Dospelí neplačú ► 1. kapitola

25. february 2014 at 22:06 | Joss |  Dospelí neplačú
"Necvičiaci, usaďte sa na lavičky a vy, zvyšok, rozbehajte sa a po rozcvičke v podaní Patrika si zoberiete lopty a budete trénovať hod na kôš a dvoj takty, ktoré tu ešte mnohí nemáte urobené na známku, takže, pustite sa smelo do toho!"
Po skončení predslovu, ktorý mal učiteľ telesnej, som sa takmer bez života odpotácala k lavičke, kde som sa usadila a oprela o stenu. Bojujúc s bolesťou, ktorá sa mi šírila celým telom, som sa pokúšala sústrediť svoju pozornosť na hodinu fyzických výkonov odohrávajúcu sa predo mnou. Bola som úprimne rada, že nie som jej súčasťou. Dnes by som to asi nezvládla.
Boj som prehrala. Než som sa stihla nazdať, v ústach som cítila žlč a celý obsah žalúdka, ktorý zatiaľ zotrvával v celku, sa priečil. Vyskočila som na nohy a rukou si prikryla ústa. Na spýtavý pohľad učiteľa som reagovala tým, že som sa rozbehla k dievčenským šatniam. Tú dlhú miestnosť plnú oblečenia a batohov som prebehla akoby ani nebola a konečne som sa dostala k vysnívaným záchodom. Nad záchod som sa sklonila akurát včas. Žalúdok naruby.



Na dvere sa ozvalo zaklopanie. Pravdepodobne učiteľ, napadlo ma, ako som sa tak vysilene pridŕžala rukami okrajov záchodu, pričom mi bolo absolútne jedno, že je to nehygienické. Takéto hlúposti ma skutočne v tej chvíli netrápili.
"Terezka, je všetko v poriadku?" Správny odhad, ozval sa vnútorný hlas v mojej hlave. Otvorila som ústa, že čosi odpoviem, no dávenie ma premohlo prv, než som zo seba stihla vydať akýkoľvek iný hlas. Mrzelo ma, že nemôžem odpovedať na otázku priamo, no zvuky a tekutiny, ktoré zo mňa šli zároveň vyriešili odpoveď na položenú otázku.
"Terezka, zavolám školskú doktorku, aby sa na teba pozrela, keď vyjdeš von, daj sa trochu do poriadku a príď za mnou do kabinetu." Počula som jeho tiché vzďaľujúce sa kroky. Snažila som sa zhlboka dýchať. Pridŕžajúc sa steny som sa postavila a podarilo sa mi dokonca aj spláchnuť záchod. Odomkla som a vypotácala sa von pričom som sa takmer zrazila s náhliacou sa sestričkou. Zatočila sa mi hlava a jediným mojim šťastím boli rýchle reflexy ženy, ktorá ma zachytila. Stretli sa nám pohľady.
"Vy ste tá, ktorej je nevoľno?"
"Ja som tá, ktorá práve vyšla zo záchodu," podľa pohľadu, ktorým ma prebodla som usúdila, že som si práve znepriatelila osobu snažiacu sa o pomoc. Nuž čo tam po tom?
"Dajte sa do poriadku a dostavte sa do kabinetu," zasyčala mi do tváre, pustila ma, otočila sa a prudko vykročila. Dvere kabinetu sa za ňou zabuchli a ja môžem prisahať, že som cítila otrasy.
"To sa tam mám doplaziť alebo čo?" rukami som sa chytila steny a zašla do spŕch, kde sa nachádzali umývadla. Pri jednom z nich (tom, čo bolo najbližšie ku mne) som sa opláchla.

Sťažka som dopadla na stoličku, na ktorú ma surovo strčila doktorka. Mala som chuť nakričať na ňu, čo si to dovoľuje. Búrili sa mi hormóny, čomu som celkom nerozumela. Nestáva sa často, že by som mala chuť na niekoho kričať. Možno tak doma, ale na verejnosti sa väčšinou viem správať pokojne a s chladnou hlavou. Dokonca neodvrávam autoritám a držím sa v ústraní. Toto proste nie som ja. Niečo sa teda muselo zmeniť. A to niečo zahŕňa teda rozhodne viac vecí, myslím.
V hlave sa mi vynárajú spomienky na ten večer, keď sa to všetko zomlelo a znova raz sa mi chce kričať. Pre boha, ako sa mi toto mohlo stať? pýtam sa sama seba. A prečo o tom nedokážem s nikým rozprávať? Priznávam si ďalší smutný fakt. Nemôžem o tom hovoriť, aj keď by som veľmi chcela. Na otázky rodičov reagujem podráždene. Viac, než je normálne. A na otázky ostatných zvysoka kašlem. Nezaujímajú ma. Nemajú právo starať sa do môjho života. Ale strašne bolí to, čo sa mi stalo. Už sa to však nedá vrátiť späť.

Doktorka mi pozerala hrdlo, pýtala sa na moje pocity v žalúdku a na presnú oblasť bolesti. Všetko som jej poukazovala. Odmietla som sa však vyjadriť k tomu, kedy som naposledy mala pohlavný styk. To si akože vyprosím. Miesto toho som sa mimovoľne rozrevala a dôvod som odmietla udať.
"Musíte spolupracovať, inak nikdy neprídem na to, čo vám je, slečna!" ostrý hlas ošetrovateľky vo mne vzbudil ďalšiu vlnu odporu, no cez vzdychy a vzlyky a to všetko, čo sa mi dralo z hrdla, som sa na ňu nemohla osopiť.
"Katka, myslím, že keby nám to Terezka chcela povedať, určite by to spravila," zastal sa ma učiteľ. Bože, zožeriem ho zaživa... rozplývala som sa v duchu nad jeho slovami, no miesto vyznania lásky som znova len niekoľkokrát zavzlykala a hlasno smrkla.
"Pán profesor, takto ale nemôžeme vylúčiť, že vaša študentka nie je tehotná a ja by som rada povedala, že je všetko v poriadku a je to len obyčajná nevoľnosť." Bože! Toto ma ani nenapadlo! Táto myšlienka sa vo mne priečila ako ešte žiadna. To nie.. to nie.. to nie.. to nie... prehrávalo sa mi v hlave stále dokola ako nejaká pokazená páska.
"Tak to proste prenechajte...." zaklopanie na dvere prerušilo učiteľa. "..ďalej." Dvere kabinetu vrzli a počula som, ako ktosi vošiel dnu.
"Pán profesor, môžeme sa ísť prezliecť?" Patrik. Rýchlo som sa otočila, aby som sa vyhla jeho zvedavému pohľadu a skryla si tvári v dlaniach.
"Jasné, jasné, známky si spravíme na budúcu hodinu, mrzí ma, že som vás nechal celú hodinu samých, ale, tuto vaša spolužiačka Terezka, má menšie problémy, snažíme sa vyriešiť ich," ospravedlnil sa. Však oni boli len radi, predpokladám, že momentálne ma oslavujú.
"Chápem.. a Teri, neboj sa, bude to zase v poriadku," povedal. Prekvapilo ma to, zdalo sa, že jeho skutočne trápil môj stav.
"Mhm.. ď..ďakujem," dostala som zo seba horko-ťažko. Potom som počula už len to, ako sa dvere zavreli a radostný výskot spolužiakov, ktorí sa hrnuli do šatní, aby sa prezliekli a pripravili na cestu domov. Ja sa domov asi ešte tak skoro nedostanem.
"Máš veľmi dobrých spolužiakov," prehovoril ku mne znova učiteľ a ja som len prikývla a cítila som sa o niečo pokojnejšie. Vedela som, že sa o mne budú rozprávať ešte veľmi dlho.
Doktorke už bolo asi pridlho, pretože sa zrazu ozvala: "Myslím, že tu sa moja práca skončila, odporučila by som vám zavolať jej rodičom a ju vziať na Kramáre, kde ju vyšetria rozhodne lepšie, než ja tu bez dostatočných informácií."
"Tak dobre, zariadim to. Takže vy môžete ísť domov a Terezka sa tu so mnou ešte chvíľu zdrží a potom sa pôjdeme dať vyšetriť, môže byť?" Bez toho, aby si to uvedomil zarýmoval. Cez slzy som sa trochu pousmiala a slabo prikývla. Čo iné mi zostávalo? Nemohla som klásť odpor.

"Slečna, posaďte sa, tuto prosím," mladá doktorka, ktorá sa ma ujala, ukázala na jedno z kresiel nachádzajúcich sa v ordinácii. Pacienti sa v nich zrejme mali cítiť pohodlne, ale asi sa pri ich umiestňovaní zabudlo na to, že pohodlie prestáva byť pohodlím, ak človek čaká na rozsudok o tom, čo mu vlastne je.
Usadila som sa a ruky si zopla v lone ako v kostole pri modlitbe. S rodičmi sme príliš často chodievali do kostola a tak som k tomuto postoju mala veľmi blízko. Až na to, že odkedy sa to všetko zomlelo... nemohla som chodiť do kostola. Hanbila som sa, pretože som názoru, že to všetko bola moja vina, aj keď ešte presne netuším, čím som si to zavinila. Určite raz na to nájdem odpoveď.
"Kým sme vám robili vyšetrenia, rozprávala som sa s vašimi rodičmi aj profesorom a zdá sa, že všetci majú trochu zmätok v tom, čo sa s vami deje. Nie som žiadny detektív, ale proste mi neušlo, že ste psychicky na dne. A než vám poviem výsledok vyšetrení, prosím, povedzte mi pravdu, kedy ste mali naposledy pohlavný styk?"
Občas sa človek nestíha čudovať tomu, čo ho v živote postihne. Napriek všetkému som počas posledných chvíľ nadobudla pocit, že pri mne stojí omnoho viac ľudí, než by som bola kedysi povedala, že by mohlo stáť.

"Viete, podľa toho či ide o dobrovoľný alebo nedobrovoľný..." dostala som zo seba. Nespoznávala som svoj hlas. Bol taký tichý, takmer nečujný. Viac než zvyčajne.
"Niekto vás znásilnil?" spýtala sa ma a mne nezostávalo nič, než len prikývnuť na jej otázku. Táto doktorka sa tak stala prvou osobou, ktorej som o tom oficiálne povedala.
"Pre boha... pre boha.. dievča, prečo ste o tom nikomu nepovedali? Prečo ste mlčali a nešli na políciu? Pre boha.." Neberte meno božie nadarmo. Na spovedi by mala čo robiť, pomyslela som si, no v tom momente mi neprišlo vhodné povedať to aj nahlas.
"Ja... hanbila som sa.. bála.. ja neviem, nechcela som o tom hovoriť. A okrem toho, netuším, čo s tým má slovenská polícia. Heslo Pomáhať a chrániť na ich autách je asi len na okrasu, pretože v skutočnosti by sa im nikdy nepodarilo nájsť muža, ktorý ma znásilnil.." vychrlila som toho na ňu viac, než som mala pôvodne v pláne.
"Dievčatko moje.. ja.. ja vám asi neprinesiem nič príjemné do života," rukou si nervózne prehrabla vlasy a ja som tušila jej nasledujúce slová. "Vy... ste totiž tehotná."
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Katie | Web | 26. february 2014 at 8:43 | React

Wow tak to pro ni není dobré ale mě zajímá co bude dál. =D

2 Zuzka | Email | Web | 26. february 2014 at 15:08 | React

Ááá, super že niečo nové :) Je to skvelé, teda nie že by bolo skvelé, že je tehotná a že ju niekto znásilnil ale... vieš ako to myslím :D Teším sa na pokračovanie!

3 Lory | Web | 26. february 2014 at 21:32 | React

Ju tak nový začátek vypadá zajímavě... oh to zakončení mě dost... no já nevím zaskočilo? :D Musím si hned přečíst tu druhou kapitolu, doufám že to stihnu než se u nás v baráku vypne wifina, ale v tom případě bych si to dočetla určitě zítra, slibujuuu :D

4 Ewiline | Email | Web | 13. march 2014 at 13:05 | React

Tak tomu se říká opravdu Začátek...
Chudák holka, Ježíši :O :(
Ale opravdu dobře napsané, Jossie, klaním se ti ;) :D

5 Faint | Web | 16. march 2014 at 19:40 | React

och bože :O Prečo som si toto začala čítať akurát teraz? Teda, niežeby sa mne niečo také stalo ale...no. kašlať na to. Proste včera sa mi totálne potvrdilo to: "Pomáhať a chrániť"

6 ellnesin-blog | Web | 19. march 2014 at 15:05 | React

Je to úžasnĕ napsané, ten konec jsem mĕla tušit, ale stejnĕ mĕ dostal.
Naprosto boží povídka!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement