VŽR ► 11. kapitola 1. časť 1/2

20. february 2014 at 16:40 | Joss |  V žiari reflektorov
Ahojte hviezdičky, takže mám pre vás pripravené pokračovanie k VŽR, avšak 11. kapitola bude rozdelená do 2 častí, ktoré som musela rozdeliť ešte každú zvlášť na polovicu, takže sa neplašte, je skutočne extrémne dlhá, mala som problémy s rozdeľovaním tejto kapitoly, ktorú som sa rozhodla skutočne trochu prepracovať, no a keďže blog.cz nepozná medze skutočných spisovateľov (nieže by som jedným z nich bola :D), tak to je tu takto hlúpo spravené. :) Kapitolu by som rada venovala Lory, ktorá sa informovala už pred dvoma týždňami na novú kapitolu. Prepáč, že si musela tak dlho čakať, ale dva týždne som len pracovala na 1. polovici toho, čo mám napísané teraz. 1. časť má spolu 7746 slov a v druhej ich ešte riadne pribudne, no dosť kecania, pustíme sa do prvej časti. Dúfam, že sa bude páčiť. Príbeh sa nám pomaly blíži ku koncu, takže dúfam, že posledné kapči si užijete. :P


JOSS


Slová. Slová, ktoré majú pre rôznych ľudí rôzny význam. Veď skúste niekomu povedať, že sa s ním potrebujete pozhovárať, keď sa sotva poznáte. Určite si to vysvetlí celkom inak, ako keď to poviete niekomu, s kým sa dôverne poznáte a koho máte radi. V istom kontexte a situácii tie slová môžu znieť skutočne desivo, ale skutočne záleží na tom, komu ich poviete a v akom podaní poviete tieto slová. Ľudské uši dokážu zaregistrovať rôzne tóny hlasu počas toho, ako hovoríte a pritom si uvedomiť aj ich význam a vážnosť. No niekedy spravia dosť veľa aj pochybnosti. Ak človek o niečom príliš pochybuje, vždy bude toho druhého podozrievať.

Ležím v tráve pri zrúbanej obline stromu. Lepší popis mojej polohy by sa dal popísať asi tak, že sedím po ležiačky, teda chrbtom som v tráve a nohy mám vo vzduchu opierajúc si ich o zrúbaný kmeň stromu. Takto načúvam prvým tónom začínajúcej sa pesničky a snažím sa usporiadať si v hlave posledné udalosti. V rukách držím svoj pamätníček a očami behám po posledných zápiskoch, ktoré sa v ňom nachádzajú.

1. januára

Tak a je tu ďalší rok. Úprimne, radšej neskúšam uvažovať nad tým, čo si pre mňa tento rok nachystal, pretože takéto myšlienky nikam nevedú. Radšej sa zameriam na to, aby som sa riadne dala do poriadku.
Veru dlho som si nezapisovala zážitky zo svojho života, ale ak mám byť úprimná k tebe, kus krásneho úhladného papieru slúžiaceho na zapisovanie, nebolo na to veľa času a vlastne ani chuť, keďže som mala neporiadok ako v hlave tak aj v živote a mala som problémy vyrovnať sa s niektorými faktami. Dnes už môžem povedať, že som sa s tým celkom vyrovnala. Veľa mi však pomohol Mike a Leon, ktorí pri mne stáli za každú cenu. Som za nich tak rada. Som rada, že ich mám pri sebe a som rada, že som sa znova dostala k písaniu. Len teraz si skutočne uvedomujem, ako veľmi mi táto časť môjho života chýbala. Nikdy som si neuvedomila, ako veľmi mi písanie pomáha dostať zo seba svoje myšlienky a pocity, ktoré sa mi ženú hlavou.
Za posledné dva mesiace sa toho stalo skutočne veľa. Posledné tri mesiace s môj život zmenil takmer od základov. Jediné, čo sa toľko nezmenilo som pravdepodobne ja. Možno by bolo fajn pustiť sa do toho od začiatku a nie po hlave doprostred deja. Tak to nemá zmysel.

Všetko sa to začalo tým dňom, ako som po dovolenke prichádzala do baru a chtiac-nechtiac si priznávala, že sa mi do práce tentoraz veľmi nechce. Na dovolenke som si totiž uvedomila zopár dôležitých vecí. Moja práca ma nenapĺňa, pretože to nie je to, čo som si predstavovala na začiatku. Potom tiež aj ten plat. Nikdy som nebola príliš lačná po peniazoch, skôr naopak, napriek tomu, že naši nikdy nemali núdzu o majetok a peniaze. Avšak, ak si človek zaužíva určitý životný štýl a úroveň, nedokáže sa jej len tak vzdať. A ja som si uvedomovala, že nemôžem od našich večne ťahať príspevky na domácnosť, mala by som sa osamostatniť.
To boli jedny z mála dôvodov, prečo sa mi do práce nechcelo. Na moje prekvapenie ma v bare čakala hŕstka pokrikujúci rozzúrených chlapov, ktorí kohosi obklopovali a ja som chvíľu ohúrene zostala stáť vo dverách a civela. Pohľadom dom tikala po miestnosti a hľadala svojho kolegu či kolegyňu. Hlavou sa mi hnali myšlienky ako: Kam sa všetci vyparili? Čo nepočujú, že sa tu niečo skutočne deje?
Tento moment trval asi tak pár sekúnd, kým mi napadlo, že dotyčný potrebuje skutočne pomoc. Moje telo, najmä nohy, reagovali prv, než som si to skutočne stihla uvedomiť. "A vy ste normálni? Mám zavolať políciu, aby vás zavreli do chládku?" z úst sa mi dral podráždený krik. Prečo akurát teraz? Prečo akurát dnes? Myslela som si. Prečo akurát dnes, keď nastupujem do práce sa musí stať niečo takéto? Akurát dnes nepotrebujem riešiť opletačky s políciou. Nemám chuť vôbec nijako sa angažovať v tejto situácii.
Na moje prekvapenie sa na mňa chlapi nevrhli ako na ďalšiu obeť ich agresie. Miesto toho sa všetci rozbehli von z baru a za pár sekúnd po nich nezostalo ani vidu, ani sluchu. Na zemi zostala len osoba, ktorá bola predmetom ich.. čo to vlastne malo znamenať... vzbury? Agresie? Či mali na to nejaký špeciálny dôvod? To dnes už asi len veľmi ťažko zistím. Každopádne. Podišla som k osobe a sklonila sa k nej, aby som skontrolovala, či je v poriadku. Videla som, že tuho zaviera oči a vraští obočie. Bolo zjavné, že od bolesti. Bol to muž, samozrejme. Kľakla som si k nemu a jemne sa dotkla jeho ruky. "Môžete vstať?" pýtala som sa ho. Čosi odpovedal chrapľavým hlasom a uvedomila som si, že sa chce pokúsiť vstať. Pomohla som mu v tom a usadila ho na stoličku. Približne v tom čase, keď som odstúpila od stoličky, na ktorú som ho usadila, ma pri pohľade na toho dokaličeného muža zamrazilo. Prvou mojou myšlienkou bolo: To nemôže byť skutočne pravda! To.. toto predsa nie je reálne. Prečo by niekto mal záujem o to, aby mlátil Mika Shinodu?
"Nie.. to bude asi omyl.." zavrtím hlavou a ešte aj dodám: "Pravdepodobne sama potrebujem doktora." Očividne si však všimol moje rozpaky a rovnako tak postrehol moje mrmlanie si popod nos, pretože prehovoril: "Asi to nebude omyl, som Michael Shinoda."Spomínam si na to, akoby to bolo včera. Určite povedal celé svoje meno, pretože jeho hlas mi takmer vyrazil dych, ak by niečo také bolo možné. Možno to znie ako klišé, ale ja som sa vtedy cítila akoby som spadla a vážne si ublížila. Zamrmlala som čosi o tom, že prinesiem ľad a obväzy na tie nepekné rany, ktoré ma očividne boleli aj zaňho, a vyparila som sa do zadnej časti baru, kde som si aj zložila svoje veci, na čo som ešte poriadne ani nemala čas. Bolo to tam pusté. Kde sú všetci? Znova ma napadlo. Nezdržala som sa dlho, iba čo som si narýchlo zo seba zhodila kabát a kabelku, schmatla som dezinfekciu a obväzy. Roztvorila som mrazák a vytiahla formu s ľadom. Aspoň pre ten ľad je výhodné pracovať ako barmanka, vždy ho človek musí mať poruke.
Vrátila som sa späť. "Myslela som si, že si viac trpezlivejší a múdrejší," prehovorila som, keď som ho našla už takmer pri dverách. To si snáď myslel, že by som ho nechala odísť v takom stave? To by som si do smrti vyčítala! Hnalo sa mi hlavou. Vybral sa znova ku svojmu miestu, pričom mi neuniklo, že kríva na nohu a pri pozornejšom pohľade na jeho tvár som si uvedomila, že spuchnuté oko mu už modrá. Bože, ktovie, čo sa dialo, kým som prišla... uvažovala som a začala mu ošetrovať jeho rany. A za takýchto podmienok sme sa zoznámili. Potom odišiel a ja som mu v tom nebránila napriek tomu, že celé moje vnútro sa bránilo tomu, aby odišiel. Ústa mlčali a tak sa za ním zavreli dvere.

Pretočím stránku na novú dvojstránku, ktorá je zase celkom celá popísaná a pousmejem sa. Spomeniem si na to, ako veľmi ma po tom všetkom písaní bolela ruka. Vtedy mi to však bolo jedno, bola som rada, že si niečo také môžem zapísať, skutočne. A čo dnes? Dnes je to zase všetko inak. Potichu som vzdychla, trochu lepšie sa uložila vo svojej polohe a znova sa začítala do svojich zápiskoch. Možno v nich nájdem niečo, čo som si predtým nevšimla.

Začal sa mi všedný deň strávený v bare za pultom. Obsluhovala som rôznych zákazníkov, ktorí prichádzali a rovnako tak aj odchádzali. Nevnímala som ich tváre, len ich požiadavky, ktoré si určovali a tých veru nebolo málo. Spomínam si dokonca na to, ako som mala chuť tresnúť zásterou a odísť s veľkou vervou. No táto scéna sa odohrala len v mojej hlavičke a tam aj zostala až do konca zmeny. Samozrejme, počas dňa sa ukázalo, že Dave si vypočítal približný čas môj príchodu a rozhodol sa bar nechať na chvíľu bez dozoru, veď načo by tam niekto mal byť, keď Jossienka za chvíľu príde? No nie? Veď kasa tam vôbec nie je!

K večeru mi skončila zmena a ja som usúdila, že by som mala zbehnúť do školy, v ktorej som zamestnaná na plný úväzok ako učiteľka hudobnej výchovy, keďže od mala to bol môj koníček. Mala by som sa informovať o tom, ako som na tom s výučbou a tak. V postate som sa divila tomu, že Stephen - riaditeľke, nevadilo, keď som ju prosila ešte o deň voľna navyše. Potrebovala som sa usporiadať. Takže ma nechala doma, no v ten deň som skrátka cítila potrebu ísť do školy. Takže som si vzala taxík a nadiktovala adresu školy, v ktorej som si už toľké prežila. Celú cestu som premýšľala o tom, ako sa má asi tak Mike a či v poriadku došiel domov. Ono ma totiž až neskôr napadlo, že tí grázli si ho v pohode mohli počkať niekde vonku a odchytiť si ho po ceste domov. No verila som, že sa pletiem.

"Slečna Hamilton! Vás by som tu rozhodne nečakala, ale dnes večer som vám už chcela volať." Tak takáto bola reakcia mojej vedúcej. No páni. Čo mi to chcela zvestovať? Spýtavým pohľadom som si premeriavala riaditeľku, ktorej ťahalo už na dobrú šesťdesiatku a za pár rokov mala ísť do dôchodku, ak sa toho teda pri svojej práci, samozrejme, dožije, pretože toľko stresov a vybavovačiek. No však jej to je aj vidieť na tvári, samá vráska, samá starosť a vlasy ani nehovoriac. Odkedy ju poznám, je šedivá a pritom.. keď sme sa spoznali mohla mať tak niečo pred päťdesiatkou, presnejšie neviem. "Viete," pustila sa do vysvetľovania, keď už bolo dlho ticho. "podarilo sa mi vybaviť hodinu hudby s Chesterom Benningtonom, bol by ochotný doraziť hneď zajtra, ak by vám to neprekážalo. Viete, jeho rozvrh je, podľa slov jeho hovorcu, dosť nabitý, ale podarilo sa mu doň napasovať práve hodinu hudby na našej škole, čo môžeme považovať za česť od takého speváka, akým je on." Zdalo sa mi, že snívam. Čo prosím? To akože už zajtra mám mať stretnutie so Shinodovým najlepším kamarátom? A ako sa vôbec pred ním správať? Však... zarazila som myšlienky, ktoré sa mi norili v hlave jedna za druhou a zavrela ústa, ktoré som dovtedy mala otvorené a ani som si to neuvedomila.
"O koľkej príde?" spýtala som sa automaticky.
"Pred vašou hodinou, pekne sa k nemu správajte, záleží mi na tom, aby sa v našej škole cítil dobre."Na jej slová som sa ako na pokyn usmiala a prikývla. "Uisťujem vás, že sa bude na mojej hodine cítiť viac, než dobre," prehovorila som neustále sa usmievajúc. Cítila som sa hlúpo. Bola som si takmer istá, že Chester nebude potrebovať moju prítomnosť na to, aby si spravil svoju činnosť. S obecenstvom má obrovské skúsenosti, takže som predpokladala, že ak sa usadím niekde v zadnej časti miestnosti a budem dozerať na decká, tak by to malo mať ten správny priebeh. Nahlas som však povedala celkom nič, pretože som netušila, aké by to malo následky na riaditeľku.
"Som rada, že sme sa pochopili a chcela by som vás poprosiť, aby ste sa zajtra u mňa ešte ráno zastavili, budem mať viac informácií od hovorcu Chestera o tom, čo sa na hodine bude diať."Znova som len prikývla, no nezdalo sa mi, že by boli potrebné ešte nejaké slová. Ale predsa len by som niečo mala povedať, napadlo mi a tak som povedala: "Dobre, tak ja sa ráno ešte zastavím." Otáčala som sa na odchod, keď ma ešte zarazila: "Dúfam, že ste si riadne odpočinuli, pretože nasledujúci rok nebudete mať možnosť si veľmi odpočinúť, iba v prípade výpovede." Zasmiala sa, no cítila som, že to nie je celkom úprimné. Nemám poňatia o tom, čo táto osoba proti mne mala, ale už od začiatku mojej kariéry sa ku mne správala dosť zvláštne. Ale čo k tomu dodať? U nej človek nikdy nevie, na čom je. Správa sa jednoznačne zvláštne.

Ďalšia dvojstránka za mnou. Uvedomila som si, keď som znova pretočila list, ktorý zašuchotal a pristál na druhej strane. Zahľadela som sa na ďalšiu celkom slušne popísanú dvojstránku a neubránila som sa zívnutiu. Hm, no zjavne budem musieť pokračovať trochu neskôr. Pomaly som začala vstávať z miesta, na ktorom som sa síce cítila donedávna pohodlne, ale už mi celkom iste začínali tŕpnuť nohy a zadnica a tak som uprednostnila stojatú polohu. Založila som si stranu v denníku, kde som skončila v čítaní a vybrala sa do domu, kde som mala na starosti trochu iné činnosti, než je len obyčajné čítanie histórie, ktorú si tak poctivo zapisujem do denníka. Respektíve snažím sa o to. A momentálne tiež nájsť nejaké tie odpovede, ktoré mi však ešte stále akosi nedochádzajú.

Odložila som denník na nejaký čas na poličku v predsieni a vnorila sa do kuchyne, kde ma čakala príprava večere pre návštevu, ktorá mala síce doraziť až trochu neskôr, ale usúdila som, že asi nastal pravý čas na to, aby som začala s prípravou. Veď človek si musí vedieť spočítať dve a dve. V tomto prípade čas. Musím navariť, prichystať stôl a nakoniec aj seba, takže teraz je ten správny čas.


***

K čítaniu som sa dostala až celkom neskoro večer. Celý večer, odkedy sa návšteva začala, som dúfala, že odídu trochu skôr, než som pôvodne predpokladala, aby som sa znova mohla pustiť do rozboru svojho vnútra a denníku, ale oni nie a nie odísť a tak sa nám to krásne pretiahlo. A teraz ležím v posteli už celkom vyčerpaná, prezlečená v nočnej košieľke a pripravená na pokračovanie v čítaní. Tak sa do toho teda dáme.
Znova sa načiahnem po denníkovom zväzku, ktorý som si pripravila na nočný stolík k posteli, aby som ho mala okamžite poruke, ak budem chcieť čítať. A to som teraz rozhodne chcela.

Snáď nemusím popisovať cestu domov, ktorá bola celkom obyčajná a nudná. Šla som pešo a proste som premýšľala o hlúpostiach. Už sa nič výnimočné, čo by stálo za zmienku neudialo, takže som sa dostala domov, kde som sa dala trochu viac do poriadku, než som už bola a uložila sa spať. S takýmto odstupom si už nespomeniem na to, ako sa mi spalo a čo sa mi snívalo, ale spomínam si na to, že ráno som sa nezobudila príliš nadšená a života schopná, pretože už som vedela, že za pár hodín sa stretnem s niekým, koho sa možno budem môcť spýtať, ako je Mikovi. Napriek nádeji, ktorá vo mne skrsla, som si bola istá, že od Chestera sa toho skutočne veľa nedozviem, keďže nemal najmenší dôvod, aby celkom cudzej žene hovoril o svojich problémoch, nieto ešte o problémoch svojho najlepšieho kamaráta. No za pokus to stojí, hovorila som si vtedy, aspoň sa ho môžem spýtať a keď to nepôjde, tak nie, možno mi predsa len niečo povie. Takto nejako som vtedy uvažovala, kým som sa chystala do práce.

Do práce som prišla celkom skoro, pričom mi to nejako neprekážalo, potrebovala som sa trochu usporiadať vo svojom kabinete, v ktorom som strávila už takých pekných päť či šesť rokov, vlastne odkedy som na tej škole. No je nepodstatné písať tu o miestnosti, ktorá nezohráva žiadnu úlohu.
Po príchode do školy som sa teda usadila vo svojom kabinete, ako som mala vo zvyku. Sadla som si za písací stôl, ktorý som mala umiestnený hneď pri okne, takže ak som nemala akurát náladu na opravovanie písomiek, či diskusiu s kolegyňami, ktoré zdieľali spolu so mnou kabinet, mohla som sa zahľadieť von oknom a premýšľať trebárs aj o nesmrteľnosti mojej vernosti k Linkin Park. Hej, áno, je pravda, že ich počúvam už od ich počiatkov. Ich hudba mi bola odjakživa príjemná a vzbudzovala vo mne akúsi zvláštnu energiu, netuším, čím to bolo, no je to skutočne tak a nikdy som sa tomu nesnažila zabrániť. Zo šuplíku, ktorý som mala po pravej strane pripevnený zospodu na drevenom stole, ktorý bol v podstate jednou zo starých katedier, ktoré sa kedysi používali v učebniach, no ja som sa rozhodla, že si tento stôl tak trochu privlastním a upravím si ho podľa seba, som vytiahla nejaké tie oje spisy a chvíľu ich študovala. Spomínam si na to, že to boli nejaké moje staré záznamy o známkach študentov. Moji študenti nemali väčšinou problémy s hudbou, naša škola, sa našťastie vždy zaujímala najmä o študentov, ktorí sa hudbe chceli naozaj venovať a nie to len použiť ako cestu za niečím, na čo nemajú ani trochu bunky. Nikdy som neskúmala, ako to riaditeľka robí, že dokáže zostaviť také skvelé kolektívy. No možno to bolo len prvotné zdanie, že spolu tak držia ako kolektív, no každopádne je to celkom nepodstatné.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Trochu ma to prekvapilo, pretože som nečakala, že by tu niekto, okrem Stephen mohol byť. Pri spomienke na Stephen som si uvedomila, že by to mohla byť aj ona, keďže spomínala, že ráno sa mám u nej zastaviť. Možno sa ma nemohla dočkať natoľko, že sa rozhodla navštíviť ma. Vylovila som z vrecka mobil, aby som sa pozrela na hodinky. Niečo po siedmej. Vyučovanie začína až o ôsmej a tunajší študenti nie sú zase takí ranostaji, aby vstávali do školy skôr, než je nutné.
Keď sa zaklopanie ozvalo už druhýkrát, zdvihla som sa zo svojho miesta a podišla ku dverám. Váhavo som ich otvorila. Samozrejme, že to bola Stephen. "Dobré ráno," pozdravila som ju a odstúpila som trochu, aby mohla vojsť, na čo sa už aj tak chystala, takže som jej v tom nebránila. V kabinete sa usadila na jednu zo stoličiek a ja som za ňou zatvorila dvere. Otočila som sa na ňu. "Jossette, predsa som vám povedala, aby ste sa za mnou ráno zastavili, či nie?" opätovala mi pohľad a v hlase jej zaznela mierna výčitka. "Ja som pochopila tomu, čo ste mi hovorili včera, ale myslela som, že tak chvíľu pred ôsmou hodinou postačí, ak sa u vás zastavím, okrem toho, včera som ešte nevedela, kedy prídem do školy. Smiem sa spýtať, či máte nejaké informácie o tom, kedy príde pán Bennington?" pri tom, ako som jej vysvetľovala svoj zjavný omyl, som si vzala svoju stoličku a prisunula ju tak, aby som sedela oproti nej a usadila sa na ňu.
"Je pravda, že som nešpecifikovala čas," prikývla a trochu pookriala, na tvári sa jej zjavil dokonca úsmev. Zdalo sa, že má celkom radosť z toho, čo sa jej podarilo. No na druhej strane, na jej mieste by som sa tešila aj ja. "Pred pár minútami mi volal hovorca pána Benningtona a oznámil mi, že na pol desiatu by sa mal dostaviť, takže to je pred štvrtou vyučovacou hodinou, ak počítam správne," hovorila a usmievala sa. Jemne som prikývla a zhlboka sa nadýchla. "Takže po tretej hodine ho navigujte k triede číslo 5 na prvom poschodí, budem tam a postarám sa o to, aby sa na štvrtú hodinu dostal do správnej učebne," povedala som. Tentoraz zase prikývla ona. "Dobre, takže je to dohodnuté," vytiahla papierik, kde si zapísala miestnosť, kam navigovať Chestera, keď dorazí a potom sa postavila. Zasunula stoličku k spoločnému stolu, na ktorom mala každá z kolegýň (aj ja) nejaké tie papiere s písomkami ešte z predošlého roku, ktoré zostali neupratané a neroztriedené. Pri pohľade na ne som si uvedomila, že aj to ma čaká. Ale asi až niekedy časom, keď sa to všetko trochu zabehne a ja sa nebudem cítiť tak mizerne pri myšlienke na všetku prácu, ktorá ma čaká.
Vyprevadila som Stephen z kabinetu von a znova som sa usadila k spisom, ktoré som študovala, kým prišla. Už som sa však nemohla sústrediť na to, čo je v nich napísané, myšlienkami som bola celkom mimo. Pripravovala som sa na to, čo poviem Chesterovi. Možno by nebolo celkom zlé vypýtať si od neho autogram, ale na druhú stranu.. asi by to nebolo vhodné. Radšej sa ho spýtam na Mika, polemizovala som sama so sebou.

Čas mi utiekol rýchlejšie ako voda v potoku. Ani som sa nenazdala a bežali mi posledné minúty tretej hodiny. "..takže žiaci, na domácu úlohu sa naučte jednu skladbu zo strany 13 a na budúcej hodine sa mi predvediete. To je z mojej strany všetko."Ani nie sekundu po tom, čo som dohovorila zazvonilo. Zbalila som si teda veci a rozlúčila sa s triedou. Vyšla som von a rozhliadla sa po chodbe, ktorá sa postupne zapĺňala študentmi z iných tried, kde sa rovnako skončila tretia hodina.
Hodnú chvíľu som sa tak rozhliadala, kým som našla osobu, ktorú som potrebovala nájsť. Vyrazila som jeho smerom. "Pán Bennington," oslovila som ho. Bol mi otočený chrbtom a tak som musela nejako upútať jeho pozornosť a poťukanie na ramene mi prišlo ako príliš dôverné gesto, ktoré sa prevádzkuje len medzi priateľmi, preto som radšej prehovorila. Prudko sa otočil a ja som sa trochu stiahla bokom v prvotnom šoku a vrazila som do niektorého zo študentov náhliacich sa po chodbe. Skôr, než som si to stihla uvedomiť a ospravedlniť sa, dotyčný zmizol, tak som sa radšej sústredila na Benningtona stojaceho priamo predo mnou v celej svojej kráse. Presne si spomínam na to, čo mal na sebe v ten deň oblečené. Tmavé nohavice pri členkoch sa zužujúce, na kolenách roztrhané a zvýrazňujúce jeho chudé, no zato by som povedala, vypracované nohy. No a asi nejaké to tričko, ktoré som nevidela kvôli tomu, že mal na sebe šedú mikinu s nejakými zvláštnymi vzormi, ktoré som nevedela určiť, ale boli pekné a rôznofarebné. Chvíľu som si ich prehliadala, kým som postrehla jeho výraz v tvári. Potom prehovoril: "Slečna...?" trochu sa odmlčal a ja som to pochopila, ako výzvu na predstavenie sa.
"Hamilton," doplnila som ho a na tvári sa mi zjavil úsmev. Predniesla som aj čosi o tom, ako rada ho spoznávam, skrátka niečo z tých zaužívaných fráz pri spoznávaní. Bolo to všetko, ako inak, myslené úprimne, ja len nerada používam tieto frázy, pretože mi prídu strašne otrepané. "..smiem sa vás spýtať jednu otázku trochu od veci?" Chester si moju otázku vysvetlil trochu inak, než som ju pôvodne myslela a tak sa ma automaticky pýtal na pero. Nechcela som sa ho nejako dotknúť, ale autogram som si od neho naozaj pýtala. No aspoň som vedela, že aj s touto možnosťou počítal. "Nemyslite si o mne nič zlé, ale neprosím si podpis. Vlastne som sa chcela spýtať na pána Shinodu..."V prvých chvíľach sa mu na tvári zračilo očividné prekvapenie, to však zanedlho ustúpilo a spýtal sa: "O čo konkrétne ide?" Vysvetlila som mu teda o čo ide. Bola som v tom bare, videla som Mikove zranenia a stručne som vysvetlila, že by som chcela vedieť ako sa má."Spike Minoda sa nám teraz dlhšiu dobu neukazuje na oči, myslím, že sa potrebuje zotaviť z toho, čo sa stalo a tým nemyslím len to v tom bare," znela jeho odpoveď. Ja som ale potrebovala vedieť, či nešiel do nemocnice. nestihla som mu povedať, že by mal zájsť a preto som sa chcela ubezpečiť, že je v poriadku. Chester sa však rozohnil: "Slečna, ja vám presne viem povedať, ako sa cíti. Ohadzoval nás Davidovými Nivea krémami, keď bol naposledy v nahrávacom štúdiu. Potom sa nechal zmlátiť a nedvíha nám telefóny. Myslím teda, že oprávnene môžem povedať, že mu je na hovno!" Uvedomila som si, že som zašla asi trochu priďaleko svojimi otázkami a začínali ma páliť oči. Sklopila som preto pohľad, no zjavne nie dosť rýchlo, pretože sa mi začal ospravedlňovať akoby som ležala na smrteľnej posteli a bolo jeho povinnosťou urovnať vzťahy medzi nami. Hodnú chvíľu som bojovala sama so sebou, kým som bola schopná niečo zo seba dostať.
"Chápem, nemusíte sa tým trápiť. Viete, on prežíva dosť ťažké obdobie. Preto dajte na moju radu a zabudnite naňho, možno by bolo fajn, ak by ste sa odreagovali na nejakej párty s kamarátmi alebo v nejakom bare." Jeho slová ma značne prekvapili, čo som aj dala na sebe znať. Trochu som vyletela. Presné znenie svojich slov si už nepamätám, ale bolo to niečo v tom zmysle, že mám svoje starosti a ak si myslí, že mám čas zabávať sa, tak je riadne na omyle. "Ja vás pozývam," prekvapil ma svojim očarujúcim úsmevom. Na moju reakciu, že je predsa ženatý spustil čosi o tom, že Talinda je odcestovaná a okrem toho o to na tej párty ide, je to pre civilistov. Síce som celkom presne nerozumela tomu, čo to má znamenať a prečo pozýva práve mňa, ale nakoniec som sa nechala presvedčiť o tom, že to bude dobré.
Viac slov sme si už nestihli medzi sebou vymeniť, pretože akurát zvonilo na hodinu a bol čas, aby sme sa pobrali do učebne, kde sa mala začať jeho prednáška, ktorá bola, mimochodom, úplne úžasná. To ako sa Chester javí v médiách a vo videách a proste všade, kde ho možno vidieť, to je skutočný on. Má veľmi dobrý vzťah k deťom a je vidieť, že im skutočne rozumie. Rovnako tak je to uňho aj s hudbou. To ako sa na tej hodine venoval deckám.. no proste, jedna radosť. Sedela som v rohu miestnosti, sem-tam sa nám stretli pohľady a usmiali sme sa na seba. Keď sa hodina skončila, decká sa dožadovali predĺženia, ale nebolo to možné, čo trochu mrzelo aj mňa, pretože by som im veľmi rada vyhovela. Úplne si ich získal. Vyprevadila som ho do vstupnej haly, kde sme ešte chvíľu stáli a dohodli sa na detailoch ohľadom tej párty.

Na poslednú dvojstránku, ktorú som práve dočítala som hľadela mierne nechápavo. "Ako som sa na to mohla vtedy dať?" pýtala som sa sama seba a trochu nechápavo krútila hlavou. Pohľad mi padol na hodiny. Tak rada by som si prečítala ešte kúsok z 1. januára, ale asi bude lepšie, ak sa uložím na spánok, pretože dnes som si to trochu natiahla a nerada by som zajtra zaspala do práce. Škola volá. Ešte raz som si v rýchlosti prebehla po tom, čo som pred chvíľou čítala a mierne som sa pousmiala. Vzala som záložku a založila si stránky, aby som sa neskôr nestratila. Denník som si položila na stôl vedľa postele, kde mal svoje čestné miesto. Odložila som okuliare a zhasla svetlo. Zabalila som sa do paplónov, no a chvíľu na to sa nechala uniesť do ríše snov, ktorá si so mnou robila, čo sa jej len zachcelo.

***

Čo to zvoní? ženie sa mi hlavou v prvých sekundách, ako tak vnímam zvonenie, ktoré sa vtiera do mojich sladkých snov. Tak ťažko sa mi dochádza zo sveta, v ktorom si môžem bezhranične robiť, čo sa mi zachce. Teda ak sa mi momentálne nesníva nejaká nočná mora, proti ktorej nedokážem bojovať. Pretože nech mi hovorí kto čo chce, podľa mňa sa so snami bojovať nedá. Nedokážem to ja, nemôže nikto. Nie, toto bol len vtip, samozrejme, že to ide, len ja som asi príliš slabá osobnosť, ktorá sa nedokáže dostať do svojich snov, nech sa snaží ako sa snaží, ale možno práve v tom je to, možno práve toto robí moje sny zaujímavými a zamyslenia hodnými.
Prebúdzam sa, aby som vypla budík a vstala do nového dňa. Myslím na to, že musím vstať pravou nohou. Aspoň dnešok by mohol byť dobrým dňom. Mohlo by sa na mňa po dlhej dobe usmiať šťastie. Neviem nájsť stratenú myšlienku medzi riadkami, čo som kedysi napísala, mohla by som aspoň nájsť svoje stratené šťastie, nie? Občas si prídem akoby som tápala vo vzduchoprázdne. Dusím sa a nemôžem sa nijako zachrániť. Prežívam zo sekundy na sekundu, z minúty na minútu. Všetko to plynie akosi spomalene, aj keď by som si želala, aby to tak nebolo.
Musím vstať, vstávam pravou nohou. Kráčam ku skrini. Chystám si veci. Zatváram sa v kúpeľni, kde sa osprchujem, umyjem vlasy, zuby, vyfénujem sa, upravím si vlasy, namaľujem si svoje očká a dám sa trochu do poriadku. Nakoniec sa oblečiem a vyjdem von. Všetko po sebe poupratujem a ešte si nachystám zopár vecí pred odchodom a vyberiem sa na autobus do práce.

Usadím sa na voľné dvoj-miesto k oknu a chvíľu sledujem, ako si to autobus upaľuje po ceste. Pozriem sa na hodinky. Uf, myslím, že takú dobrú hodinku si posedím na tomto mieste, keďže cestujem až na konečnú, kde už človek proste musí vystúpiť so zvyškom cestujúcich. Zalovím v kabelke, aby som vytiahla znova históriu svojho života a roztvorila ju na správnom mieste. Presne tam, kde som predošlý večer skončila v čítaní.

Počas dní medzi tým, kde som sa stretla s Chesterom a tou párty sa neudialo nič zaujímavé, až na to, že som bola pohrúžená prácou natoľko, že som si riadne neuvedomovala dianie okolo seba až kým som sa neocitla v neistom rozpoložení stojac pred skriňou. Snažila som sa vybrať si niečo pekné, čo by som si na seba mohla obliecť bez toho, aby som sa neskôr hanbila za to, čo som si to na seba navliekla.
Zvolila som si tmavé, obyčajné tričko s nápisom: Gotta go a tmavé úzke nohavice, ktoré som mala rada preto, že ma robili štíhlejšou, než som v skutočnosti bola (a som). No a na nohy nejaké tie obyčajné baleríny. Zvolila som si čierne - mala som ich vtedy strašne rada, dobre sa mi v nich chodilo a to všetko, čo k tomu patrilo. Chcela som sa ešte trochu osprchovať, dať si do poriadku vlasy, aby nevyzerali, akoby som sa práve prebudila, čo sa mi pri mojom strihu stávalo veľmi často a tak som ešte zaliezla do kúpeľne, aby som to všetko zariadila a dala sa do poriadku.

Čas utekal tak rýchlo, že som sa ani nestihla nazdať a už mi dole zvonil Chester. V rýchlosti som si na seba natiahla nohavice, nasúkala sa do trička a utekala mu otvoriť. Skoro som sa pritom dorazila, ale nakoniec.. všetko dobré. Otvorila som mu dvere. "Poď dnu, ešte sa musím upraviť.." vyzvala som ho a odstúpila od dverí, aby mohol vojsť. Potom som za ním zatvorila dvere. Navigovala som ho do obývačky a doniesla mu nejaké to pitie, aby sa neunudil na smrť, kým na mňa bude čakať. No čo by som k tomu dodala? Proste mi záležalo na tom, aby som dobre vyzerala.
Našťastie netrvalo mi tak dlho, kým som skončila so všetkým, čo som na sebe ešte chcela zdokonaliť. "Nerozumiem tomu, prečo sa ženy musia toľko upravovať!" počula som jeho pohoršené hundranie, keď som sa zjavila vo dverách. Odkašlala som si, aby som na seba upútala konečne jeho pozornosť, ktorú sústredil na nápoj v pohári, ktorý víril pohybmi rúk. "Ja si myslím, že sa vám chceme páčiť, ak mi dovolíš môj skromný názor. Okrem toho nemôžem vyzerať neupravene na verejnosti," povedala som svoj názor, načo sa on zasmial a premeral si ma. "Vyzeráš dobre a podľa mňa si vyzerala dobre aj v tom, čo si mala na sebe oblečené včera, som si istý, že ak sa Mike na oslave ukáže, vyrazíš mu minimálne dych." Nemala som v ten deň chuť premýšľať nad Mikom. Bola som na tom žalostne zúfalo a hlavne som bola nervózna, celý deň som v sebe dusila zvláštne pocity, netušila som, čo to má znamenať. Keby som to vtedy bola vedela, tak by som sa na to nikdy nebola dala. Keby som vedela trochu predvídať budúcnosť, nikdy by som na tú oslavu nechodila. No možno sa to takto všetko malo stať. Každopádne, ja nie som tá, ktorá by mala o svojom osude rozhodovať, to život, ja si jedine môžem zvoliť cestu, ktorou sa vyberiem. A vtedy som si zvolila oslavu.
Nasadli sme do auta a mohli sme vyraziť. Šli sme trochu skôr, pretože tvrdil, že sa dohodol s usporiadateľkou, že jej ešte s niečím pomôže. Síce som netušila, čo tam budem robiť ja, keďže tam pravdepodobne nikoho nebudem poznať, robiť, ale podvolila som sa mu, nejako to predsa len budem musieť prežiť. Počas cesty som sa opierala hlavou o sklo a hľadela na cestu, ktorou sme šli.
"Už tam budeme," vytrhol ma z myšlienok Chesterov hlas. Vystrela som sa a otočila sa naňho. Skôr, než som stihla zareagovať, zaparkoval auto pri obrubníku na kraj chodníku tak, aby zostal dostatočne široký pre chodcov. Vystúpil, že mi otvorí. Čo sa však stať nemalo.... čosi letelo vzduchom. Postrehla som, že to okolo neho preletelo, narazilo do predného skla, ktoré sa naštrbilo. A aby toho nebolo málo... asi to aj vybuchlo. Privrela som oči a zdvihla ruky, aby som si chránila tvár. Možno som aj zakričala, nedokážem si na to spomenúť.
Počula som ako ktosi čosi hovorí a potom Chesterove slová, ktorými sa snažil vysvetliť čo sa stalo. Cítila som, ako ma čiesi ruky ťahajú von z auta. Telom mi prešla strašná bolesť a potichu som zasyčala. Zjavne do počul, pretože ma jemne pohladil a potom si už nepomínam na nič.

Prebrala som sa až v nemocnici. Bola som mierne dezorientovaná z toho, kde sa to vlastne nachádzam. Hlavou sa mi hnali nejaké hlúpe myšlienky, ktoré sa vôbec nehodili k danej situácii.. a možno aj áno, už si príliš nedokážem spomenúť, čo sa mi vtedy hnalo hlavou, bola som príliš zmätená a preto ma aj prekvapilo, keď sa dvere roztvorili a v nich som zazrela neznámu osobu. Nevidela som celkom jasne na to, kto stojí vo dverách a keď vstúpila do miestnosti, rýchlo som oči zase zavrela, aby som sa neprezradila, že už som hore. Do ticha vnikla moja otázka dožadujúca sa vysvetlenia celej tejto situácie. Tušila som, že osoba bude vedieť niečo viac. Hlas, ktorý mi odpovedal, som takmer okamžite identifikovala. Mike. Okamžite som bola v strehu. Hodnú chvíľu mi trvalo, než som ho presvedčila, aby mi povedal, čo sa vlastne stalo. Nakoniec z neho vyliezol hotový príbeh o tom, ako ktosi čosi hodil do jeho a Chesterovho auta a ja som bola tak trochu obeťou toho všetkého. Bolo ťažké tomu uveriť, no na druhú stranu, prečo by mi Mike klamal? Nemal na to najmenší dôvod.

Silno mnou trhlo, keď si akýsi chlapík ku mne prisadol, čo som vôbec nečakala. Preto som zostala trochu viac mimo a hodnú chvíľu mi trvalo, než som pochopila, kde sa vlastne nachádzam. Skontrolovala som zastávku, na ktorej autobus práve zastavil a v rýchlosti som pozrela aj na čas. Potichu vydýchla a odignorovala nechápavý pohľad muža sediaceho po mojom boku. Pozrela som sa znova na svoj rukopis a na chvíľu som uvažovala, či som celkom normálna. Čítam svoje vlastné slová. Slová, v ktorých sa snažím nájsť zmysel toho všetkého, pričom sama celkom neverím tomu, že by som ho mohla nájsť. Neviem si spojiť dve a dve dokopy a tak sa cítim ako absolútna handra. Je to smutné, ale skutočne je to tak. Prelistujem si o pár stránok dopredu, aby som vyzvedela, koľko ma toho ešte čaká. Fuh, keď tak na to pozerám, musela som mať parádne pisateľský deň. Zapísala som toho v celku dosť... uvažujem a znova sa vraciam na miesto, kde som skončila.

Dni v nemocnici ubiehali skutočne pomaly a ja som sa zakaždým potešila, keď za mnou niekto prišiel, aby sa uistil, či som v poriadku. Občas sa aj stávalo, že sa niekto spýtal, ako sa to vlastne stalo. Tie chvíle som príliš rada nemávala napriek tomu, že návštevné hodiny mi boli rajom na zemi. Nerada som pred druhými priznávala okno, ktoré sa len ťažko vysvetľovalo. Od doktora som síce vedela, že som mala silný otras mozgu a preto je dosť možné, že práve preto si nedokážem spomenúť na nič, čo sa stalo. Tu však ide o podstatu. Dosť ma desí ten výpadok. A okrem toho, z rozprávania Mika to vyzerá skutočne dosť zvláštne, celá tá situácia. Kto by mal záujem o tom zničiť im autá? A prečo? Počítal ten niekto s tým, že budem sedieť v tom aute alebo to bola len náhoda? Uf, uf, ešte aj dnes mám problémy pochopiť celkom to, čo sa tam udialo. Otázky, ktoré som si kládla vtedy si často kladiem ešte aj teraz. Ale s odstupom času som už trocha vychladla.
No, ako som už písala. Nemala som veľkú radosť z otázok typu: "Ako sa to stalo, pre boha?" "Ako sa ti to stalo?" "Spomínaš si na to?" "Vieš, ako sa to prihodilo?" Dalo by sa tu naformulovať množstvo spôsobov v tejto oblasti, ale nemám chuť rozpisovať to tu. Musela som sa však dosť premáhať, aby som sa dokázala usmievať, keď sa ma niekto na niečo také spýtal. Našťastie takéto otázky prevládali len počas prvých dní, viacerí potom pochopili, že mi to je nepríjemné a že zo mňa skutočne nevytiahnu viac, než príbeh, ktorý som poznala od Mika. V skutku som si pamätala len to, ako Chester odparkoval auto, chvíľu potom dorazil tuším Mike a.. ono sa to tak nejako zomlelo. Teda, ja neviem, možno som niečo prekrútila, ale asi takto to bolo. Hm, viac viem potom už len od Mika, ktorý mi to na moju žiadosť vyrozprával.
V nemocnici si ma doktori ešte riadne dlho podsúvali z oddelenia na oddelenie, niekoľkokrát som podstúpila sono, röntgen a aj CT-čko. Bola som z toho slušne na prášky. Mala som totiž podozrenie, že mi diagnostikovali rakovinu a potrebujú sa v tom uistiť. Žiadny z doktorov mi však ani len nenaznačil, že by so mnou niečo bolo zle, len si ma podsúvali, presúvali, vyšetrovali na 100 aj 1 spôsob.
Tieto dni sa čoskoro pominuli. Raz ráno chvíľu po tom ako sa podávali raňajky, ku mne vkráčal doktor, ktorému som bola zverená a ktorý dozeral na to, aby som sa mala dobre a bolo o mňa správne postarané. Stretli sa nám pohľady a on sa usadil na kraj mojej postele. Prehltla som posledný kúsok maslového rohlíku, ktorý som ešte nestihla dojesť a jemne som sa usmiala. Chcela som mu povedať, aby spustil, ale s plnými ústami som sa bála, že by som ho opľula. Očividne pochopil moje gesto a spustil: "V prvom rade by som sa vám chcel veľmi ospravedlniť za všetky tajnosti, ktoré sme pred vami robili ohľadom vyšetrení, ktoré ste v posledných dňoch absolvovali. Uisťujem vás, že všetko je v absolútnom poriadku, museli sme sa však presvedčiť, že všetko funguje tak, ako má a vnútorné krvácanie veru nehrozí. Zotavili ste sa celkom rýchlo a musím povedať, že ma to v celku prekvapilo, musíte by neuveriteľne húževnatá žena." Pri posledných slovách sa mu zdvihli kútiky úst do úsmevu. Ja a húževnatá? No tak to by som sa pozrela. Už-už som sa nadychovala a chystala sa niečo povedať, ale nepustil ma ešte k slovu. "A keďže ste v poriadku, až na vašu ruku a hlavu, teda... hlavu máte v poriadku ako takú.. ale.. viete ako to myslím.. nuž, k veci. Rozhodol som sa vypísať vám priepustku, takže sa môžete zbaliť a ísť domov." Chvíľu som spracovávala jeho slová a po nejakom tom čase som sa aj usmiala a vzala si od neho zdrap papiera, ktorý znamenal moju cestu von. Neskôr, keď odišiel z izby som sa aj rozosmiala od radosti. Cítila som sa ako blázon, ktorý ide do civilu. Mala som pocit, že nemám šancu zaradiť sa medzi normálnych ľudí. Bol to skutočne zvláštny pocit.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lory | Web | 20. february 2014 at 17:57 | React

Uh, tak to mi dalo zabrat!!! :D Krásně napsané, už jsem se moc těšila na to až zase přidáš článek :) Druhou část si přečtu večer, teď už to nestihnu, navíc nejsem zvyklá na to moc číst, takže jsem se vyčerpala =D Jinak ti chci oznámit že jsem tě nominovala do Liebster Blog Award, jakože ono bys na to taky přišla, ale jen tak pro jistotu oznamuji :)

2 Faint | Web | 21. february 2014 at 16:45 | React

fúú tak to bola sila!
Neskutočne som sa potešila novej časti. Tak nejak som dúfala, že to bude pokračovať tam, kde to skončilo.
Trochu ma prekvapilo, že už len pár kapitol do konca. No...
Taká oddychová kapitola by som povedala, alebo mala rekapitulácia.
Inak poradím ti, stačilo to rozdeliť na nejaké 4 časti :) Väčšinou to tak vychádza pri 7000 slov :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement