Predstavenie

3. february 2014 at 19:01 | Joss |  Just a Dream

3. kapitola


Odjakživa ma to ťahalo k prírode a zvieratám. Už ako pätnásť ročná som si zakladala na zverinci, ktorý som mala doma. Ba čo to trepem? Prečo sa vyjadrujem v minulom čase, keď táto situácia zasahuje aj do súčasnosti? Zverinec doma, samozrejme, ešte stále mám. Pred pár rokmi sa dokonca rozšíril o psíka ohara, ktorému som dala príslušné meno Bono. Zo šteniatka, ktoré k nám prišlo ako celkové neviniatko s čistým štítom sa vykľul skrytý diabol. Keď sme neboli nikto doma, čo sa niekedy proste stávalo, nachádzali sme dom v neporiadku, papuče roztrhané, takže sme ich pred ním nakoniec museli skrývať rovnako ako aj vankúše alebo čokoľvek, čo sa dalo ostrými psími zubami prehryznúť a neskôr s tým napáchať neporiadok v dome.


Z milo vyzerajúceho neposlušného šteniatka neustále behajúceho po dome a tešiaceho sa aj zo zlodeja nakoniec vyrástol veľký zlatý psíček sfarbený do šedého odtieňa hnedej farby srsti. Svojimi krásnymi očkami dokázal roztopiť každý náznak zlosti alebo zlej nálady. Vedel si podmaniť hocikoho. A dokonca sa v tom ešte aj zdokonalil, takže teraz je to ešte horšie.
Ach, ako dlho som už nebola doma. Väčšinu zverinca som si síce preniesla so sebou na internát, pretože škola to povoľovala, ale rodičia rázne povedali, že psa si so sebou brať nebudem, pretože potrebuje priestor a na školskej internátnej izbe ho teda veru veľa mať nebude. Takže som sa musela zmieriť s tým, že svojho Boníka prídem raz za čas navštíviť domov. Teda často to nebolo, pretože väčšinu môjho času zaberalo vytváranie prezentácií a školských prác, či učenie sa na zápočty alebo obyčajné skúšky. Dosť ma mrzí aj fakt, že sa nevídam kvôli tomu s rodičmi a v lete sa väčšinou snažím trochu si privyrobiť prácou vo veterinárnej ambulancii. Občas je to celkom psina.

***

"Takže decká, pustíme sa do toho!" začula som výzvu mladého tmavovlasého profesora stojaceho pred celou triedou. Mával v ruke skalpelom, pričom nám vysvetľoval, že práve tento nástroj je pre nás v prvotných štádiách pitvy myší tým najdôležitejším komponentom. Potom ukazoval akési klieštiky, ktoré mali slúžiť na roztvorenie vrchnej vrstvy pokožky, aby sme mohli nahliadnuť do myších vnútorností a podrobne si na nich rozobrať stavbu tela myši.
Pozrela som na svojho spoločníka. Stretli sa nám pohľady a takmer súčasne sme sa na seba usmiali. V očiach sme mali obaja otázku. Kto z nás bude mať tú česť rozrezať si myšku?
"Ak chceš, môžeš to spraviť," prehovoril ku mne potichu, na čo som ja len mykla ramenami. Postrehla som v jeho očiach túžbu. Zase tak veľmi som netúžila po rezaní myši, aj keď v kútiku duše som vedela, že sa snažím oklamať seba samú.
"To je v poriadku, prenechám to tebe, ja sa rada podujmem na druhom kroku pitvy," vzala som skalpel a jeho tupou časťou som ho naňho namierila, čím som mu dala najavo, že mu prenechávam túto časť.
Vďačne sa na mňa usmial, načiahol sa a vzal si odo mňa skalpel. Jemne sa ma pritom dotkol. Ako vždy mi telom prebehol mráz a zatvárila som sa trochu neisto. Od gymnázia, na ktorom som študovala, sa toho na mne toľko zmenilo. Nikdy by som neverila, že niekedy nájdem človeka, ktorý by ma mohol spraviť šťastnou. Verila som na platonickú lásku, ktorú som si denne dokazovala na internete sa kamarátkou na sociálnych sieťach. Nie, nie som lezbička, aby som to uviedla na správnu mieru. My sme sa podporovali v týchto láskach. Obe sme boli paf do členov vychádzajúcich hviezd skupiny Linkin Park. V tých časoch ešte neboli takí známi ako sú dnes a my sme ich obe veľmi rady počúvali. Obe sme z nich boli riadne namäkko a netušili sme, čo si počať. Takto sme si predstavovali dokonalého chlapa. Chester bol mojim najväčším miláčikom a ten jej? To bol Mike... Obaja sú pekní aj dnes, to nikto nepoprie, ale nemôžem povedať, že ja by som bola o niečo menej šťastná.
Pozriem sa na Adama, ako podľa pokynov profesora s výrazom odborníka na tvári reže myšku položenú na podložke na stole. Priznám sa, pri predstave toho, že to bola kedysi chutne vyzerajúca čiperná, a hlavne živá, bytosť, mi prišlo trochu ľúto toho všetkého. Ale potom som si oživila svoju dávnu túžbu po pitve a všetka ľútosť bola preč. Tak veľmi som sa vždy tešila na tento moment, že mi bolo celkom jedno, akého tvora to vlastne pitvám.
Miestnosťou sa ozvali prvé nesúhlasné vzdychy. Podaktorí na túto hodinu radšej nemali chodiť. Rozhliadla som sa po miestnosti, aby som odhalila tých, ktorým sa to prestalo páčiť v momente, ako sa skalpelom mali dotknúť tielka myšičky. Síce mi tá myš nič nespravila, ale dostala som strašnú chuť vykuchať ju. Ach bože, čo to so mnou porobili tie horory? A predsa len ich tak rada pozerám. Znova som sa otočila k dianiu pri našom stole a uvedomila si, že môj priateľ myšku už pripravil. Vzala som do rúk klieštiky a na moment som sa zatvárila desivo. Aspoň som si to myslela, kým sa Adam nerozosmial. "To má byť desivé?" spýtal sa a ja som sa s hraným urazením presunula k myške. Opatrne som spravila všetko podľa pokynov profesora, ktoré ma neustále sprevádzali.
"Výborne, pozrite sa na pár tuto vpredu Adam a.... ako sa voláte slečna?" uvedomila som si, že otázka profesora patrí mne a tak som potichu vyslovila svoje meno: "Tereza.."
"... ááá, slečna Tereza!" dokončil.
Pohľady triedy sa na nás upreli a ja som sa vypla v celej svojej výške tváriac sa hrdo. Adam bol na tom očividne rovnako ako ja.

***

Posledných päť schodov ma delilo od zeme dole. Od oslobodenia zo školského prostredia. Zastavila som sa a pozrela som sa smerom dole. Rozhliadla som sa po okolí a potom sa dala do podrepu, aby som mala lepší odraz.
Dopadla som na obe nôžky a trochu sa zapotácala. Udržala som však balans a udržala sa na nohách. Odhrnula som si neposlušné kučery z očí a znova sa rozhliadla. Zdalo sa, že môj excelentný zoskok si nikto nevšimol. Mohla by som sa takýmito vecami živiť, ale ja sa miesto toho radšej venujem zvieratám. Ktovie ako sa majú moji dvaja chameleóni a leguáni netrpezlivo čakajúci na môj príchod. A tí moji malí zajačikovia, na tých sa už strašne teším.
Čiesi ruky sa votreli popod moje priložené k bokom a objali ma. Cítila som teplo druhého tela. Jedna ruka sa trochu stratila, aby mi odhrnula vlasy a poskytla priestor perám osoby stojacej za mnou, ktoré okamžite využili príležitosť a ocitli sa na mojom krku. Robil mi cucflek. Vzdych sa zmiešal so smiechom. Keď skončil so svojou prácou, opatrne som sa otočila a pozrela sa naňho. Zavrtela som nad ním hlavou tváriac sa naoko pohoršene.
"Ako sa ti dnes darilo, láska?" spýtal sa. Vystrela som ruku smerom k jeho čelu a odhrnula mu z neho zopár neposlušných vlasov. Potom som prstami jemne prešla po jeho pokožke na tvári pričom som sa usmievala a užívala si túto krásnu chvíľu.
"Na hodinu pitvy nemala už žiadna z hodín, no na druhú stranu, teraz mi skončila jedna v skutku zaujímavá, rozoberáme vývoj človeka v priebehu storočí, volili sme si seminárne práce, ktoré budeme odovzdávať a prezentovať na konci roka," odpovedala som obšírne na jeho otázku. Hrane zívol. Vedela som, že to len hrá podľa úsmevu, ktorý sa rozprestrel na jeho tvári. "A ako bolo u teba?"
"Nuž, dosť dlhý čas sme s kamarátmi strávili v jedálni na obede, rozoberali sme práve tú pitvu. Mám pocit, že si jedna z mála dievčat, ktorým sa to páčilo," uškrnul sa.
"No bóže," mávla som afektovane rukou, ako som mala vo zvyku, keď som hovorila sarkasticky, "v hororoch som videla vypitvané aj horšie veci a okrem toho, čo robia na tejto škole, ak neboli pripravení na pitvu?"
"Dobre, dobre, rozhodne máš pravdu, patrí to k tomu všetkému. Ale dosť už o škole, pobavíme sa o tom v izbe na ubytovni... alebo aj o iných veciach... smiem ťa pozvať na kávu do Červenej ruže?" Červená ruža bola kaviareň veľmi obľúbená medzi študentmi našej školy. Chodievali sme do nej hlavne vtedy, keď sme mali veľa času medzi hodinami a potrebovali sme ho vyplniť alebo po škole, keď sme sa neponáhľali domov. Dnes bol piatok, takže som sa rozhodne nikam neponáhľala. Cestujem až zajtra, keďže rodičia v dnešný piatok nie sú doma a ja by som nechcela byť doma sama, keď už cestujem domov práve kvôli nim. Dohodli sme sa teda tak, že tentoraz prídem v sobotu, čím sa mi čas skráti takmer o jeden deň. Čo už, raz ma to nezabije.
"Veľmi rada," prikývla som. Prsty na rukách sa nám preplietli a spoločne sme sa vydali na cestu do neďalekej kaviarne.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lory | Web | 3. february 2014 at 20:46 | React

Ty si sarista, kdo z nás bude mít čest pitvat myšku?? No učitel se skalpelem... no nevím nevím, asi bych vzala nohy na ramena :D
Hmm, úplně se mi zastavilo srdce když se tam objevilo LP... nějak mi nedošlo, co čtu, tak jsem se divil, že je tam vidím =D
Taky bych si někdy zašla do kavárny :)

2 Lory | Web | 3. february 2014 at 20:47 | React

Mimochodem, kdy bude další kapitola V žiari reflektorov? :)

3 Joss | Email | Web | 4. february 2014 at 5:53 | React

[1]:

[2]: -> Aby nedošlo k omylu, to bol proste ten môj zmysel pre humor, ku ktorému som prišla v podobe písania z pohľadu kamarátky, pre ktorú je táto poviedka vlastne venovaná. :D Ale možno je to tak nejako vo mne, no. :D
Ak sleduješ bočné menu, kde už sa viaceré poviedky objavili ako Comming soon, pridávam ich vždy tak, aby šli v poradí za sebou, ako ich mám usporiadané, takže bude už za chvíľočku pokračovanie. :) Myslím, že už tu mám aj venovanie (ak nezabudnem :D). Len si ešte musím premyslieť, čo napíšem.  :D

4 Faint | Web | 25. february 2014 at 12:50 | React

:D chvíľu som nevedela ktorú poviedku to vlastne čítam..a potom mi došlo, že je to Just a Dream len z iného uhla pohľadu.
Chudák myška. No vidieť jednu našu učiteľku so skalpelom v ruke tak hneď zutekám :DD
Budem sa tešiť, čo so pre nás prichystáš nabudúce

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement