Haltova škola > 6. kapitola

22. december 2013 at 17:40 | Joss |  Haltova škola
Ahojte hviezdičky, tak tu prichádzam po nekonečne dlhej dobe s novou kapitolou k haltovej škole. Pri poslednej kapitole som nemala žiadny komentár, čo bolo dosť veľké sklamanie, keďže som začínala mať pocit, že ju niekto aj číta, ale nakoniec.. neodradilo ma to od písania, len som sa čudovala, čo sa s vami stalo. Ak sa niekto rozhodol čítať túto poviedku, tak odporúčam čítať od začiatku, pretože v tejto kapitole sa to začína pomaly, ale isto viac zapletať. Chcela som zlomiť rekord v počte slov, ale nepodarilo sa mi to. No dosť mojich kecov, pustime sa do kapitoly. :)


Odchod

Stratil sa. Netuším, čo sa stalo, ale je preč. Moje volanie. Môj krik. Už nemám síl. Som sama a padám. Padám do priepasti. Do priepasti naplnenej vodou. Vodou plnej žralokov. Žralokov lačných po obeti. Keby ma mohol počuť. Potom... až potom by mi možno pomohol. Ale on ma nepočuje, pretože tu nie je. Stratil sa.
Špičkou papierovej vreckovky si prejdem po okrajoch očí a nechám slzy, aby sa do nej postupne vpíjali. Je to celkom na nič. Prestal len tak odpovedať na moje správy a v škole som ho už zopár dlhých týždňov nevidela. Nevládzem. Nikto mi nevie nič povedať. Nikto nič nevie. Cítim strašnú bolesť. Všetko je horšie ako toto. Je to horšie ako rozchod. Však ani neviem, na čom som.
Nadýchnem sa, čím do seba vtiahnem všetko, čo sa nachádza v mojom nose. Ústami vydýchnem a začnem si utierať oči. Až dnes som si uvedomila, ako veľmi mi chýba. Prv som si navrávala, že by snáď mohol byť chorý a ozve sa neskôr. Teraz mi však v hlave znejú Ladine slová. Nedokážem to pochopiť. Zdá sa mi, že o všetkom vie omnoho viac, než ja.

"Leo s Labrou sa celkom vyparili. Tie decká to spravili včas, Tamara totiž začala šíriť klebety, že sú nebezpeční pre spoločnosť školy. Ale čo to nikto nevidí? Tie decka sú príliš v bielom rúchu.." hovorila. Pojem biele rúcho je u nás zachovaný v zmysle čistoty. Biela je najčistejšia z farieb. Je však celkom dosť možné, že sa táto farba poškvrní. Vtedy vravíme o poškvrnených.
"Sú nevinní, nejdú v tom s ňou, prečo musia trpieť za hlúpe rozhodnutie svojej matky? Rodičov si predsa nevyberáme!" zvolala som a rozhodla sa radšej odísť. Nikto sa ma nesnažil zastaviť.

A tak som skončila tu. Zatvorená a zničená. Zlomená. Áno, toto slovo je to správne. Úplne ma to zlomilo. V posledných dňoch som takmer zabúdala na svoje problémy a začínala sa pomaly, ale isto, vracať do starých koľají, ktoré som si vychodila pred tým, než sa mi na bruchu pri poslednom vyšetrení v nemocnici vytvorilo na bruchu znamenie. Znamenie, ktorého význam nepoznali ani doktori. Ani moja tútorka netušila, čo presne toto znamenie znamená a ja už vôbec nie. Postupne som však prišla na to, že kým to pri tréningu nezačne páliť ako besná sviňa absolútne mi to neprekáža.

Začujem tiché zavŕzganie dverí a do miestnosti prenikne zopár lúčov svetla. Schúlim sa do klbka, aby na mňa dotyčná osoba nevidela. Nepočujem kroky. To je zvláštne. Kto je to? Bojujem s nutkaním pozrieť sa ta. Nespravím to. Neodhalím svoju slabosť. Nemôžem to spraviť.

"Veľmi ma mrzí, čo sa ti stalo," spoznávam bratov hlas. Zdvihnem hlavu, aby som sa naňho pozrela, no je to na nič. Vidím celkom rozmazane. Aj tak je to jedno. Viem si predstaviť, ako sa asi tvári.
"Nemusí, viem, že si ho nikdy nemal veľmi rád," poviem priškrteným hlasom a bojujem, aby som sa nerozplakala ešte viac. Stále neverím tomu, že je to skutočne pravda. Prečo mi nedal aspoň vedieť, že na nejaký čas odchádza? Myslela som si, že si dôverujeme, nikomu by som to nepovedala. Možno sa ma však snažil len uchrániť. No takto to každopádne bolí o to viac, keďže neviem, ako sa má a kde sa nachádza.
"Poviem ti zopár informácií, ale prv, než to spravím, musíš mi niečo sľúbiť," hovorí a ja začujem v jeho hlase čosi zvláštne. Naliehavé. Niečo, čo mi naznačuje, že by som sa mala zaujímať o to, čo sa mi chystá povedať.
"Hovor," poviem úsečne a vreckovkou si znova poutieram oči a tvár, aby som ju nemala tak mokrú od sĺz, pretože napriek tomu, že som vo vnútri, stačí len malý vánok a cítim chlad, čo je miestami dosť nepríjemné.
"Dobre, ale sľúb mi, že pri prvej príležitosti nespravíš nejakú hlúposť, dosť by ma mrzelo, ak by to bolo kvôli tomu, že som ti o tom povedal..." konečne vidím, ako sa tvári. Vyzerá dosť neisto, keď sa tak opiera o zárubňu dverí a hľadí na mňa s predstieranou ľahostajnosťou. Nikdy mu to neuverím.
"Sľubujem, že nespravím, nič, čo by sa priečilo normálnemu správaniu, len mi už povedz to, čo mi chceš povedať, inak sa zbláznim!" zvolám a pri konci mi až preskočí hlas od netrpezlivosti. Nemám rada, keď niektorí ľudia robia príliš veľké drahoty. Nikdy som to nemala rada a nemienim túto časť svojej povahy ani meniť. Celkom mi to tak vyhovuje. Občas síce vybuchnem, ale o to pestrejšia je konverzácia so mnou.
"Leonarda s Labrou sa pokúsili zajať. Vieš predsa o tom, čo sa stalo v ich rodine. Pre Bielych to znamená ohrozenie niektorých funkcií a preto sa rozhodli na nejaký čas ich transportovať do miestnej väznice. Avšak celá akcia sa akosi zvrtla... podarilo sa to vďaka mne, nepripisujem si zásluhu na tom, že sa im podarilo utiecť, dosť ma mrzí, že sa to tak muselo skončiť, ale nemal som na výber. Chceli ich mučiť a vypočúvať a neviem, či by ich nezabili, nezniesol by som to, keďže obaja sú nevinní. Povedal som im o tom, čo sa plánuje. Použili všetky svoje schopnosti a vyparili sa.... podarilo sa zajať len ich otca, ktorý sa miestnej polícii odovzdal sám." Pozorne počúvam každé jeho slovo. Každé jedno sa vpíja do mojej hlavy, kde sa detailne rozpitváva a skúma jeho zloženie a tón hlasu, ktorý pri ňom Albín použil. To nemyslí vážne. Ani v najhoršom sne by ma takýto scenár nenapadol. Musím očistiť meno ich rodiny! Oni za nič nemôžu. Nemôžu zabíjať nevinných len kvôli tomu, že jedna osoba spravila zlý krok. To nemôže byť pravda.
"Alberta!" zacítim prudké trhnutie. Som prinútená vrátiť sa späť na zem. "ALBERTA! Opováž sa snažiť sa ich zachrániť. Budú v poriadku, problém je v tom, že momentálne všetko naznačuje, že bude vojna medzi Bielymi a Temnými a preto sa niektoré veci berú prísnejšie... opováž sa pliesť sa do toho..."
"Som Biela! A oni tiež!" zvolám a cítim, ako ma oči znova začínajú páliť. Toto nemôže byť pravda. Toto je zlý sen. On si snáď nemyslí, že tu budem len tak stáť a tupo zírať na to, ako niekoho doslova prinútili k tomu, aby utiekol. Musím ísť a nájsť ich. Pokúsim sa mu vytrhnúť.
"Si najdôležitejšou časťou ich plánu...." dostane zo seba a zrazu sa zmení. Pustí ma a v šoku si priloží ruku na ústa. "... nič som ti nepovedal." Povie potichu a skôr, než stihnem čokoľvek povedať alebo čo len zareagovať, vybehne z izby a zavrie sa v tej svojej. Po chvíli sa zhlboka nadýchnem a snažím sa v hlave spracovať to, čo mi práve povedal. To nemyslí vážne. Nie, to nemôže myslieť vážne. Bol síce vydesený z toho, že sa preriekol, ale aj tak to nemôže byť pravda. Som len študentkou na Haltovej škole. Ako by som teda mohla byť najdôležitejšou časťou plánu? Chcú ma nebodaj použiť ako návnadu? To nie...

Podídem ku skrini, ktorú roztvorím a začnem sa v nej prehrabovať. Vyberiem si čisté veci a začnem sa do nich prezliekať. Svoje staré si uložím na kôpku a tú uložím na spodok skrine medzi roznosené veci. Zavrime zase skriňu. Vlasy si zopnem gumičkou a na hlavu si dám tmavú čiapku. Ešte sa do niečoho obujem. Teraz som celá v čiernom. Pousmejem sa na tmavé zjavenie v zrkadle a vybehnem z izby.
V predsieni si vezmem kľúče, strčím si ich do vrecka a skontrolujem ešte, či mám pri sebe telefón. Super, všetko potrebné mám pri sebe. S vražednými myšlienkami sa vyberiem von, kde odomknem bicykel a nasadnem naň. Okamžite šliapnem na pedále a pridám na rýchlosti. Ženiem sa dole kopcom v tvári cítiac vietor. Musím vedieť viac. V hlavne mi znejú bratove slová. Si najdôležitejšou časťou ich plánu.... Aký plán? Aká časť?
Prudko zabrzdím pred prechodom a rozhliadnem sa, či nejde žiadne auto, potom prejdem na druhú stranu a pokračujem starou známou cestou vedúcou k našej škole, kde bicykel odstavím pri plot, zamknem ho a vyberiem sa ku vchodu, kde zazvoním na vrátnicu.

"Alb, je všetko v poriadku?" otvára mi dvere teta. Len sa usmejem a vchádzam dnu. Slabo prikývnem a spýtam sa: "Je tu Katarína?"
"Je na svojom stanovisku," prikývne a vracia sa na svoje miesto. Tak teda vykročím a zahnem doprava. Na poschodie sa vyveziem výťahom. Chvíľu len tak postávam pred dverami, ale napokon sa odhodlám a zaklopem.
"Ale.. ale.. Alberta, čo ty tu? Počula som, že si dnes utiekla zo školy, je to pravda? Aký si na to mala dôvod? Čo sa stalo? Bolelo ťa znamenie?" zahrnie ma otázkami hneď, ako sa otvoria dvere. Rukou si prehrabe svoje tmavé vlasy. Bola u kaderníčky alebo sa mi to len zdá? Prižmúrim oči. Ona je aj namaľovaná. To je nezvyčajné. Kam sa chystá?
"Idete na rande?" vyhŕknem miesto toho, aby som odpovedala na jej otázky. Toto mi príde dôležitejšie. Zdá sa, že som ju prekvapila svojou otázkou, pretože mierne očervenie v tvári. Schmatne ma za zápästie a vtiahne dnu. Zavrie dvere a keď sa na mňa znova otočí, tvári sa už normálnejšie.
"Starší majú prednosť, takže rada by som, aby si najprv odpovedala na moje otázky."
"Čo tu robím? Je to snáď jasné, niečo sa mi to neustále zatajuje a ja nemám v pláne to naďalej ignorovať, kým ostatní vedia viac než ja. Nie je to fér, keďže sa jedná o mňa. Mali sme dohodu, že mi budete vravieť o všetkom ako moja tútorka a ja som vám verila. Áno, utiekla som zo školy, ale len preto, že mi zmizol priateľ, žiadne znamenie ma nebolelo. A keď si na to tak spomeniem, už riadne dlho ma nebolelo, možno sa to začína zlepšovať, ale na tom vôbec nezáleží, vy ste ma podviedli!" Poslednú vetu sa snažím zvolať s čo najväčším sklamaním a pohoršením, pretože takéto pocity ma sužujú. Som sklamaná z toho, že mi nikto nič nepovie a dozvedám sa to jedine tak od brata, ktorý mi to povedal len čírou náhodou. No, možno to nebola náhoda, skôr osud.. ale každopádne mi tu niekto niečo tají a nemienim to tolerovať. Nemám rada, keď sa veci, ktoré sa ma týkajú dejú mimo mňa. "Ste na rade," syknem zlostne. Zatínam zuby, aby som sa udržala. Naozaj ma to hnevá.
Pozorujem, ako sa výraz na Kataríninej tvári mení každým mojim slovom. Rovnako, ako aj farba jej tváre. Pomaly z nej ubúda, až je taká bledá, až mi napadne, že odpadne. V očiach sa jej mihne poznanie. Potichu vydýchne a sklopí hlavu.
"Ako vidím, dozvedela si sa o niektorých veciach, o ktorých som s tebou ešte nemala možnosť hovoriť," kapituluje, "áno, dnes sa chystám ísť von. Ale myslím, že o tom si sa so mnou neprišla pozhovárať."
Zhlboka sa nadýchnem a pomaly vydychujem, aby som sa takto upokojila. Som trochu pokojnejšia, to však nemení nič na tom, že to vo mne vrie. Cítim sa okradnutá o informácie. Netuším, čo so mnou plánujú a rovnako tak som nepočula o tom, že sa chystá vojna či nejaký plán proti Temným. Ako je to možné? "Máte pravdu, neprišla som sa pozhovárať o vašich výletoch s mužmi," hovorím ešte celkom pokojne, "vy ste už dlhšie vedela, že medzi Bielymi a Temnými sú čoraz väčšie nezhody a že sa schyľuje k vojne. Museli ste teda vedieť aj o pláne, ktorý chystajú."
"Vedela som o tom, že sa blíži vojna, no o tom, že do akéhosi plánu si zapletená práve ty som do dnešného rána naozaj netušila. Dnes ráno sme mali poradu, kde padlo tvoje meno. Máš byť akýmsi štítom. Tvoje schopnosti to vraj dokážu a v boji sa ešte zlepšíš, prečo sa tvoj tréning bude musieť trochu zmeniť, bude tvrdší než doteraz. Nemala som ti o tom zatiaľ hovoriť, mala som ťa na to zatiaľ len pripravovať a povedať ti to neskôr." Všimnem si, že sa tvári zničene. Vytuším, že jej to ide celkom slušne proti srsti a proti jej zásadám, čo sa týka mojej bojovej výchovy. Znova sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem.
"Takže vy ste to do dnes nevedeli?" spýtam sa potichu.
"Nie, oni to však už nejaký čas vedeli, len ma o tom neinformovali," hovorí, "má to súvis so znamením na tvojom bruchu. V tebe sa vraj majú prebudiť schopnosti, ktoré by pomohli Bielym Anjelom vyhrať túto vojnu... si našou veľkou nádejou, ak by sa totiž podarilo prebudiť včas tvoje schopnosti, naša výhra by bola istá."
Trhnem sebou. Počkať.. čože? JA?! "To nemôže byť pravda, určite ste sa pomýlili, ja nemám žiadne špeciálne schopnosti, dokážem ovládať počasie a privolať živelnú pohromu, ale týmto to asi hasne. Je množstvo spôsobov, ako sa ubrániť mojim schopnostiam, nie?"
"Nehovorím o tejto tvojej schopnosti, tá by mala byť ešte posilnená niečim mocnejším... počkaj, ukážem ti niečo, možno ťa to bude zaujímať..." otočí sa a zamieri k jednej škatuli, ktorú roztvorí a chvíľu sa v nej prehrabuje. Zdá sa, že je tam neuveriteľné množstvo spisov. Niekedy skutočne nerozumiem ako v tom všetkom môžem mať poriadok a vedieť kde sa čo nachádzať, ja by som sa v tom nevedela tak orientovať, ale možno je to len sila zvyku. Po chvíli vytiahne zväzok akýchsi papierov a chvíľu nimi ešte listuje. Nakoniec nájde, čo potrebuje a prikročí ku mne. Pod nos mi strčí akúsi fotku. "To na čo sa pozeráš je tvoje znamenie... na tej fotke nie si ty, je to pozostatok zachovaný ešte z čias Halta.. si Haltov potomok, koluje v tebe jeho krv. Avšak zatiaľ sa toto znamenie objavilo len u Halta, ktorého prvotné schopnosti, ktoré v sebe vybudoval boli ešte posilnené zvláštnym kúzlom, ktoré malo až devastačné účinky. Pomocou takýchto schopností sa dá všeličo dosiahnuť..."
"Takže mi tu naznačujete, že som okrem Halta, ktorý už nežije, jediná, ktorá môže mať silnejšie schopnosti?"
"Ak nedošlo k omylu, malo by to byť tak," hovorí.
Vyhrniem si tričko a pozriem sa na znamenie. Je rovnaké. Potichu vydýchnem. Stále tomu neverím, ako by sa vo mne mohli prebudiť nejaké zvláštne schopnosti? A budem schopná zvládnuť ich? Však ešte neviem riadne ovládať ani svoje prvotné schopnosti... a to sa mám prispôsobovať ešte niečomu zložitejšiemu?
"A budem to vedieť ovládať? Čo ak sa to vymkne spod kontroly?" spýtam sa.
"Na to tu budeme viacerí, aby sa to nestalo. Určite si neublížiš, no tým sa teraz netráp. Máme kopu času, začíname aj tak s trénovaním tvojich bojových schopností, takže zajtra sa priprav na to, že na vyučovaní veľmi nebudeš, pretože budeš cvičiť so mnou dole v telocvični. Už dlho som nebojovala naplno..." Zazdá sa mi, že sa na chvíľu usmievala. Bola to však len skutočne krátka chvíľa, takže automaticky začnem uvažovať, či sa mi to len zdalo alebo nie. Katarína vie byť občas riadne tajomná a to ma doráža. Pomaly sa začínam báť toho, čo ma čaká. Stále si nie som istá, či sa s tým dokážem vyrovnať. Kam som sa to dostala? Toto som nechcela. Chcela som len počuť obyčajné vysvetlenie, nie sa do toho zapliesť ešte viac. Do kelu...
"Ale.. ja ešte nie som pripravená..." hlesnem potichu.
"To nie sme nikto, miláčik," usmeje sa na mňa.
"Ja.. to nedokážem.."
Podíde ku mne a jemne ma chytí za ramená. Zahľadí sa tak na mňa a znova sa usmeje. "Ak ty chceš, zvládneš všetko, bude to síce ťažké pre nás všetkých... včerpávajúce, ale spoločne to zvládneme. Keď budeš mať niekedy pocit, že nevládzeš, dáme si proste prestávku. Nie sme predsa tyrani." Žmurkne na mňa a ja sa potichu zasmejem.
"Tým si občas nie som celkom istá a čo škola? Ako budem písať písomky a chodiť na hodiny? Zajtra viem, že nebudem, ale ako to bude v iné dni?"
"Si ospravedlnená zo všetkých písomiek, kým budeš cvičiť a trénovať svoje schopnosti." Tieto slová mi vyrazia dych. Ale veď potom toho budem mať strašne veľa, ako sa budem môcť zaradiť medzi svojich rovesníkov, keď budem vzdelaním tak pozadu, že nebudem rozumieť ani tomu, čo sa v škole preberá?
"Tak toto nie, s tým nesúhlasím, ja do školy chodiť chcem a trénovať budem po večeroch po škole."
"To budeš mať ťažké, nebudeš sa môcť učiť na žiadny predmet, daj na moju radu, oslobodíme ťa a potom sa uvidí, ako to bude, neboj sa, nebudeš mať príliš veľa skúšok, tvoj učebný plán sa potom prepracuje podľa požiadaviek. Všetci vedia o tom, že ťa potrebujeme dostať na správnu úroveň...."
"Všetci?"
"Všetci poverení a tí, čo boli na dnešnej porade o tom vedia," zasmeje sa potichu.
"Aha, takže študenti a moji spolužiaci o tom nič nevedia."
"Nie.. a vieš. My dokonca vieme aj to, že tvoj brat zachránil Labru s Leonardom..."
"Neprekvapuje ma to, vy viete proste všetko," vzdychnem potichu bezradne, "ale prosím vás neokrádajte ma už o žiadnych mojich blízkych priateľov."
"Nemáme to v pláne, avšak Albín si niektoré časti zle vysvetlil, my sme ich nechceli mučiť, chceli sme len zistiť, či nepočuli niečo o svojej matke a spýtať sa na jej správanie pred tým, než sa rozhodla odísť. Nejde nám totiž do hlavy, ako sa len tak zo dňa na deň mohla rozhodnúť. Musela tu už riadne dlho špehovať. Máme podozrenie, že takých je tu viac a veľmi by nám pomohlo, ak by sme získali nejaké informácie. Tie sú v našom stave cenné.."
"Ja si myslím, že oni dvaja nevedia nič, pretože ani jeden z nich nevyslovil podozrenie voči svojej matke. Neviem, čo sa v ich rodine dialo, Leo o tom nikdy veľmi nerozprával, ale viem, že posledné dni si všimol, že rodičia sa často hádajú. Snáď sa vám od pána Leona podarí dostať nejaké vzácne informácie, ktoré vám pomôžu spraviť si prehľad."
"Hm, možno vedeli viac, než si myslíš. Nie všetko ti musia tvoji kamaráti vždy povedať."
"Áno, ja to viem, ale aj tak si myslím, že keby niečo vedeli, povedali by mi to. Leovi verím a Labre tiež, za každých okolností držíme pokope a nedokážem si predstaviť, že by mi niečo zámerne nepovedali. Ak to nespravili musí existovať racionálne vysvetlenie na ich konanie."
"Viem si predstaviť, aké to pre teba musí byť. Musíš však prijať fakt, že ti nehovorili vždy všetko. Nech už sú to akýkoľvek kamaráti, vždy sa nájde niečo, čo sa zamlčí pre dobro toho druhého."
Povedali by mi to... som si istá," zavrtím hlavou. Nedokážem sa zmieriť s tým, čo mi Katarína naznačuje. Leo mi vždy všetko hovoril. Tým bol náš vzťah v skutku zvláštny. Opierali sme sa jeden o druhého a pomáhali si navzájom. Nedokážem si predstaviť, že by to bolo inak. Sťažka vydýchnem a pevným pohľadom sa pozriem na svoju tútorku.
"Odmietaš tomu uveriť, však?" zasmeje sa.
"Nič neodmietam. Hovorím len to, ako veci skutočne sú," nedám sa vyviesť z rovnováhy. V skutočnosti som celkom rozpoltená a neviem, čo si o tom myslieť. Už len samotný fakt, že som netušila o tom, že utečú mi trhá srdce. Museli to vedieť aspoň pár hodín pred celou akciou a teda myslím, že sa mi Leo mohol ozvať. Potom vidím len jediný dôvod, prečo mi to nepovedal. Nechcel mi to povedať. Môže to byť však celkom inak. Jednoducho ma len nechcel ohroziť, ak by sa niekto dozvedel, že sa niečo plánuje. Nemohol vedieť, že Albín sa poplietol a zaplietol sa do svojich nových informácií, ktoré im predával. Prudko zavrtím hlavou, aby som sa striasla zlých myšlienok.
"Nebojuj s tým, keď sama vidíš, že to nie je tak, ako tvrdíš. Pripusti si pravdu, aj keby mala akokoľvek bolieť, pretože čas zahojí tvoje rany a pomôže ti pochopiť, prečo to tak bolo. Ak s tým budeš neustále bojovať, budeš to mať len horšie, pretože sa v tom časom začneš strácať.." objíme ma a potom potichu dodá: "Pôjdeme, nie? Vonku na mňa niekto čaká a ja by som nebola veľmi rada, ak by čakal ešte dlhšie." Zasmejem sa a prikývnem. A tak sa spoločne vyberieme von, kde ma ona opustí. Ako tak sledujem, kam kráča, uvedomím si, že k jednému z áut postávajúcich pred školou. To auto tam tuším stálo už keď som prichádzala. Uvedomím si, aké šťastie som mala, keď som Katarínu ešte zastihla na stanovisku. Pousmejem sa a sledujem, ako nastupuje. Ešte mi mávne, odkývam jej a zamierim si to k svojmu bicyklu, na ktorý nastúpim.

V hlave sa mi neustále hmýria nové zážitky a myšlienky. Chaos v hlave je taký veľký, že si v ňom akosi nedokážem spraviť poriadok a jednotlivé myšlienky zaradiť tam, kam skutočne patria. Ako je možné, že Leo ma opustil? Ani sa nerozlúčil. A potom.. moje znamenie. Akurát keď som si začínala myslieť, že už ma nič nemôže prekvapiť, vtedy prišla takáto zrada. Cítim sa podvedená.


S hlasným žuchnutím klesám do perín, do ktorých sa automaticky zabalím a schúlim sa do klbka. Zavriem tuho oči a snažím sa stratiť sa vo svojich snoch prv, než ma napadnú iné myšlienky, ktoré by ma mohli obťažovať zvyšok večera a noci. Zajtra teda bude dosť ťažký deň.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lory | Web | 22. december 2013 at 21:35 | React

Juj, bylo to napsané krásně, ovšem já jsem nečetla předcházející kapitoly, budu to muset, co nejdřív napravit, abych pochopila o co tam jde :)

2 Milča | Web | 23. december 2013 at 9:44 | React

Je to zajímavé, líbí se mi to! :)
Jinak, ráda bych se tě zeptala, jestli bys nespřátelila. Máš nádherný blog, krásně píšeš a o tvé grafice ani nemluvím! :)
Rozhodně by byla čest mít tě v Affs! :))

3 Xanya | Web | 23. december 2013 at 10:10 | React

Já jsem taky bohužel nečetla předcházející kapitoly takže to moc nechápu,ale musím to rychle napravit. ;) :D

4 Faint | Web | 23. december 2013 at 12:01 | React

Na toto som sa pozerala už dávnejšie :) Vyzerá to zaujímavo, budem si musieť nájsť čas na prečítanie, snáď sa mi to tieto prázdniny podarí :)

5 Lory | Web | 23. december 2013 at 17:09 | React

U mě na blogu je vyhodnocení Ther Big Christmas Competition koukni se jak si dopadla :) http://lory-universe.blog.cz/1312/the-big-christmas-competition-vyhodnoceni-souteze#pridat-komentar

6 Ewiline | Email | Web | 23. december 2013 at 22:24 | React

Promiň, nebyla jsem s to ti napsat -_- :-D
Strašně ráda spřátelím!! :D Jdu si tě přidat ;) :3 :D

7 Milča | Web | 2. january 2014 at 12:49 | React

ÁÁÁÁÁ, teď už mi všechno dává smysl! :D
No,dúfám, že čoskoro napíšeš dalšiu a hned ju sem dáš! :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement