Dospelí neplačú ► 2. kapitola

26. february 2014 at 9:15 | Joss |  Dospelí neplačú
Dlho do noci som nemohla spať. Len som sa nepokojne prehadzovala z boka na bok hľadajúc polohu, ktorá by mi bola aspoň trochu príjemná a v ktorej by som konečne aj zaspala. Načúvala som zvukom nášho domu, akoby som čakala zlodejov. Predstavovala som si pritom ako v mojom vnútri čosi rastie. Vyvíja sa to a je to nezvratné. Áno, nezvratné, pretože ja nikdy nespravím to, čo by iné ženy spravili v mojom prípade. Je to proti všetkým zásadám, ktorým ma v živote učili.


Chrbtom ruky si prejdem po vlhkých lícach a tuho zavriem oči. Zajtra.. počkať... pohľadom som našla digitálne hodiny na poličke a skontrolovala čas.. ešte stále môžem hovoriť o zajtrajšku. Čaká ma ťažký deň. Budem musieť vojsť do triedy plnej bezstarostných deciek, ktoré bude zaujímať ako sa mám alebo ako sa cítim. Neviem, čo im poviem. Neviem, čo by som im mala povedať. Je to ťažké. Nikomu nechcem klamať.

"Terezka, miláčik, vstávaj, je čas ísť do školy," prudko som sa strhla na mamin hlas. Ako som zaspala? Nedokážem pochopiť. Myslela som, že nedokážem po tom všetkom zaspať, no opak bol asi pravdou. Možno som však bola už príliš vysilená a zničená a tak sa moja telesná schránka rozhodla dopriať mi potešenie v podobe spánku. Ten však dlho netrval, zato však pomohol k tomu, aby som sa dala trochu do poriadku. Cítim sa teraz o niečo lepšie, aj keď dezorientovane hľadím na matku a už zase cítim kŕče v žalúdku.
"Mami..." načiahnem sa rukami za ňou, pretože sa chystá odísť. Potrebujem objatie. Potrebujem cítiť, že je pri mne a že ma má stále rovnako rada. Pozrie sa na mňa a pochopí. Pristúpi znova k posteli a skloní sa, aby ma mohla objať. Dlho predlho si užívam jej objatie, kým sa nakoniec odtiahne so slovami, že by som sa naozaj mala vychystať do školy. "..otec ťa odvezie, aj tak má niečo ešte vybaviť v Bratislave, takže by to nemala byť taká tragédia." Potom sa vytratila. Predpokladám, že do kuchyne, aby mi nachystala niečo na desiatu. No možno si až príliš namýšľam.
Vypotácala som sa z postele a podišla ku skrini, z ktorej som si vytiahla prvé veci, ktoré sa mi zdali byť najnormálnejšie a ešte aj celkom vhodné k mojej nálade - čierne. Vyzliekla som zo seba pyžamo, do ktorého som sa predošlý deň nasúkala hneď po príchode domov. Ustlala si posteľ a vložila ho pod vankúš, ktorý som ešte urovnala a chvíľu naň túžobne hľadela. Pohľad mi skĺzol k môjmu obnaženému bruchu. Priložila som naň obe ruky a čakala. No čo by sa asi tak malo stať pre boha? vyletela som na seba v duchu a prinútila sa pokračovať v prezliekaní. Hodila som na seba podprsenku, ktorá asi ako jediná z oblečenia nebola čierna. Bola krémovej farby, no veľmi mi na tom nezáležalo, keďže ju pravdepodobne nikto neuvidí. Ďalej som si obliekla obyčajné čierne tričko bez akéhokoľvek nápisu a čierne obtiahnuté nohavice, ktoré však čoskoro asi budem musieť prestať nosiť, lebo ich neoblečiem. Pre pánove nožičky, a čo budem potom nosiť? Potichu som vzdychla a zo skrine som ešte vytiahla šedú mikinu. Nech mama nerepce, že som celá v čiernom akoby som šla na pohreb. Má to vo zvyku. Ešte antiperspirant a môžem sa presunúť do kúpeľne, kde ma čaká úprava tváre, aby vyzerala normálne.

"Miláčik, s oteckom sme volali tvojej triedne a oznámili jej, že budeš trochu meškať, ale vraj je to v poriadku. Ešte včera nám volal profesor telesnej a pýtal sa ako sa máš, či ti je už lepšie, zdá sa, že všetci tam o teba majú strach," vyrušila ma mama pri čistení zubov a tiež pri tom, ako som sa snažila dať si svoju pleť trochu do poriadku.
"To e dobue," zamumlala som snažiac sa rozprávať čo najzrozumiteľnejšie to šlo. So zubnou kefkou v ústach to nebolo príliš jednoduché, no aj snaha sa cení, nie?
"Neboj sa, spolužiaci nič nevedia, no učitelia museli byť informovaní, no zobrali to dobre a myslím, že ťa podržia aj spolužiaci." Na tieto slová som len slabo prikývla, vypľula pastu a začala si vyplachovať ústa a zmývať pleťovú masku, ktorú som si medzičasom naniesla na tvár.
"Učebnice si vraj do školy teraz nosiť nemusíš, stačia ti iba zošity, aby si toho veľa nevláčila so sebou a tiež nemusíš chodiť na hodiny telesnej, ale s otcom ti vybavíme plaváreň." Bože môj dobrý, rodičia, mám vás naozaj rada, ale nemusíte sa o mňa tak starať, nezaslúžim si to. Pozrela som sa na mamu vďačne a znova prikývla. Po chvíli som ešte dodala: "Ďakujem." Zopla som si vlasy do vrkoča a vyšla z kúpeľne. "Môžeme ísť?" z kuchyne vykukla otcova hlava. Zase raz len prikyvujem.

Cesta do školy netrvala tak dlho, ako som predpokladala, že by mohla trvať, no bola som aj rada. Budem to mať všetko skôr za sebou.
Otec ma vysadil, uistil sa, že som v poriadku, pobozkal na čelo, naposledy k sebe pritúlil šepkajúc: "Bude to všetko v poriadku." Odchádza som od auta s ťažkým srdcom. Nechcem, aby si kvôli mne robili rodičia starosti. Budem určite v poriadku. V škole ma neukrižujú.
Vošla som do vstupnej haly, kde ma privítala vrátnička s milými slovami. "Dobré ránko Terezka, ako sa cítiš?" podišla ku mne a rukou ma objala okolo ramien.
"Celkom dobre," odvetila som snažiac sa odhadnúť, koľko toho asi tak vie.
"To je dobre, to je dobre, dievčatko moje. Triedna sa s tebou bude chcieť potom porozprávať, ale najprv rýchlo do triedy.. šup.." postrčila ma a ja som si až vtedy uvedomila, že už stojíme pred dverami našej triedy. Tak som sa len usmiala a kývla jej. Bože daj, aby som to zvládla, zaprosila som v duchu a otvorila dvere. Napravila som si batoh, ktorý som mala prehodený len cez jedno rameno, a vošla som do triedy.
"Slečna Kančová, som rada, že ste sa dostavili, usaďte sa na svoje miesto a my budeme pokračovať v tom, čo sme začali. Takže, trieda, kto mi vie povedať správny výsledok?" Matikárka mi vyrazila dych svojou reakciou. Zavrela som za sebou dvere a pohľadom som prešla po triede, ktorá bola nútená zostať v tichosti. Napriek tomu mi však podaktorí naznačovali otázky a rôzne poznámky, ktorým som nerozumela. Našla som svoje miesto a zatvárila som sa prekvapene. Ktosi sedel na mieste vedľa mňa. To miesto bývalo prázdne odkedy som v tejto triede. A kto je ten chalan?
"Je vám dobre, Kančová?" oslovila ma znovu učiteľka. Zbrklo som prikývla a vybrala sa k lavici. Kto je to? nedalo mi neuvažovať. Nezostávalo mi však nič iné, než sa vedľa neho usadiť, vybrať si zošit a začať si spisovať učivo napísané na tabuli.

Z polospánku, do ktorého som nejakým zázrakom upadla, ma vytrhlo hlasné zvonenie ohlasujúce koniec hodiny. Trhla som sebou.
Spolužiaci sa zhrčili pri lavici skôr, než som stihla spraviť čokoľvek iné.
"Kančováá... páči sa ti všetka tá pozornosť, ktorú ti všetci venujú?" prehovorila Anna, jedna z tých horších spolužiačok. Asi nikdy neprídem na to, čo som jej spravila, keď sa ku mne správa tak, ako sa správa.
"Ja som sa im o nič neprosila.." zamrmlala som potichu a rukou som sa chytila automaticky za brucho.
"Ty si tehotná?" vypotil ktosi. Krvi by sa mi nedorezal. Neviem presne, kto to zahlásil, ale šok bol priveľký.
"Neblázni!" vyhŕkla som a prudko vrtela hlavou.
"Máš nového spolu sediaceho.. to je nás nový spolužiak.... Marek Kahala, priezviská máte podobné, takže si určite budete rozumieť." Toto bol Patrik. Pozrela som sa na svojho suseda a mierne sa usmiala.
"Ahoj," kývol mi.
"Tereza," predstavila som sa a postavila sa. "Nehnevajte sa, ja musím zájsť za triednou a porozprávať sa s ňou ohľadom toho včerajška."

"Tak mi sa povenujeme Marekovi," prehlásil Patrik za celú triedu a ja som sa uškrnula. Vykročila som von z triedy a vybrala sa tým správnym smerom.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Zuzka | Email | Web | 26. february 2014 at 15:17 | React

Toto, som zvedavá lebo tuším, že sa bude niečo medzi ňou a Marekom diať :)

2 Ami | Email | Web | 27. february 2014 at 19:02 | React

"Slečna Kančová..." :-D Ne, to jméno je pěkné, ale ta věta mě pobavila :D No jo, neposlouchejte mě! Jsem cvok :-)
Je to nádherný a těším se na další!

3 Lory | Web | 27. february 2014 at 22:46 | React

Tak jsem to nestihla bohužel přečíst včera jak jsem slibovala - no jo utekla mi wifina - ale já nikdy nic nedodržím to se dalo čekat, takže jsem si to přečetla až dneska :D
Souhlasím s Ami nahoře, taky mě to trošku pobavilo, já nevím proč, bude to tím že jsem zvyklá na anglická jména a potom na hnusná česká jména jako je třeba to moje... nesnáším se :D Opět krásně napsaná kapitola :) Jsem zvědavá jak to bude vypadat dál, zatím je to hodně zajímavé... automaticky jsem se chytla za břicho... já nevím, ale z některých těhlech maličkostí se musím nepochopitelně usmívat :D Nechápu proč, přijde mi to vtipný, ale přitom neni :/ No nic, těším se na další kapitolu, prosím pokračuuuuuuuj! :-D

4 Katie | Web | 2. march 2014 at 19:23 | React

Nechtěla bych být na jejím místě. Asi by mě do školy nikdo nedostal. =D
Jinak pěkné, těším se na další díl. ;-)

5 Faint | Web | 16. march 2014 at 20:46 | React

Oh akí sú všetci milí.
Inak tvoj štýl písania je skvelý :)
Strašne dobre sa to číta.

6 ellnesin-blog | Web | 19. march 2014 at 15:12 | React

To je nĕco! Krásná kapitola, nemám slov. A tu Annu už teď nemusím :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement