VŽR ► 11. kapitola 1. časť 2/2

20. february 2014 at 16:43 | Joss |  V žiari reflektorov
Tu by to asi chcelo uťať. Usúdila som, keď som dorazila na posledné slovo úseku odohrávajúceho sa v nemocničnom prostredí. Musela som sa pousmiať. Moje pocity boli vtedy skutočne také, aké som opisovala na papieri. Pamätám si to dodnes, akoby sa to bolo stalo len včera.
Zavriem oči a spomínam spolu s denníkovými stránkami, ktoré mám stále rozložené v lone. Spravila by som niečo inak, keby som sa tam ocitla znova a mala možnosť zachovať sa k niektorým ľuďom inak? pýtam sa sama seba. Veľmi dobre predsa viem, že som sa počas nemocničného pobytu viackrát zachovala nie práve najlepšie.
Potichu vydýchnem a opäť raz vykuknem von oknom, aby som zistila, kde sa nachádzam. Už len jedna zastávka a vystupujem. Rozhodne by som to mala zabaliť.



***

Počas troch voľných hodín, ktoré sa vyskytli v mojom rozvrhu som sa rozhodla, že si spravím pohodu v školskom bufete, ktorý sa nachádza síce mimo budovy školy, ale ešte stále sa v podstate zaraďuje do školského areálu. Je umiestnený v školskom parku, kde študenti často trávia hodiny telesnej výchovy, aby sa udržali v zdraví, alebo sa tam tiež chodia len tak poprechádzať školské páriky, ktoré nemajú čo s časom. Ja osobne príliš často do školského parčíku nechodievam a ak, tak iba na chvíľkové posedenie pri desiate alebo sem-tam s kolegyňami a kolegami na kávu, kakao a tak.
Tentoraz som sa rozhodla, že si po dlhej dobe kúpim v bufetíku niečo na jedenie a pitie. Usadím sa s tým do tieňa stromov - na lavičku a chvíľu si odpočiniem od minulosti, do ktorej som sa v poslednej dobe ponorila, až mám z toho nočné mory. V skutku. Musím uznať, že to možno preháňam.

Splnila som každý bod svojho rozhodnutia a usadila sa na lavičke. Avšak, v momente, keď som sa chystala pustiť sa do jedenia mi ktosi zatienil výhľad na krásnu prírodu parku. Hodnú chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, kto to vlastne je. "Ahoj," prehovoril Dave, "smiem si k tebe prisadnúť?" Rukou mávol na hromadu voľného miesta na lavičke, kde som sa usadila. Nemo som prikývla hľadajúc stratený hlas. Sledovala som, ako si sadá vedľa mňa. Zrazu sa nám stretli pohľady. Rýchlo som sklopila oči na svoju bagetu. "Ako sa ti darí? Dlho si o sebe nedala vedieť."Pretože som nemala energiu.. priznala som v duchu. Nahlas však nikdy. "Je mi lepšie, vďaka za opýtanie a ako sa darí tebe? Páči sa ti v novom zoskupení? Bola som neschopná, však?" Opäť som sa naňho pozrela a tentoraz som sa už nedala tak ľahko odradiť. Neodvrátila som sa od neho. Chcela som vedieť, ako sa tvári.
"Nie, nebola si neschopná, ale bolo toho na teba skutočne veľa, chápem tvoje rozhodnutie a dúfam, že teraz ti je lepšie, že sa tvoj život trochu usadil." Keby si len vedel, ako mizerne mi je. Trpím tuším aj za to, čo som nikdy nespravila. Odpovedala som znova len v duchu. Nahlas zase niečo celkom iné: "Nuž, dalo by sa povedať, že je postavený na hlavu momentálne, ale som si istá, že sa dostane do starých koľají.. časom určite.." pustila som sa do bagety, na ktorú som sa chystala ešte pred tým, než Dave prišiel.
"Chápem, musíš to mať ťažké, keby som bol ja na tvojom mieste, neviem, či by som to dokázal zvládnuť tak, ako ty.." prikyvoval. Bolo mi to trápne. Ja som to prežiť musela. Tak som radšej prežúvala a hľadala medzitým vhodné slová.
"To nemôžeš nikdy vedieť," povedala som napokon. Prišlo mi to dosť suché. Ako vystrihnuté z nejakého novodobého románu. Takmer som sa zasmiala.

Ešte hodnú chvíľu sme sa tak rozprávali, pričom Dave chcel vedieť, či sa už skutočne nevrátim. Uistila som ho, že nemám záujem zabíjať čas niečím, z čoho nemám už žiadnu radosť po tom všetkom, čo sa mi stalo. "Možno si to neuvedomuješ, ale strašne si sa zmenila," vyskočilo z neho, keď som sa mu s tým zverila. Chvíľu som naňho len tak hľadela. Pravdepodobne si uvedomoval, ako veľmi ma tým prekvapil a zmiatol. Naozaj som sa zmenila? pýtala som sa sama seba v duchu. Nahlas som nemohla, ako by to asi vyznelo? "Niektoré udalosti človeka proste prinútia zmeniť sa a on si to ani neuvedomuje," mykla som ramenami na znak toho, že to nie je celkom moja vina a sklonila hlavu.
"Nemala by si sa nechať unášať životom, ktorý ťa nebaví. Možno by si mala spraviť zmenu aj inde, vieš... stále mám pocit, že to nie si ty, neber si to v zlom, ale kam sa podela tá pôvabná ženička, ktorá sa vždy usmievala?"
"Úsmev jej pochovali spolu s otcom," vyhŕkla som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ach, otec, strašne mi chýbaš.. keby si tu teraz bol, vedel by si mi poradiť. Ale ty tu nie si a mama.... ja neviem... nie je to to, čo by som chcela, aby to bolo a ona to vie. Fňukala som v duchu, kým navonok som sa snažila upokojiť sa a zahnať slzy do kúta. Nemôžem sa predsa rozplakať len tak pre nič za nič. No dobre, nebolo by to len tak, ale ja aj tak nechcem plakať. Nemôžem plakať pred Davidom. Nechcem pred ním plakať. Oficiálne by som tým priznala, že svoj život nezvládam a nemám síl s ním niečo robiť.
"A čo škola? Uvažovala si o nejakej zmene?" začula som otázku so zjavným zámerom zmeniť tému a trochu ma aj odreagovať.
"Popravde, chcela by som zmenu. Chcela by som opustiť prostredie, v ktorom sa necítim celkom dobe a s ktorým sa mi spája toľko spomienok na to všetko, čo sa stalo. Viem, že škola nemôže za to, čo sa mi stalo a pravdepodobne za to nemôžem ani ja sama, proste sa to stalo, ale necítim sa tu tak, ako by som chcela. Študenti sú rovnakí, no ja som sa zmenila, v tomto smere to naozaj cítim. Nesprávam sa k nim nejako zle, nekričím po nich, nedávam im zlé známky.. ale..." hlas sa mi zlomil, "... mám pocit, že ma to už akosi nebaví. Učiť hudobnú výchovu a históriu hudby. Kedysi som to brala.. kedysi, keď som myslela, že je to určité spojenie, ak človeka baví hudba. Teraz viem, že... ťažko sa to vysvetľuje.." Moje posledné slová zmiatli aj mňa samu. V podstate som mu teraz povedala to, čo sa mi hnalo hlavou už dlho predlho. Nechápem, prečo som mu to všetko vyrozprávala tak na rovinu. Tak nejako som proste túžila po tom, aby to niekto vedel. Dave-a som vždy mala rada. Bol prvou osobou spoznanou v tomto prostredí. Je to vlastne môj sused, keďže býva len o pár domou ďalej odo mňa a to nás pravdepodobne aj toľko zblížilo. Istý čas po mne šiel, to viem, pretože to sám priznal. Ja som mu však veľkú šancu nedávala. Časom pochopil a teraz to mrzí aj mňa, preto sa snažím správať sa k nemu viac milo a brať ho normálne, nie ako človeka, ktorý ma možno ešte stále má viac ako len rád.
"To je v poriadku, Jossie.. si zmätená a nevieš sa rozhodnúť. Ja ti môžem poradiť len jedno, sprav to, čo teraz cítiš a ak niekedy budeš potrebovať pomoc, neváhaj mi zavolať, veľmi rád pomôžem niekomu, kto kedysi pomohol mne," pomaly sa zdvíhal zo svojho miesta a ja tiež. V postate som už skončila so svojou kvázi desiatou a keď odchádzal on, mala by som už aj ja pomaly.
A potom, ani neviem, čo ma to napadlo, keď sme sa už lúčili, objala som ho a povedala: "Ďakujem ti za všetko a prepáč za to, čo som ti spravila, strašne ma to mrzí." Jeho ruky som cítila na svojom chrbte a bolo mi to veľkou oporou.

"Netráp sa tým, čo bolo, teraz je to dobré, nemyslíš?" zašepkal mi do ucha a potom sa odtiahol. "Naozaj sa tým netráp." To boli jeho posledné slová, potom odišiel a ja som za ním hodnú chvíľu hľadela, kým sa mi nestratil z dohľadu. Nakoniec som sa vybrala do kabinetu, kde som sa po zvyšný voľný čas, ktorý mi ešte zostával, usadila.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Faint | Web | 21. february 2014 at 16:54 | React

Uf to dalo trošku zabrať :D
Zatiaľ super, stále čakám na Mikea, viem, že sa ho dočkám.
Dave hm, neviem čo si o ňom myslieť. Neobjavoval sa tu tak často :D
Takže každopádne sa teším na ďalšie diely a perfektne si ma navnadila na písanie :D fakt by som sa mala s niečím pohnúť.

2 Lory | Web | 21. february 2014 at 20:35 | React

Tak jsem si to bohužel nestihla přečíst včera ja jsem slíbila, ale dneska jsem tu haha xD Jak řekla Faint, pořád čekám na Mika <3 Ale tvůj pohled na Dave je zajímavý, zajímavě napsané, pěkně se mi to četlo a těším se na pokračování ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement