Prekliata - 5. kapitola

26. january 2014 at 19:18 | Joss |  Prekliata
5. kapitola

Telom jej prešla ostrá bolesť rýchlosťou, akou sa dokáže blesk objaviť na oblohe a vypariť sa zanechajúc po sebe len strašný hluk. Aj táto bolesť po sebe niečo zanechala. Krik. Dral sa jej z hrdla v ešte polovičnom spánku. Napriek tomu znel tak jasne a ostro až takmer trhal ušné bubienky. Pre boha, čo je to? Neľudská bolesť zviera moje telo..... moju dušu... hnalo sa jej mysľou ako mnohé ďalšie prudké myšlienky, na ktoré sa sústredila len s obrovským úsilím.
Uvedomila si, že ešte stále kričí. Následne aj zovretie niečích rúk na svojich ramenách a hlas. Vnímala len hlas, nie slová. Len ten tón hlasu. Taký ustráchaný. Poznala ho. Mala by ho poznať. Rovnako ako by mala prestať kričať. Bolesť už dávno pominula, no krik zostal.


Prečo? Prečo sa jednoducho nedokáže upokojiť?
"Kai... Kaima..." Konečne začula aj slová, ktorými sa jej hlas prihováral. Prudko roztvorila oči a pozrela sa na majiteľa onoho hlasu. Pohľad sa jej stretol s očami svojho kamaráta. Jeho oči boli plné obáv, neistoty a strachu, rovnako ako aj hlas, ktorým sa jej predtým prihováral. Teraz stíchol. Snažil sa porozumieť tomu, čo sa stalo, no napriek tomu nechápal. Nechápal, čo sa to deje s jeho kamarátkou. Ešte k tomu takto neskoro v noci. Prečo v jej hlase znie toľko bolesti? Bola to len nočná mora alebo si ublížila? Pýtal sa sám seba v duchu otázky, na ktoré si nevedel odpovedať.
Krik ustal. V náhlom tichu bolo počuť jej tichý trhavý dych a bola by prisahala, že aj splašený tlkot jej srdca.
"Si v poriadku?" začula otázku. Netušiac ako, jemne prikývla hlavou. Po tom všetkom na ňu padla akási otupenosti a únava. Nemala síl mu odpovedať, aj keď by to veľmi rada spravila. Akási neznáma sila ju prinútila znova si ľahnúť a zavrieť oči.
Skôr, než začula jeho ďalšiu otázku, zaspala.

Len veľmi pomaly nadobúdala späť svoje vedomie. Koľko je hodín? Kde to vlastne som? Čo sa to stalo? Prebehlo jej mysľou hneď niekoľko zmätených otázok. Lenivo roztvorila oči a pozorne sa rozhliadala po miestnosti, v ktorej sa nachádzala.
Ako som sa sem dostala? udivený tón jej vnútorného hlasu prekvapil aj ju samu. Absolútne netušila, ako sa dostala do svojej izby a to ju trochu znepokojovalo. Čo sa stalo na tom koncerte? Znela ďalšia netrpezlivá otázka čakajúca na zodpovedanie. Zdalo sa však, že všetky otázky akéhokoľvek druhu budú musieť počkať na svoje odpovede ešte nejaký čas, pretože v blízkosti sa nenachádzal nikto, kto by poznal odpoveď na ne.
Dvere na izbe sa trochu pootvorili a v medzere, ktoré vznikla sa objavilo čiesi oko. Spoznala svoju mamu a trochu sa upokojila. Možno to bol všetko len sen... napadlo ju. Žiadny koncert nikdy nebol, nikdy som nikam s Dávidom nešla, nikdy.. nikde... Tieto myšlienky jej však nejako nedávali zmysel. Nemohol to byť sen. Prečo by to bol len sen? Vždy sa našli nejaké protiotázky, ktoré zavrhli predošlé otázky. Nemala rada takéto svoje uvažovanie. Napriek tomu sa však dosť často k nemu uchyľovala. Pomáhalo jej to v mnohých situáciách. Aktuálne však nie.
"Dcérka?" do uší sa jej dostal jemný hlas matky, ktorá medzičasom vošla do izby a podišla k jej posteli. "Už si hore? Ako sa cítiš? Nič ťa nebolí?" Zahrnula ju spŕškou otázok, ktorých zmysel jej akosi unikal. Ako by som sa asi tak mala cítiť? Okrem toho, že neviem, kde som sa tu vzala a čo sa stalo som v poriadku.. alebo nie? "Čo sa stalo, mami?" spýtala sa potichu miesto toho, aby odpovedala na otázky, ktoré čakali na zodpovedanie. Však ony si počkajú. Niekedy na ne odpovie. Možno neskôr. Teraz však bolo dôležité, aby sa dozvedela viac o tom, čo sa stalo na tom koncerte. Ak nejaký vôbec bol.
"Pred troma dňami ťa Dávid priviezol domov, na koncerte ste nakoniec neboli, pretože si blúznila v horúčkach nad ránom, pár hodín pred začiatkom vystúpenia. Strašne sa o teba bál, vraj si kričala a bola si značne mimo, na otázky si mu odpovedala len pokyvovaním hlavy a potom si zrazu zaspala. Myslel si, že i odpadla alebo že sa ti niečo stalo... bola si mimo a nemohol ťa zobudiť, videl však, že dýchaš, tak zavolal doktora. Zmerali ti teplotu a rozhodli, že bude lepšie, ak ťa odvezie späť na Slovensko, kde ťa riadne prešetria. Bol tu asi pred hodinou a ešte párkrát pred tým, ale spala si. Spala si v jednom kuse, už sme sa začínali báť, že sa nezobudíš..." V očiach jej zazrela zúfalstvo a strach. Ťažko sa verilo tomu, čo si vypočula, ale pravdepodobne to všetko bola pravda. A táto verzia by aj odpovedala na všetky otázky, ktoré jej kládol vnútorný hlas. Tak teda na koncerte nebola preto, že ochorela a tri dni bola mimo.
"Odpustite mi to," dostala zo seba šokovane.
"Prosím ťa, a čo ti máme odpúšťať? To, že si ochorela? Zbláznila si sa? Prečo sa ospravedlňuješ za takú hlúposť, dievčatko moje?" Sadla si na kraj postele. Načiahla sa a vzala jej ruku jemne do tej svojej. Stisla ju jemným dotykom, ako zakaždým, keď sa spolu dôverne rozprávali o niečom, čo sa týkalo len ich dvoch. Toto gesto značilo vzájomnú dôveru medzi týmito dvoma ženami. Vlastne ženou a takmer ženou. Kaima sa totiž nepovažovala za dospelú napriek tomu, že už pred pár dlhými mesiacmi dosiahla obdivuhodný vek osemnásť rokov. Teda už má vyše osemnásť rokov. Ona však odmieta pripustiť fakt, že je to tak.
"Mamička," vzdychla potichu, "musela som vám narobiť strašné starosti a strašne ma to mrzí." Hovorila tak potichu, až ju miestami nebolo takmer počuť. Robilo jej problém hovoriť hlasnejšie. Bola ešte ospalá a preto sa bála hovoriť hlasnejšie.
"Starosti? Keď ti ustúpila horúčka, všetci sme sa potešili, že to nie je nič vážne, doktor tvrdil, že si musela prejsť nejakou traumatizujúcou situáciou, ktorá ti utkvela v pamäti, nevieš náhodou o niečom takom? Stalo sa ti niečo v škole? Šikanujú ťa? Posmievajú sa ti?" V tejto situácii bolo dosť očividné, že matka má o svoju jedinú a zároveň najdrahšiu dcéru skutočne obavy. Nemohla predsa dopustiť, aby jej dievčatko trpelo pre nejakých nevychovaných sopliakov zo strednej školy, ktorí sa nevedia vpratať do svojich koží.
Ona však na jej otázku prudko zavrtela hlavou. Pochopila však, že to bola chyba, keď sa jej rozostril pohľad. Musela zavrieť oči a trochu upokojiť svoje telo a hlave hlavu, v ktorej je naraz začalo strašne hučať. Ešte stále sa necítila celkom vo svojej koži. "Mami, to je v poriadku, nikto ma nešikanuje.." hovorila pomaly a stále potichu. Snažila sa dať svojim slovám dôraz pomalým tempom reči. Chcela, aby matka pochopila, že sa pletie.
"Naozaj?" spýtala sa, aby sa uistila, že je to pravda. Už z predošlých skúseností vedela, že ak sa bude niekoľkokrát po dcérinom prehlásení uisťovať, či je to pravda alebo nie je, dcéra nakoniec poľaví a povie jej pravdu.
"Áno," slabo prikývla stále držiac oči zatvorené v snahe skrotiť bolesť.
"Je ti dobre, Kaima?" položila jej otázku, ktorú sa jej už pýtala na začiatku, ale ešte stále sa nedočkala odpovede. Na základe dcérinho správania však usúdila, že by bolo na mieste, aby sa ju spýtala znova. Nevyzeralo to najlepšie.
"Je mi fajn, len ma trochu bolí hlava..." povedala a ruku si vymanila z matkinho zovretia.
"Donesiem ti tabletky, mala by si ešte odpočívať. Zajtra znova zavolám do školy, aby som dala vedieť triednej, že minimálne do konca týždňa neprídeš, ale že si inak v poriadku a už si aj pri vedomí. Keby si len vedela, ako sa tvoji spolužiaci o teba báli. Bol ich tu celý zástup, ale poslala som ich domov, pretože si aj tak spala a nepamätala by si si na to.. nechcela som, aby ťa nejako obťažovali, ale myslím, že ešte prídu..." Kaime sa po matkiných slovách zjavil na tvári úsmev. Spolužiaci na ňu mysleli a robili si obavy. To od nich ani nečakala. Niečo také pekné. Ako je možné, že ich trápi ich trápi jej zdravotný stav? Povedala im o tom triedna? Určite áno, Dávid by určite niečo také nepovedal pred všetkými, takéto veci si rád nechával pre seba.
Ani si neuvedomila, kedy v miestnosti osamela. Až chvíľu po odchode matky zaregistrovala, že opustila miestnosť a ona je sama so svojimi myšlienkami. Uložila sa trochu pohodlnejšie a z úst jej vyšlo slabé zívnutie. Napriek tomu, že posledné tri dni bola podľa všetkého mimo a spala, sa jej znova chcelo spať. Privrela teda oči, aby mohla spať. Rukami objala vankúš a zhlboka vdýchla povedomú vôňu. Vôňu domova, v ktorom vyrastala a v ktorom žije dodnes.
Sny sa pomaly zniesli do jej myšlienok a roztiahli v nich svoje široké siete. V hlave sa jej okamžite začal premietať jeden z milióna snov, ktoré mal pre ňu osud nachystané.

Ako v tranze kráča dlhou chodbou. Vdychuje dobre známy vzduch do svojich pľúc. Inokedy by jej tento vzduch spôsoboval ohromné muky a utrpenie, teraz však akoby hladil jej dušu a pomáhal jej vrátiť sa do prostredia, na ktoré bola zvyknutá dlhé roky. Veď by sa dalo povedať, že v týchto chodbách vyrastala. Prežila tu svoje detstvo, svoju pubertu a aj svoju osemnástku.
Prečo sú tie dvere zatvorené? Prekvapene zastala pred dverami a vlasy si prehodila dozadu na chrbát, pretože jej začínali pomaly zavadzať. Normálne bývajú roztvorené dokorán... uvažovala ďalej a váhavo položila ruku na kľučku.
Odpočítavala sekundy do otvorenia dverí. Pomaly tisla kľučku smerom dole. Žalúdok jej zvieral zvláštny pocit, ktorý si nevedela vysvetliť. Netušila prečo cíti to, čo cíti pri otváraní týchto dverí. Avšak....
Skôr, než si to stihla uvedomiť, ktosi prudko otvoril dvere z druhej strany a ona stratila rovnováhu. Zletela mu prudko do náruče. Dokonca pritom nevydala žiadne vypísknutie, ako by to spravila väčšina v jej prípade. Zostala ticho... len srdce sa jej v tej sekunde prudko rozbúchalo až to vyzeralo, akoby jej od ľaku chcelo vyliezť z hrude von a odskákať si niekam preč.
"Ale, toľko horlivosti si snáď ani nezaslúžim," prehovorila osoba, v ktorej náruči spočívala, v sekunde, keď sa naňho pozrela a stretli sa im pohľady. "Tušil som, že som ti chýbal," dodal ešte a pomohol jej nadobudnúť stratenú rovnováhu.
A vtedy mala možnosť dôkladne si prezrieť miestnosť - triedu. Na strope visel v popredí veľký transparent s nápisom Kaima, vitaj späť! Tabuľa bola popísaná rôznymi venovaniami typu: "Učitelia sa na teba pýtajú..", "Sme s tebou neustále." a podobne. Všetky pohľady sledovali jej bledú tváričku s jasnými očami tekvicovej farby, ktorými si ich prezerala.
Znova sa stretla s pohľadom toho, čo ju tak veľmi prekvapil vo dverách. Lukáš - vysoký chalan s vypracovaným telom, tmavými neposlušnými kučerami a modrými očami je snom viacerých študentiek na škole, dokonca aj v tejto triede. Našli sa však aj takí, čo ho veľmi v láske nemali. Najmä medzi chalanmi, ktorí pracovali na svojom egu, ktoré on v mnohých smeroch narúšal nepríjemnými uštipačnými poznámkami. A dievčatá z neho boli paf.
A on teraz hľadel priamo na ňu. V očiach obavy... počkať, obavy? Zarazila sa nad týmto objavom. On sa nikdy o nikoho nebál. No možno je to len povera, ktorú rozšíril jeho fanklub.
"Vraj si blúznila," vytrhol ju z myšlienok jeho hlas. Neustále naňho hľadela ako zhypnotizovaná. Čo by od nej chcel počuť? Veľmi si na to nespomína. Ale asi to bude pravda. "To povedal Dávid," doplnil sa ešte pre vysvetlenie, keď si všimol, ako naňho hľadí. "Dúfam, že si nestratila počas tej choroby hlas...." neodpustil si malé podpichnutie a rukami ju chytil za ramená.
"Keď to povedal, asi to bude pravda, ja si na to nespomínam," prehovorila potichu a pomaly, takže Lukáš mal čo robiť, aby počul jej slová. Predsa len sa mu to podarilo, neskôr sa mu zjavil na tvári víťazoslávny úsmev. Otvoril, že niečo povie, no v sekunde ich zase zavrel a pohľad zamieril kamsi za ňu. Zatváril sa pohŕdavo a zase ju pustil. Stačili len sekundy na to, aby pochopila. Otočila sa a pohľad sa jej stretol s pohľadom toho, ktorého túžila vidieť v tejto chvíli najviac. Už nevnímala ostatok triedy, ktorý sa radšej venoval iným činnostiam, než aby sledoval, čo sa deje v zadnej časti triedy pri dverách. Lukáš sa tiež niekam vyparil, no to už Kai absolútne nezaujímalo. Priskočila k Dávidovi a prudko ho objala.
Cítil jej teplo a tlkot srdca. Celým telom mu prebehol príjemný pocit z jej prítomnosti. Bol taký rád, že je späť a je v poriadku. Ale... "Ty si schudla..." s obavami sa pozrel na jej tvár, ktorá bola skutočne trochu pochudnutá. Ten, kto ju dobre poznal, to musel vidieť už na prvý pohľad. A celkovo vyzerala akoby sa mala každú chvíľu vypariť. Celá slabá a bledá. No predsa to bola ona.
"To sa zase spraví," uistila ho a na tvári sa jej zjavil úsmev uisťujúci Dávida v tom, že hovorí pravdu. Nemala v pláne pokračovať v chudnutí, už takto si prišla neuveriteľne slabá a žalúdok jej trpel. Po chorobe však trpela dosť veľkým nechutenstvom k jedlu a bolo pre ňu ťažké niečo skonzumovať napriek tomu, že sa o to snažila. Ale zlepšovalo sa to.
"Zdá sa, že ti prichystali pekné prekvapenie, čo?" s úsmevom mávol rukou ukazujúc na tabuľu a na plagát visiaci zo stropu. Po jeho slovách si spomenula. Otočila sa, no miesto, kde predtým stál Lukáš, bolo prázdne. Rozhliadla sa po triede. Sedel na svojom mieste a čosi usilovne ťukal do telefónu. Ignoroval ju, akoby sa nikdy nebolo odohralo to všetko. Možno sa to ani neodohralo, možno som si to len vymyslela v tom šoku, napadlo ju. Táto myšlienka ju trochu vydesila.
"Ten si ťa už tak ľahko nevšimne," začula Dávidov hlas. Nebola si celkom istá, o čom hovorí. Pozrela sa naňho a videla kam hľadí. Mierne sa pousmiala.
"Nezáleží mi na jeho pozornosti, nestojím o ňu," zavrtela prudko hlavou. Možno až prehnane a tým sa prezradila. Cítila sa hlúpo, že sa k nemu predtým otočila chrbtom bez ďalších slov. Avšak v tej chvíli pre ňu znamenalo viac privítanie Dávida, než rozhovor s Lukášom. Sťažka vzdychla a vybrala sa na svoje miesto, kde sa usadila.
Toto sa nezmenilo, prešlo jej mysľou, kým sa pripravovala na začiatok prvej hodiny.

Posledný schod, posledných pár sekúnd činnosti vykonávanej nohami. Posledný úsek jej cesty.
"Ty si vôbec neuvedomuješ, čo jej hrozí!" Ticho preťal hlasný ženský výkrik plný paniky. Strhla sa a zarazila sa v polohe, v ktorej sa práve nachádzala. Mama! zvolala v duchu. Nie, toto nemôže byť mama, nikdy sa s nikým nehádala... potichu vzdychla a prikročila ku dverám. Priložila na ne ucho a načúvala hlasom za nimi.
"John, ty si taký ignorant!" počula znova kričať svoju matku. Predpokladala, že druhá osoba - otec, niečo predtým povedal, no nestihla začuť čo.
"Nedá sa jej pomôcť, Stephanie, už sa to nedá odvrátiť, proste sa to stane..." počula jeho tichý hlas. Bol plný strachu a obáv. Obáv z čoho? O čom sa to vlastne hádajú? Pýtala sa sama seba v duchu. "Upokoj sa, Steph, naša dcéra a my si s tým určite poradíme..."
Je to aj o mne... uvedomila si v akomsi tranze. Čo budem robiť? Nasledovala ďalšia z hŕstky zúfalých otázok v jej hlave. Po poslednej otcovej vete ich bolo čoraz viac. Rodičia jej niečo určite taja, ale čo?

Otočila sa na podpätku. Nie, nie je to myslené obrazne. Skutočne si po dlhej dobe obula čierne lodičky s okrúhlym špicom, ktoré sa dokonale hodili k jej čierno bielej košele, ktorú si zvolila pre dnešný deň.
Podišla k vyľudnenej zastávke. Postavila sa k tabuli s odchodmi autobusov a z vrecka vytiahla mobil, aby sa pozrela na čas. Mala päť minút do príchodu autobusu, tak sa rozhodla sadnúť si na lavičku. Zložila si batoh z pliec a začala sa v ňom prehrabovať. Vytiahla zošit matematiky a roztvorila ho. Začítala sa do zoznamu vzorcov, ktoré si vypísala na jednu stránku, aby vedela, čo si zopakovať na písomku. Tak čítala cosínus, sínus, tangens, cotangens... Vyvrátila oči do vzduchu a začala si v hlave prehrávať poslednú hodinu matematiky, ktorú mali toho dňa ako tretiu.

Učiteľka stála pri tabuli a písala na otvorené krídlo kriedou zoznam všetkého, čo sa ocitne na písomke, ktorá ich zanedlho čaká. Nezabudla pritom niekoľkokrát podotknúť, že na opakovanie nemajú veľa času, takže trieda by sa mohla upokojiť a v tichosti pracovať a plniť všetky pokyny, ktoré im na nasledujúcich dvoch hodinách zadá. A potom ich čaká skúška. Pri rozprávaní pohadzovala svojou krátkou hrivou už niekoľkokrát zafarbenou na blond a sem-tam na triedu zajastrila spoza skiel okuliarov, ktoré vyšli z módy snáď ešte v minulom storočí. Po jej slovnom prejave trieda spustila do ohromného smiechu a vrava zhlasnela. Kai s Dávidom bola snáď jediná, čo si zachovali chladnú hlavu a pokoj. Nenechali sa uniesť davovou psychózou, ktorou trpel zvyšok triedy.
Matematikárke trvalo riadne dlho, kým triedu znova upokojila a začala s opakovaním. Väčšina triedy pochopila, že aj keď tieto veci nebudú v budúcnosti v praxi potrebovať, písomku napísať musia, pretože ide o ich budúcnosť.

Zo spomienok na tretiu vyučovaciu hodinu ju vytrhol pohyb vzduchu v jej blízkosti. Trochu sebou trhla a prudko zavrela zošit matematiky. Pozrela sa na osobu, ktorá práve prišla k zastávke. Trvalo len pár sekúnd, kým spoznala osobu stojacu pri dopravnom výpise. Srdce sa jej prudko rozbúchalo. Čas plynul spomalene. Jeho hlava sa otáčala jej smerom. Postrehol jej pohľad. V očiach sa mu zračilo prekvapenie. Vtom sa mu v očiach mihlo poznanie. Spomenul si na ňu.
"Ahoj," prehovoril potichu.
"Dobrý..." odzdravila rovnako potichu. Prudko sa prehla v páse až to vyzeralo akoby jej prišlo zle. Na moment si to skutočne aj myslel, ale keď roztvorila batoh a vložila doň zošit, ktorý dovtedy spočíval v jej lone, zase sa upokojil.
"Je ti dobre?" spýtal sa jej, keď si všimol jej strhanú a zničenú tvár.
"Je mi fajn, len nedokážem pochopiť, ako niekoho celkom cudzieho, koho vidím druhýkrát v živote, môže zaujímať, ako sa má dievča, ktoré nepozná." Jej poznámka ho očividne prekvapila. Nadvihol obočie a nadychoval sa, že niečo povie, keď vtom sa postavila a ešte dodala: "Prichádza mi autobus, ak dovolíte.." Povedala to s takým chladom v hlase. Skontroloval spoj a pousmial sa.
"To budeme cestovať spolu," podotkol a zasmial sa potichu. Počkal spolu s ňou, kým autobus zastaví na zastávke a nastúpili. Podržal jej jedno z posledných voľných miest, aby si mohla sadnúť. Vyzerala zoslabnuto. Ktovie, čo sa jej stalo? Pýtal sa sám seba v duchu, no nahlas sa neodvážil. "Pýtala si sa ma, ako ma to môže zaujímať. Možno ma to nezaujíma, len sa snažím nadviazať normálnu reč.. narážam však na priepasť a neviem, kde sa stala chyba.. nechcel som ti vtedy ublížiť... chcel som ti len pomôcť a dať ti radu do života, aby také pekné dievča, ako ty nedopadlo zle." Pozrela sa naňho svojimi jasnými očami, ktoré vždy každého upútali. V hlave sa mu vybavila spomienka na to, ako ju prvýkrát spoznal. Na očiach mala okuliare. Nechcela, aby okolie videlo jej oči. Hanbila sa za ne alebo ju k tomu viedli iné pohnútky. Tieto oči naňho v tomto momente hľadeli plné myšlienok. Rozmýšľala nad tým, čo by povedala.
"Ja viem, za to vám ďakujem, ja len... prepáčte... je toho na mňa posledne strašne veľa a dnes sa stalo čosi, čomu celkom nerozumiem a rada by som to pochopila, nechcela som si na vás vybíjať zlosť.." preventívne uhla pohľadom, aby sa nemusela naňho dívať, dlhšie už nemohla.
"Ja sa na teba nehnevám a chcel by som ťa poprosiť, aby si mi tykala, ak ti to nebude prekážať, prídem si príliš starý na to, aby si mi vykala," na tvári sa mi zjavil mierny úsmev.
"Tak teda dobre..." prikývla a pohľad jej znova padol naňho. Musela sa usmiať, keď videla, ako sa jej odpovedi potešil. "Moje meno iste poznát... poznáš.." stihla sa opraviť. Chvíľu bude trvať, kým si na to zvykne. Prikývol. "A ty moje?" spýtal sa. Mala by ho poznať, ale či si spomenie, to je otázka. Chvíľu sa zdalo, že loví v pamäti. Napokon prikývla. "Marek, nie?" Znova prikývol a na tvári sa mu zase raz zjavil úsmev. Zdalo sa, že sa večne usmieva. Taký bezstarostný pohľad a úsmev. S takým sa ešte snáď nestretla. Videlo sa jej, že svoju náladu a postoje prenáša aj na ňu.
Pohľad jej padol na tabuľu s vypísaným zastávkami a na moment sa vydesila.
"Už budem vystupovať," povedala a zatvárila sa mierne sklamane.
"Nestretla by si sa so mnou ešte niekedy?" spýtal sa jej.
"Rada, ak budem môcť, kedy?" spýtala sa aj ona a pozrela sa naňho. Z vrecka vytiahol malú kartičku a strčil jej ju do ruky so slovami: "Kedykoľvek, keď budeš mať čas, prispôsobím sa.." zasmial sa. "Maj sa pekne.." rozlúčil sa s ňou. Mávla mu, kartičku si strčila do vrecka a vystúpila z autobusu.

Zamierila si to k jednému z panelových domov nachádzajúcich sa neďaleko zastávky. Vyšliapala si k jednému z vchodov a našla správne miesto. Počkala, kým jej kamarát otvorí dvere a vošla dnu.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lory | Web | 27. january 2014 at 21:28 | React

Wow, to bylo opravdu zajímavé čtení, úplně jsem ztratila pojem o čase... bohužel jsem nečetla předchozí kapitoly, tak to budu muset napravit, takhle v tom tak akorát plavu =D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement