Haltova škola > 7. kapitola

11. january 2014 at 10:23 | Joss |  Haltova škola
Ahojte hviezdičky, neuplynula ani taká dlhá doba, kým som napísala pokračovanie k poviedke, ktorú tu píšem asi najdlhšie a ktorej tvorbu si užívam tuším najviac zo všetkých. V bočnom menu som plánovala napísať 6 strán, ale nakoniec to dopadlo asi tak nejako, že som napísala 7 strán, pretože som sa v posledných chvíľach rozpísala trochu viac a tak to dopadlo, ako to dopadlo. Dúfam, že sa kapitola bude páčiť. Venujem ju všetkým novým aj starým čitateľom. Komentáre potešia. :)


Útek


"Zadržte ich, ani jeden z nich nemá právo na útek!" počuli blížiacu sa pohromu. Ešte posledné kúsky oblečenia a budú konečne môcť vypadnúť z tejto hroznej dediny.
Podišiel ku dverám a nahliadol na chodbu. Zdalo sa, že do domu sa ešte nikto nedostal. Dvere pre istotu zase zavrel a zamkol ich na dvakrát. Pozrel sa na svoju sestru s otázkou v očiach. "Chceš tak utiecť?" vzdychol potichu.
"Nechcem utiecť nijako, príde mi to však ako najhodnejšie riešenie, keďže netúžim zomrieť taká mladá len kvôli nej," zavrčala.
Zrazu sa domom rozozvučal ohromný hluk a buchot. Obaja sa chytili za uši, aby stlmili tie hrozné zvuky naznačujúce, že je čas.
Chytila ho za ruku. Pohľady sa im stretli. V tých jej bola neistota a smútok v spojení so sklamaním. V tých jeho boli zase bojovné plamienky plné odhodlania a nádeje v lepšiu budúcnosť. Ani jeden nedokázal v tej chvíli pochopiť toho druhého a tak tam v nasledujúcich sekundách stáli. Sami.. sami v izbe a obaja dúfali v niečo iné.
"Nechcem utiecť," povedala potichu, že stihol len postrehnúť, ako je táto myšlienka preletela hlavou, a zaregistrovať ju. Stisol jej pevnejšie ruku. "Ale ani zomrieť." Dodala po krátkej odmlke trochu hlasnejšie. Hľadeli si uprene do očí. Každý z nich strácal niečo iné.
Na dvere ktosi zabúchal. Strhli sa a pohľady nasmerovali ku dverám. Obaja si k sebe pritiahli svoje batohy a ruky si prevliekli cez popruhy. "Keby sa neblížila vojna, nebolo by to nutné, takto niekde musíme prečkať a potom prídu lepšie časy..." povedal jej. Len sa slabo usmiala a stisk medzi ich rukami sa o niečo spevnil. Naklonila sa bližšie k nemu a potichu zašepkala do jeho ucha: "Sľúb mi, že za žiadnu cenu ma tam vonku neopustíš." V jej slovách znel strach. Bála sa. Bála sa, pretože nevedela, do čoho ide a čo ju čaká tam, kde ide. V tej istej sekunde, ako prikývol sa dvere rozrazili a im sa naskytol nie práve najpríjemnejší pohľad. Pred nimi stálo niekoľko zverencov dediny. V rukách držali zbrane, ktorými mierili na nich. Niektorí mali dokonca aj meče. Bože, kde sme sa to ocitli, v minulom storočí? Napadlo im na zlomok sekundy, kým sa jeden z mečových exemplárov nevybral smerom k nim. Vyzeral hrozivo a ona stisla bratovu ruku pevnejšie. "Musíme ísť," povedala a zavrela oči, aby sa mohla sústrediť na to, čo sa chystala spraviť. Brat ju zatiahol trochu dozadu, aby mala väčší priestor. Správnu chvíľu na útek však už dávno prepásli a tak sa stiahli dokopy.. sústredila sa a ... miestnosťou sa ozvalo hlasné PRÁSK!

Začul hlasný krik. "NIEE!" počul ju kričať. Potom zajačala. Jej hlas bol plný bolesti a utrpenia. Rozlepil oči a keď videl, čo sa stalo. Oči sa mu rozšírili od prekvapenia.


Sny sú zaujímavou súčasťou ľudskej mysle. Zatiaľ ešte nikto neprišiel na to, ako fungujú a prečo sa ľuďom vytvárajú v hlave rôzne obrazy, ktoré sa im premietajú najmä v noci. Možno si sny vyberajú noc práve preto, že je taká temná a ony jej dodávajú vznešenosti. V noci človek sníva a cez deň žije. Deň je krutá realita a noc sa spája so snami. Tak to vždy bývalo a už dlho sa to nemenilo. No možno to má celkom iný dôvod. Kto vie?
Leonard nepoznal na túto úvahu jednoznačnú odpoveď, no po poslednej noci si bol istý, že sny istým spôsobom zobrazujú ľudské pocity a to, čím si človek prešiel. Rovnako tak zobrazujú aj ľudské myšlienky a nálady v podobe dobrých a veselých snov či nočných môr. A čo bol ten jeho sen? Nedalo by sa povedať, že to bola nočná mora. Skôr by mohol povedať, že to bola realita v sne. Tento sen sa mu v poslednej dobe opakoval veľmi často. Vlastne odkedy sa to všetko zomlelo... odkedy spolu so sestrou utiekli. Takto sa to všetko stalo. Jeho mozog si vytvoril voči tejto udalosti akýsi blok a tak sa mu noc čo noc stále opakuje práve tento sen. Sen, ktorý mu pripomína jeho zbabelosť a neschopnosť. Nemuselo sa to skončiť tak, ako sa skončilo, keby bol pri zmysloch a skôr zasiahol.
Z jeho vlastných úvah ho vytrhli hlasné myšlienky. "Tak predsa si hore..." uškrnul sa na slovnej zásobe, ktorá sa jej preháňala mysľou. Pomaly sa postavím zo svojho miesta - sedel v hlbokom, pohodlnom kresle, ktoré už bolo dosť vysedené a staré, ale proste si nemohol pomôcť, za ten čas, čo trávili v tom dome si ho neskutočne obľúbil.
Prikročil ku dverám a otvoril ich skôr, než stihla zaklopať. Ruku zovretú v päsť mala na pol ceste k dverám a jednou rukou sa opierala o zárubňu dverí. V momente, keď sa dvere otvorili, zarazila sa a v šoku hľadela na svojho brata, kým si uvedomila, čo sa to vlastne stalo a že sa jej to nesníva. Medzičasom mu poskytla dostatok času na to, aby si dôkladne prezrel jej tvár, skrze ktorú sa jej tiahla úzka nepekná rana zacelená chrastou. Časom z nej však určite bude riadna jazva, ktorá sa stane jej neodmysliteľnou súčasťou. A za všetko môže on a jeho pochabé otupené ochranárske pudy.
Nachystanú ruku, ktorou chcela klopať, uvoľnila a jemne ho odstrčila od dverí a vkĺzla do izby. Bez vyzvania sa rozvalila na jeho posteľ a miestnosťou sa ozvalo jej tiché zavrčanie. "Nenávidím toho starca, neuveríš, čo mi zase spravil!" Snažila sa zakryť zlosť, ktorá v nej vrela, no napriek veľkej snahe sa jej to nepodarilo. V jednej vete vyprodukovala toľko zlosti, že ju to stálo aj značné množstvo energie.
Zavrel dvere, aby náhodou niekto nezačul rozhovor. Otočil sa smerom k nej a oprel sa o stenu. S obavami sledoval, ako si zlostne prehliada nechty. Zlosť sa v nej len tak hromadila. Zľakol sa, aby jej to neuškodilo. Vedel, že by sa nemala tak zlostiť. Škodí jej to. Je slabá.
"Nehľaď tak na mňa, nič sa mi nestane, je to len proste zmena nálady!" vybuchla, keď si všimla pohľad plný obáv, ktorým ju sledoval. Uprel teda pohľad do zeme a potichu vydýchol.
"Čo to bolo tentoraz?" spýtal sa jej napokon, aby sa nenazlostila ešte viac. V poslednej dobe bola dosť labilná. Vedel, že to bude pravdepodobne tým, čo sa stalo. Na všetky tie udalosti, čo sa im stalo doplatila najmä jej psychika. Dovtedy bola riadne vyrovnané dievča schopné omotať si okolo prstu niekoľko chlapcov naraz. Nie, že by to potrebovala. Toho, koho by mohla skutočne milovať ešte nestretla a preto na ostatných celkom slušne kašlala a zdržiavala sa len v prítomnosti svojej rodiny alebo skupiny. No a teraz už len v prítomnosti brata, ktorému sa mohla zdôveriť.
Prebodla ho znova pohľadom a zhlboka sa nadýchla: "Tak dobre sa mi spalo, po dlhej dobe sa mi nič nesnívalo, no rušil ma akýsi nepríjemný pocit. A vieš ty čo? Ten starý cvok nado mnou stál, skláňal svoju hlavu tesne k mojej a keď som sa zobudila, desivo sa uškrnul. Myslela som, že vyletím z kože. Samozrejme, že si neodpustil poznámku na moju tvár!" Zahryzol si do pery, aby sa nerozosmial. Jej príhody so starcom, v ktorého dome našli útočisko, boli neuveriteľné. Vždy ju vytočil niečím iným.
"Musím uznať, že je v skutku originálny, čo ti povedal na tvár?" Jediné, čo mu zazlieval boli narážky na túto jej drobnú chybičku. Sama sa za ňu hanbila, nemusel by jej neustále pripomínať, že niečo také nosí na tvári.
Vyvrátila oči do stropu. "Že sa jasne vyníma na tej svetlej tváričke, vyzerám ako živý Fankenstein.." zatvárila sa nešťastne najmä pri posledných slovách a do očí sa jej nahrnuli slzy. "Že to nie je pravda? Však nevyzerám ako Frankenstein?" zafňukala a načiahla rúčky smerom k nemu. Pristúpil k posteli a uložil sa vedľa nej, aby ju mohol objať a preniesť tak na seba časť jej ťarchy.
"Nie, nie je to pravda, vôbec tak nevyzeráš, stále si dokonalá a si moja sestra a vždy ňou budeš," hovoril k nej potichu, aby ju upokojil. Jemne ju hladil po vlasoch a snažil sa ignorovať jej zmätené myšlienky, ktoré poletovali v jej hlave ako víchor.

Dvere sa zrazu rozrazili. Obaja sa s trhnutím otočili k dverám a pohľadom prebodávali zhrbeného nízkeho starčeka opierajúceho sa o drevenú palicu s rôznymi vyrezávanými vzormi. Na očiach mal okuliare s dosť hrubými sklami, ktoré mu na veku rozhodne neuberali. Spoza nik na oboch poškuľoval svetlomodrými očami. Prívetivo sa na nich usmial a slabým zachrípnutým hlasom poznačeným dlhým životom k nim prehovoril: "Mali by ste sa ísť dole najesť, kým to nevychladne. Pripravil som to špeciálne pre vás, návšteva príde až neskôr." Skôr, než sa ho čokoľvek stihli opýtať, vyparil sa. Vymenili si medzi sebou spýtavé pohľady a potom znova pozreli na dvere, ktoré zostali otvorené. Potichu vydýchli.
Leonard sa vyhrabal zo svojho miesta ako prvý a podal sestre pomocnú ruku, ktorú prijala. Vytiahol ju hore a spoločne sa vybrali dolu, do kuchyne, z ktorej sa šírili rôzne vône. Jedno tomuto zvláštnemu starčekovi nikto nezoberie - varí excelentne.

Usadil sa oproti nim na druhu stranu stolu a zahľadel sa na oboch súrodencov prenikavým pohľadom ako to vedel asi len on. Vyčkal, kým sa ich pozornosť konečne presunie naňho a potom prehovoril: "Spomínal som návštevu a som si istý, že vás to oboch značne prekvapilo. Nepovedal som vám o nej, pretože som čakal na vhodnú príležitosť a tá prišla práve dnes. No a dnes vlastne aj táto návšteva príde, takže verím, že sa obaja viete správať slušne, pretože by som si nerád spravil hanbu pred takouto návštevou.." Pohľadom zámerne blysol po Labre, ktorá sa vrtela na stoličke, akoby ju čerti brali. Nikdy nedokázala zachovať pokoj, ak už vedela, že sa chystá niečo dôležité. Brat ju štuchol lakťom, aby sa upokojila, no to jej nepomohlo. Usilovne sa snažil ignorovať myšlienky, ktoré sa jej vírili v hlave a občas mu spôsobili riadny šok.
"Slečna, upokojte sa, lebo vás na zvyšok dňa vykážem do vašej ctenej izby na poschodie a nedovolím vám vyjsť, kým návšteva neodíde, čo by bola smola pre vás, pretože by som bol rád, ak by ste ich spoznali."
"Smiem sa spýtať, čím je tá návšteva taká výnimočná, že je pre vás dôležité, aby nás spoznali?" spýtal sa ho, pretože mi nešlo do hlavy o čo vlastne ide. Ako je možné, že mu záleží na tom, aby spoznali niekoho, kto možno nestojí o ich prítomnosť? A vie tá návšteva o tom, že žijú s týmto starčekom? Veru mnohé otázky sa rojili v jeho hlave a postupne sa v nich začínal strácať. Zavrtel prudko hlavou, aby sa ich aspoň z polovice zbavil. Jeho pokus sa však nevydaril. V hlave mal naďalej obrovský zmätok, v ktorom bolo len dosť zložité zorientovať sa. A kdesi uprostred toho všetkého panovala myšlienka na Albertu. Ako sa asi má? Čo robí? Ako sa jej darí?

"Ak sa chystáte utiecť, nehovorte o tom Alberte. Poviem jej to, keď bude po všetkom, aby sa nepokúšala chodiť s nami, potrebujeme ju tu, je pre všetkých dôležitá," Albín vyzeral dosť zničene zo sledu udalostí, ktoré sa zbehli v poslednej dobe. Hľadel naňho s tichou prosbou v očiach. Síce mu bolo proti srsti, aby o tom nehovoril Alb, ale musel prikývnuť.
"Nepoviem jej o tom, ale sľúb mi niečo..." prehovoril po chvíli tichým hlasom.
"Čokoľvek," usmial sa mierumilovne. V hlave mu vyčítal, že sa mu značne uľavilo. Tohto momentu sa bál asi najviac zo všetkého. Bál sa, že by Alberta odišla s nimi. Bolo mu ťažko na srdci, keď to čítal v jeho myšlienkach. Avšak... mal pravdu. Mala by zostať doma. Ani jej rodičom by to neprospelo.
"Postaraj sa o ňu a dohliadni na to, aby sa príliš netrápila, keď odídeme," stále hovoril tichým hlasom. Ak by hovoril hlasnejšie, obával sa toho, že by sa mu lámal a triasol hlas, čím by prezradil svoje citové rozpoloženie a to nemohol dopustiť. Ak bude Alberte hovoriť o jeho odchode, nesmie vyzerať ako zbabelec. Stále tu ešte bolo jeho ego. To muselo za každú cenu zostať nepoškvrnené.
"Dohliadnem," prikývol. Nasledujúce momenty sa odohrali dosť rýchlo, ani nevedel ako a Albín ho tuho objal a zašepkal: "Dávajte na seba pozor a vráťte sa v poriadku." Len slabo prikývol a keď sa znova odtiahol, otočil sa na odchod a ešte mávol na rozlúčku. Nevládal už čokoľvek povedať. Dosť ho to vzalo.

S trhnutím sa vrátil do reality a uvedomil si, že starček niečo už dlhšie hovorí. Nahliadol teda do sestrinej hlavy a zašiel o niekoľko minút dozadu, aby vedel o čom je reč. Potom chápavo prikývol.
"...takže preto by som vám ich chcel predstaviť." zakončil svoju reč a pozrel sa na nich. Na tvári sa mu zjavil mierny úsmev.
"Dobre, takže by sme sa na to asi mali pripraviť, nie?" spýtal sa ho.
"Áno, to by som bol rád, už som vám v kúpeľni všetko nachystal, ale ak by vám niečo chýbalo, stačí zakričať a som vám k dispozícii. Síce neviem, čo dnešné mladé ženy potrebujú na úpravu, ale vynasnažil som sa a zistil som si to v dedine, takže dúfam, že bude stačiť."
Labre sa na tvári mihol údiv. "Hm, vy ste sa snažili zohnať niečo špeciálne pre mňa? To ste nemuseli, nepotrebujem nič špeciálne."
"Ale potrebujete, musia vidieť, ako pekne sa o svojich hostí starám," vyceril žiarivé zuby svojej protézy a potom hlasno zacmukal. "No.. viete, nie je to hocijaká návšteva.. záleží mi na tom, aby som vás predstavil tak ako sa patrí." Pri tom, ako to hovoril sa tváril tajomne a ani jednému nešlo do hlavy, o čo to vlastne presne ide.


Ponorený vo vode počítal čas, ktorý vydrží pod vodnou hladinou bez toho, aby sa musel vynoriť a nadýchnuť sa kyslíka, ktorý je pre jeho telo takým dôležitým. Nikdy nevydržal viac ako pár sekúnd, no aj tie mu boli dostatočne dlhé, aby sa mu v hlave premietali rôzne spomienky na detstvo, na všetky tie prekrásne zážitky, ktoré mali s partou. Nešlo len o školu, ale aj o mimoškolské aktivity, ktorým sa veľmi radi venovali.
Uvažoval konkrétne nad tou trápnou situáciou, ktorá sa prihodila práve Alberte. Kopla loptu takou silou, až rozbil a okno u svojich susedov. Hodnú chvíľu sa smiala ako zmyslov zbavená. Svojim smiechom nakazila všetkých prítomných a tak sa nejaký čas len tak smiali. Možno by sa boli smiali aj dlhšie, keby sa z domu nebola vyrútila nahnevaná teta Blažová s hlasným nadávaním a krikom. Inokedy milá malá kučeravá postaršia pani teraz vyzerala rozzúrená a desivá. A nepridávala tomu ani papuča v jej ruke, ktorou chvíľu mávala nad hlavou a potom ju po nich hodila. Banda sa vydesene rozpŕchla a Alberta sa ešte dlho spamätávala z toho zážitku. No nebola jediná.
Vynoril sa z vody a rukou si odhrnul vlasy prilepené na tvári dozadu. Zhlboka sa nadýchol. Spravil to niekoľkokrát po sebe, aby dobehol zameškaný deficit kyslíku a pomohol svojim pľúcam trochu sa z toho spamätať. Na tvári sa mu zjavil pobavený úškrn. Alberta bola vždy jednotka v spôsobovaní problémov a nešťastí. To jej celkom išlo. Až tak, že v človeku občas trklo od strachu o ňu.
Úsmev sa mu z tváre vytratil pri nasledujúcich myšlienkach. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo asi tak práve v tejto chvíli robí? Je zdravá? A čo takto šťastná? Zmierila sa s jeho odchodom? Plakáva?
Takmer zostal prekvapený z toho, koľko otázok sa mu vyrojilo naraz v hlave. Otázky. Hlavne tie, na ktoré nepoznal odpoveď. Tie sú najväčším trápením. Odkedy sa mu prejavili schopnosti, zvykol si na pocit, že pozná odpoveď takmer na všetko. Vždy vedel o novinkách ako prvý a tak si v sebe vybudoval akúsi sieť zloženú zo samých informácií, v ktorých sa vyznal najmä a jedine on. Rád svoje zistenia zdieľal so svojimi kamarátmi, ktorí ich neskôr využili vo svoj prospech.
Bol zvláštny pocit nevedieť ani len o tom, že ich plánujú vypočúvať kvôli odchodu ich mami. Bolo to dosť zvláštne, no v konečnom dôsledku ho to nejako neprekvapilo. Dalo sa predsa očakávať, že sa niečo také stane. Schyľovalo sa predsa k vojne, ako sa dopočul z myšlienok nejakej tútorky na škole. Nespomínal si síce už na jej meno, ale keby sa ponoril hlbšie do svojich myšlienok, určite by si naň spomenul. Nebolo to však podstatné, tak túto informáciu zaradil medzi nepodstatnejšie. Podstatné bolo, že kvôli vojne museli odísť.
Z úst mu vyšiel smutný výdych a začal sa venovať svojmu telu. Nechcel predsa stráviť dve hodiny vo vani ako nejaká žena. V posledných týždňoch si však prišiel akosi viac vyčerpaný. Cítil sa slabý. Chýbala mu. A ešte mu aj chýba. Jej prítomnosť. Jej smiech. Jej oči, na ktorých nosí okuliare a ak ich nemá, menia krásne farbu. Bola ešte taká zmätená. A práve to na nej miloval. Rovnako ako aj dotyky jej rúk, jej pier... jej telo.
Prudko roztvoril oči a zavrtel hlavou. Aplikoval si do vlasov šampón a mydlom vydrhol každučký kúsok svojho tela, nič nevynechal. Keď skončil, dal sa do oplachovania, s ktorým zanedlho skončil. Bol celkom spokojný s výsledkom. Pozrel sa na prsty rúk. pokožka bola zošúverená od toľkej vody. Usúdil teda, že by na jeden raz aj stačilo. Aj tak celkom nechápal, prečo sa majú chystať, keď návštevu pravdepodobne ani nepoznajú. Teda.. nepočítal s tým, že by ju mohli poznať. Pred pár týždňami nepoznali ani tohto dedka, ktorý ich zachránil. No v momente, ako ich našiel bezvládnych kdesi v lese, ako im rozprával, keď k sebe prišli, sa s ním zoznámili. Nemali dôvod na to, aby mu neverili. Vlastne sa k nim choval spravodlivo a tak, ako si v danej situácii zaslúžili. Len Labru si neustále doberal za jej tvár, ale on z toho mal pocit, že ju má rád, pretože vždy, keď sa rozohnila, jemu sa na tvári objavil úsmev a iskričky v očiach. Tak sa zdalo, že v ňom čosi prebudila. Jediné, čo ho na tom starcovi tak trochu vytáčalo boli jeho myšlienky. No... vlastne žiadne neboli a to bol ten háčik. Nedokázal zachytiť jeho myšlienkové vlny. Akoby ten starček mal nejaký blok alebo čo. Nedokázal to pochopiť. Jeho schopnosti dokázali vniknúť do každej mysle, aj do takej, čo si to želala skutočne najmenej. Nedalo sa tomu zabrániť. On to však napriek tomu dokázal.


"No konečne!" schladila ho pohľadom, keď sa konečne dopracoval k tomu, aby vyšiel z kúpeľne a pustil svoju milovanú sestričku do kúpeľne, aby sa aj ona mohla pripraviť. Obaja sa totiž zhodli na tom, že lepšie bude, ak pôjde prvý on, pretože jej to väčšinou trvá celú večnosť a on nerád čaká, kým vyjde von spokojná sama so sebou. Labre sa totiž väčšinou stávali také situácie, že aj keď už bola na odchode z kúpeľne, ešte si spomenula na niečo, čo by mohla vylepšiť, čím predĺžila svoj pobyt ešte o hodnú chvíľu. Čakanie v tom prípade bolo len pre skutočne trpezlivých. Leonard mal síce trpezlivosť dosť veľkú, ale aj naňho to už bolo priveľa.
"Aj ja ťa mám rád," povedal už len zabuchnutým dverám. Ona bola omnoho menej trpezlivá než on. Nerada čakala čo len päť minút navyše, už stepovala akoby ju rezali traja mäsiari.
So spokojným výrazom sa usadil vo svojej izbietke a rozvalil sa na posteli. Zahľadel sa do stropu a zase sa zamyslel.

Myšlienky sú veru zvláštna vec. Veľa ľudí by chcelo mať tú schopnosť, aby čítali druhým myšlienky. Neuvedomujú si však, že všetko má aj svoje nevýhody, človek potom pomaly ani nemá čas na to, aby sa venoval tým svojim myšlienkam, ba dokonca z toho človeka dokáže riadne rozbolieť hlava. Nejde len o informácie, ktoré sa človek podozvedá, ide aj o súkromný pokoj a rešpekt myšlienok druhých a tiež ich súkromia. Lenže práve to bolo to, čomu sa mal učiť na nasledujúcich hodinách strávených na cvičisku spolu so svojou tútorkou. Áno, bolo to skutočne tak.
Nestihol sa to naučiť, ale za dlhé roky sa naučil iným veciam a okrem iného často spoznával mysle ľudí, ktorým už raz čítal myšlienky. Nebol problém vybaviť si tie myšlienky, ak mu boli povedomé. A práve preto ho celkom značne prekvapili myšlienky, ktoré sa mu vtesnali do hlavy. Boli také jasné a hlasné, že nemohlo ísť o prelud ani o omyl. Proste to bola pravda...
S trhnutím sa prebral zo svojich myšlienok a započúval sa do toho, čo si osoba blížiaca sa k domu starca (súdil, že sa približuje z toho, že myšlienky mohol počuť čoraz hlasnejšie, takže jednoznačne kráčal a približoval sa).
Tie decká ma raz zabijú, to bol teda nápad od Albína robiť takéto zbytočné rozruchy. Nešlo predsa zase o toľko, že by tieto cirkusy boli potrebné.. a keby nemal podrezaný jazyk, boli by sme sa tomuto všetkému určite vyhli.... no zase, čo ja viem? Celé je to dosť zvláštne, vlastne sa tým deťom ani nedivím.... myšlienky sa na chvíľu stopli, akoby sa zarazili nad tým, čo si to práve tento človek pomyslel, no potom sa znova naplno rozbehli a Leo mal čo robiť, aby ich všetky stíhal registrovať. Niektoré myšlienky boli dosť nesúvislé a preto sa nedalo celkom postrehnúť, ako sa menia myšlienkové pochody tejto osoby. Bola však jednoznačne rozrušená a trochu nervózna.
V myšlienkach zaregistroval starcov hlas. Rozprávali sa... toto mala byť tá sľubovaná návšteva. Do pekla, čo to má všetko znamenať? Ako môže byť toto tá očakávaná návšteva? Myslel som si, že to bude niekto, koho nepoznáme, ale toto som absolútne nečakal... prehnalo sa mu mysľou. Snažil sa ďalej nevnímať, o čom sa rozprávajú, pretože mu to prišlo príliš súkromné a nechcel narúšať niečie súkromie. Nie.. nebol ten typ človeka, ktorý by bol až takto zvedavý. No dobre, bol zvedavý, strašne veľmi zvedavý. Práve preto sa rozhodol pozrieť sa na to, čo sa skutočne deje. Útek nemal zmysel, to vedel hneď, ako začul tie myšlienky. V tej sekunde vedel, že je to nemožné. Určite je tu niečo alebo niekto, kto by im v tom okamžite zabránil.

S tichým výdychom položil ruku na kľučku dverí a potichu ich otvoril. Vyšiel na chodbu a započúval sa do ticha. Podivuhodné ticho. Dokonca ani Labra si nespievala v sprche, ako to mala väčšinou vo zvyku. Pravdepodobne jej v tom bránila prítomnosť starca alebo sa len proste zamyslela, ako sa to stalo aj jemu, kým ležal v tej preveľkej vani napustenej teplou vodou, z ktorej sa mu nechcelo ani veľmi von.
Vybral sa dolu po chodoch. Prstami jemne prechádzal po krivkách zábradlia a načúval myšlienkam. Ešte stále sa rozprávajú o nich. Ako ich môže riešiť takto verejne? Veď, ako sa už stihol dozvedieť, vedia, že má tieto schopnosti.
Aha! Však im o to ide! ozval sa jeho vnútorný hlas a srdce mu pri tej myšlienke takmer vynechalo jeden úder. Doteraz túto frázu považoval za absolútne klišé, no po tejto skúsenosti musel uznať, že to nie je ani tak klišé, ako proste realita sprevádzaná šokovými situáciami, pri ktorých sú takéto pocity zjavne celkom normálne.
"Leo?" ozval sa za ním spýtavý hlas. "Čo to robíš?"
Od ľaku sebou trhol tak silnou, až nadskočil niekoľko centimetrov. Srdce sa mu rozbúšilo a otočil sa na sestru, ktorá stála na opačnom konci schodiska, než on. Jeho očiam neprístupné časti tela boli zakryté len ružovou osuškou s kvetinkami, ktorú si pridržiavala na prsiach, aby jej nespadla. Vlasy mala už suché a vypnuté do drdolu, aby sa mohla venovať úprave iných častí svojej vznešenosti.
Zhlboka sa nadýchol a ,prv, než jej povedal, čo sa robí, znova vydýchol. Niekoľkokrát si to takto zopakoval. Napokon zo seba dostal: "Nič zaujímavé."
"Neviem potom, prečo si sa tak splašil, keď som ťa oslovila, prosím ťa, vidím, že tam dole nejdeš len tak pre nič za nič, máš to napísané na očiach," pozorne ho sledovala, aby jej neuniklo nič, čo sa dohrá v jeho očiach. Síce nemala schopnosť čítať myšlienky tak ako on, ale poznala svojho brata a stačilo jej len sa naňho pozrieť a hneď vedela, že niečo nie je v poriadku, už len podľa toho, ako sa tváril, správal či rozprával. A teraz sa jej rozhodne nezdalo, že robí niečo nezaujímavé. Zaregistrovala aj miernu červeň v jeho tvári. Ahá, takže ho pristihla pri niečom, čo chcel utajiť.
"Špehuješ?" vyslovila v tej istej sekunde, ako jej zišla na um táto bláznivá myšlienka. Netušila, prečo by špehoval. Nemá na to predsa žiadny dôvod. Alebo áno? Ona totiž nemohla vedieť, čo sa deje. Vedel to len Leo, ale zatiaľ jej nič nepovedal.
Sklopil pohľad a zatváril sa dosť neisto. Netušil, či má zmysel, aby jej hovoril, že sa pravdepodobne ešte dnes večer vrátia domov a zajtra pôjdu rovno do školy. Teda je to viac než pravdepodobné.
"Predstav si," začal tak potichu, až ho takmer nebolo počuť. No predsa len.
"Takže?" spýtala sa a zmenila svoj postoj na bojovný. Bola by si aj založila ruky na hrudi, keby sa nebála, že jej medzičasom spadne osuška. Preto dala radšej prednosť pridŕžaniu osušky. Nezmenilo to však v žiadnom prípade nebezpečný výzor, ktorý jej šiel z tváre a očí.
"Ak na seba rýchlo niečo hodíš, možno sa dozvieš," znova sa na ňu pozrel a pod jej pohľadom trochu zbledol. "Nehľaď tak na mňa," vzdychol nešťastne, "vieš, že tento pohľad nemám rád." Pre istotu sa znova zahľadel do zeme a čakal tak na jej odpoveď.
"Som zvedavá, čo to zase bude, takže na mňa počkaj," povedala a už aj zmizla v izbe. Vyšliapal teda znova hore po schodoch a zamieril k izbe, v ktorej zmizla. Nevošiel však dnu, pretože chcel sestre dopriať trochu súkromia pri prezliekaní. Zdalo sa, že aj ona našla všetko potrebné na prezlečenie. Usúdil tak podľa myšlienok, ktoré sa jej hnali hlavou. Bola ohúrená. Keby tak vedela, prečo celá táto maškaráda, nebola by sa z tých šiat tak tešila. Ale v skutku, boli krásne.

Labra veľmi dobre vedela, kedy je potrebné, aby si pohla. Preto jej obliekanie netrvalo ani tak dlho, ako Leo predpokladal, že by jej mohlo trvať.
Návštevník sa ešte stále živo rozprával so starcom, ktorý ho uisťoval, že všetko je v poriadku a že sú zdraví a podobné drísty, ktoré by radšej ani nemusel počúvať, no keď už mal možnosť, nechcel, aby mu uniklo niečo dôležité. Zdalo sa však, že si dáva riadny pozor na jazyk. Musel teda vedieť, že Leo o nich vie. Musel to vedieť, inak by nehovorili len o takých hlúpostiach.
"Hotovo!" ozvalo sa pri ňom. Až ním znova trhlo. Upokojil sa však rýchlejšie než posledne a jemne sestre prikývol a naznačil jej, aby ho nasledovala smerom dole.

So zbytočnou opatrnosťou roztvoril dvere. Labra natlačená na jeho chrbát užasnuto vydýchla a pevne ho chytila rukami okolo pásu. "Bože, len to nie," hlesla zničene, čím obrátila pozornosť návštevy na nich. Aj starec aj muž, ktorý sa s ním rozprával, sa na nich otočili. Muž nižšieho vzrastu s tmavými vlasmi, oblekom na sebe a okuliarmi na nose sa na nich prívetivo usmial. Zdalo sa, že nemá žiadne zlé úmysly so súrodencami Leonardových.
"Ani netušíte, aké problémy ste mi narobili," prehovoril neustále sa usmievajúc. Prečo sa tak usmieva? Napadlo mu. Rozhodol sa, že sa usmeje tiež. "Moja dcéra je úplne na dne, chýba jej vaša spoločnosť. Ani neviete, čo prežívala, keď sa od Albína dozvedela, že ste odišli... nechcel som s ňou o tom hovoriť. Nahnevala sa na mňa. Celé si to vysvetlila celkom inak, než to bolo myslené... Albín to trocha prepískol a ona je z toho teraz chorá, chodí po dome ako duch a takmer o nej ani nevieme. Nedokážem sa dívať na to, ako Alberta trpí, kým ste na úteku, ktorý nemá zmysel. Prišiel som vás odviesť späť domov a postarať sa o vás. Viem síce, že sa vám tu tiež veľmi dobre darilo, ale rozhodol som sa, že už stačilo výletovania a ulievania sa zo školy. Nastal čas, aby ste sa vrátili a pomohli mi trochu." Pri tom, ako hovoril sa mu na vysokom čele, z ktorého mu čoraz viac ubúdali vlasy, ktoré tvorili písmeno M, vytvorili vrásky. Obával sa o svoju dcéru. Nikdy nemyslel veci zle, no nedúfal, že by sa mohli takto obrátiť proti nemu. Preto usúdil, že nastal čas, aby napravil to, čo celý čas robil zle.
"Leo, tvoj odchod ju vzal tuším najviac. Niežeby jej na Labre nezáležalo, ale teba miluje, to viem už dávno, nemusím jej ani čítať myšlienky, aby som vedel, že je to pravda. Vidím jej to na očiach. Má ich spuchnuté a červené. Zdá sa, že už pár dlhých nocí riadne nespala. Keď večer prejdem náhodne, okolo jej izby, počujem jej plač...."
Tu je tvoja odpoveď na tvoju otázku ako sa má... ozval sa v ňom tichý hlások. Sklopil pohľad. V takúto odpoveď rozhodne nedúfal. Veril, že sa má dobre a uvedomuje si, že jeho odchod mal svoj dôvod. Ako tak počúval a sledoval jej otca, postupne si uvedomoval, že to celé vôbec ale vôbec nemalo zmysel, že utiekli zbytočne. Zbytočne sa bránili, zbytočne Labra utrpela to zranenie, ktoré jej zostane navždy, zbytočne utekali... celé to bolo zbytočné!
"Samozrejme, v dedine vám poskytneme príslušné ošetrenie, Labre vyliečime ranu.. nemyslite si, že nevieme ako. Len vás, prosím, vráťte sa."
Obaja ešte stále mlčali. Každý z nich mal trochu iné pocity z toho všetkého. Labra netušila, či mu môžu veriť. Zato Leo vedel celkom presne, čo sa mu odohráva v hlave a preto po chvíli zdvihol pohľad zo zeme a znova ho uprel naňho.
"Vrátime sa pod podmienkou, že nám to všetko vysvetlíte," prehovoril. Zdalo sa, že ho prekvapil, no napokon prikývol.
"Dobre, všetko vám bude včas vysvetlené, ale musíte sa najprv vrátiť. Sľubujem, že sa postarám o to, aby ste pochopili, čo sa presne stalo. Ale asi už aj tak vieš, že to bolo celé jeden veľký omyl.."
"Počkajte, počkajte. Dúfam, že neodídete bez rozlúčky! Staral som sa o vás takmer mesiac!" prerušil jeho reč zrazu starec, na ktorého prítomní akosi zabudli. Teraz sa naňho otočili a všimli si, že sa usmieva. Nikomu z nich však neušlo, že v očiach má, napriek úsmevu na tvári, smutný výraz.
Labra pustila Leonadra a v sekunde bola pri ňom. Chvíľu sa naňho len pozorne dívala, potom ho objala. "Ďakujeme za všetko, za všetku vašu obetavosť a starostlivosť, nikdy na vás nezabudneme, dali ste nám veľmi veľa a hlavne ste sa o nás vždy starali..." šepkala. Keď sa odtiahla, videla slzy v jeho očiach. "Neplačte, ale spomínajte na nás vždy v dobrom."
"Neboli ste vždy tak zlí," priznal, "držte sa a dávajte na seba pozor, nech už príde čokoľvek. A tiež spomínajte." Pri svojich posledných slovách sa pozrel najprv na Labru a svojim pohľadom obdaril aj Leonarda, ktorý sa len ticho prizeral. Keď sa jeho pohľad stretol so starcovým, povedal: "Ďakujeme."

"Decka, musíme ísť," narušil ticho Albertin otec. Tentoraz sa všetky pohľady upreli naňho. Súrodenci vykročili jeho smerom a zaradili sa zaňho. Naposledy sa pozreli na dom, v ktorom strávili posledné týždne.

Skoordinovane sa otočili a vybrali sa za mužom, ktorý ich mal doviesť na miesto, kde sa narodili, kde vyrastali a kde sa práve teraz vracali. Po dlhých týždňoch. Ktovie, čo nás čaká, keď sa vrátime, napadlo Lea.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Milča | Web | 11. january 2014 at 13:25 | React

Zase naprosto úúúžasná kapitola! :D
Bože, jak se jen těším na další! :D
HŠ je prostě tvá best povídka! :D :3
A ještě ta poslední věta! :D :333
Nádhera! :D

2 Pagess | Web | 11. january 2014 at 20:39 | React

Jsem ráda, že jsem tě trošku inspirovala, a snad si diář koupíš! :D :D
Máš nádherný design :) je to tady teď takové útulné :)

3 Lory | Web | 12. january 2014 at 21:47 | React

Já nevím co říct, prakticky bych opakovala to samém co napsali komentáře přede mnou! :-D Je to parádně napsané, obdivuju tvůj styl psaní, píšeš vážně pěkně ;) A je fajn, že ses zase po té podle mě mini pauze ozvala bylo mi smutno bez tvých článků :D

4 Ami | Email | Web | 18. january 2014 at 15:50 | React

Je to nádherný! Těším se na další kapitolu a doufám, že bude brzo :-D Ale musím si dočíst kapitoly předchozí!

5 Xanya | Web | 20. january 2014 at 14:46 | React

Jak Ami-taky si musím dočíst předchozí kapitoly,protože ději moc nerozumím. :D Ale je to opravdu nádherně napsané. 8-O :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement