed ochorel. Čo bez neho budem teraz robiť ?
Sedím na posteli a bezcieľne hľadím na monitor notebooku. Pomalým pohybom myšky zapnem e-mai a nahliadnem na nové správy. Keď medzi nimi nájdem správu od temnýsmejo@smejsa.sk div nevyletím od radosti z kože. Rýchlo správu otvorím a začnem čítať.
Zdravím !

Vaše veličenstvo, nesmierne ma mrzí myšlienka na to, že Vás v tieto dni nemôžem navštíviť. S pokorou sa za to ospravedlňujem a sľubujem, že môj kočiar zastane pred vašim kráľovstvom hneď ako to bude možné. Dúfam, že Vám moji sluhovia odovzdajú môj dar pre Vás. Myslím tým čarovný nápoj, zvaný kofola.

Hlboko sa klaniam, aby ste mi odpustili to, že sa nezúčastním sledovania rytierskeho boju na vašom kráľovskom dvore.

S pozdravom Edward Ctihodný

Naozaj je neuveriteľné, aký úžasný dar Ed má. Len škoda, že sa okrem písania mailov nevenuje aj písaniu poviedok. Podľa mňa by celkom iste mohol napísať aj nejakú knihu. Je to veľmi šikovný mladý muž. Teda aspoň tak to vravieva môj otec.
"Sim ?" zvolal otec z kuchyne a ja som sa neochotne otočila od notebooku.
"Áno?" zrevala som najhlasnejšie ako viem.
"Mohla by si zísť sem dole, prosím ?" spýtal sa. Vstala som a tackavým krokom som sa vybrala ku dverám a potom po schodoch dolu do kuchyne.
"Poslušne hlásim, že som tu, pane." uškrnula som sa naňho a premerala som si ho pohľadom. "Čo to máš na sebe?" spýtala som sa ho udivene, keď som si ho prehliadala. Mal totiž na sebe sako, bol oholený, učesaný, navoňaný a v ruke držal ružu.
"Vieš," začal trochu nesmelo a odkašľal si . " idem na radne." prehovoril trochu ostýchavo a rukou si prešiel po vlasoch.
"Ako prosím ?" zatvárila som sa prekvapene. "Kto si a čo si spravil s mojim otcom ?" prstom som štuchla otca do hrude a tvárila som sa mimoriadne zlovestne.
"Simi, ak ti to prekáža..." nestihol dopovedať vetu, lebo som mu skočila do reči. " Ale čo si, ocko." mávla som rukou. "Som rada, že si sa konečne rozhýbal." vyčarila som lišiacky úsmev a objala som ho. "Mám ťa rada, ocko." povedala som. "Aj ja teba, Simi." šepol a pritisol si ma k sebe.
"Len dúfam, že to nie je nejaká škrata." Pozrela som mu do tváre a zasmiala som sa. " Inak, mohol by si mi ju potom predstaviť." Veselo som zvýskla.
"Aj na to príde, miláčik," usmieva sa na mňa a doslova z neho sála radosť. Už ju len všetku pochytať, nakrájať a naservírovať si ju na večeru. Zakrútim nad sebou nechápavo hlavou, niekedy skutočne nerozumiem tomu, čo mi chodí v hlave. "Budem sa tešiť, dúfam, že ti to vyjde, zaslúžiš si to," poviem a rukami som ho objala okolo krku. Cítila som, ako ma pobozkal na vlasy a zakolísal sa so mnou z boku na bok. "Ďakujem, a čo si myslíš, je toto vhodné garderóba na dnešnú večeru?" "Samozrejme, že áno, je to úžasné!" zvolám bez váhania, čím ho zjavne uspokojím.
Otca vyprevadím z domu a nejaký čas pozorujem, ako nastupuje do auta, štartuje ho, zapína si v ňom pás, zapne svetlá, potom vyparkuje a vyráža na svoj celkom sľubný večer. S úsmevom na tvári sa vyberiem späť do izby, kde mám ešte stále roztvorený e-mail od Eda. "Ach jaj, Ed, keby si len vedel, čo všetko by som ti rada povedala... a však, zatiaľ ti to len napíšem," povzdychnem si nahlas a usadím sa na otočnú stoličku. Odsuniem sa na nej trochu od stola a niekoľkokrát sa zatočím len tak dookola. Až sa mi točí hlava, potom prestanem v obave, že odpadnem. Ako mi dokáže aj taká maličkosť zlepšiť náladu.
Kliknem na "odpovedať na správu" a dám sa do písania odpovede:
Opätovne zdravím aj ja Vás!
Mrzí ma to, v akej situácii sa momentálne nachádzate a želám Vám skoré uzdravenie a bezbolestnú liečbu.
Priznám sa, dosť ste ma prekvapili, keď ste mi napísali správu. Potešila som sa aj takej maličkosti a musím Vám oznámiť zmenu v našom kráľovstve. Najvyšší kráľ nášho kráľovstva - môj otec, šiel dnes na schôdzku s jednou dámou, ktorá ho iste veľmi očarila. Dúfam, že mu budete držať palce spolu so mnou.
Boje v mojom kráľovstve sa museli na nejaký čas kvôli tejto udalosti odročiť, pretože nebolo vhodné, aby sa čosi také konalo, ak môj otec a môj verný spoločník nie sú prítomní.
Dúfam, že sa čoskoro uvidíme, prídem Vás osobne navštíviť.
S pozdravom Simona Kratochvilová.
Po tom, ako som Edovi odpísala, oprela som si hlavu o stoličku a znovu som sa zatočila na stoličke. Akosi ma to upokojuje. Zatvorila som oči a ešte pár minút som sa krútila v kresle, až kým som nezaspala. Prebral ma až rachot, ktorý spôsobili vchodové dvere. Strhla som sa a otvorila som rýchlo oči. Pomaly som sa postavila a rozospatým krokom som sa vydala zistiť, kto prišiel. Tackala som sa chodbou, až kým som neuvidela otca.
"A-ahoj!" pozdravila som ho cez zívanie. "Ako to dopadlo?" spýtala som sa so záujmom. Otec sa zatváril kyslo. "Nedopadlo to dobre?" oči mi div nevyleteli z jamiek. "No..." začal neisto a poškrabkal sa na temeno hlavy. "Vadilo by ti, ak..." znovu sa odmlčal. "Nenaťahuj ma už toľko!" zvýskla som naňho nervózne. "Vadilo by ti, ak by Sunny prišla zajtra na večeru k nám domov ?" spýtal sa neisto. "Vôbec nie!" zrevala som celá šťastná a hodila som sa mu okolo krku. "Teší ma, že si šťastný." povedala som nadšene. "To som rád." spokojne sa usmial a mierne ma nadvihol.
Som rada, že je šťastný, uvažovala som neskôr v posteli hľadiac do stropu a rukami založenými za hlavou. Rada by som vedela, kto je tá záhadná Sunny. Sunny... to je zvláštne meno? Nie? Ešte som nestretla nikoho, kto by sa tak volal. Je možné, že je to prezývka? Žeby stihli svoj vzťah posunúť až natoľko dopredu, aby si hovorili prezývkami? A používajú vôbec dospelí prezývky? Otec si s mamou vždy hovorili menami alebo proste ukazovacími zámenami.. hej ty.... tá... ten... hm... naraz si prídem taká bezmocná, uvedomím si, že svojho otca nepoznám zase tak dobre, aby som vedela posúdiť, ako to s ním v tomto vzťahu je. Viem len, že po maminom odchode bol veľmi dlhý čas smutný. Snažil sa to skrývať, aby mi neublížil, ale ja viem, že keď si myslel, že ho nevidím, potajomky sa zožieral a vzdychal za mojim chrbtom. Žiaľ, ja nie som slepá, aby som niečo také nevidela a preto som sa preňho trápila. S Edom sme sa mu snažili neustále čosi rozprávať, aby prišiel na iné myšlienky, ale väčšinou to skončilo tak, že nás poslal von a nám nezostávalo nič iné, len sa podriadiť jeho rozkazom, aby sme ho nenahnevali.
Zhlboka sa nadýchnem a zavriem oči. Je noc.. mala by som spať, inak budem ráno nepoužiteľná. To už je vážne nedeľa? Tento víkend sa mi nejako nezdá. Sobota šla celkom pomaly. Nevedela som čo robiť s časom, no nedeľa šla tak rýchlo, že som nestihla postrehnúť, ako sa deň presunul do druhej polovice. Napokon tu ležím a netuším, čo so svojimi myšlienkami. Bože, daj, aby moje myšlienky ustali a dopraj mi trochu spánku, chcem spať! Prosím... Zopnem ruky, akoby som sa skutočne modlila. Musím sa nad tým uškrnúť. Už dlho som sa nemodlila. Keď som bola malá, robievala som to často. Verila som, že modlitby mi pomôžu dostať sa zo zlej nálady a od zlých ľudí. Ale účinok sa akosi nikdy nedostavil a tak som prestala veriť v silu modlitby a postupne ma prešla chuť modliť sa. Proste žijem svoj život a denne dokazujem svoju vieru navonok. Človek sa predsa nemusí hrať na svätuškára.. stačí, ak občas spraví niečo, o čom si myslí, že je správne. Potichu vydýchnem.. zase uvažujem o hlúpostiach.

Avšak, napokon si postupne uvedomujem, že moje myšlienky sa ťahajú ako žuvačka z koberca a ja postupne upadám do ríše snov. Nechávam sa opantávať príjemným pocitom, ktorý ma stretáva každý večer, keď si líham do postele, aby som sa konečne vyspala a nabrala nové sily do života. Som šťastná, keď si môžem trochu pospať a odpočinúť si od hnusnej reality. Skutočne mi to robí radosť. A nemalú.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Pagess | Web | 20. october 2013 at 9:52 | React

ahooj nominovala jsem tě u mě na blogu, tak si přečti o co jde :)

2 Angela QuickBow | Email | Web | 24. october 2013 at 18:24 | React

Takže takto... Čítala som všetky časti, spomaľuje mi net, okomentujem len na túto časť. :D Každopádne, veľmi sa mi to páči, máte obe veľký talent, dúfam, že čoskoro napíšete pokračovanie . :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement