Dospelí neplačú ► 3. kapitola

16. march 2014 at 14:07 | Joss |  Dospelí neplačú
Áno, ja viem, teraz píšem rozhodne oveľa kratšie kapitoly, než som si zaužívala, ale zistila som, že sa mi takto píše lepšie a môžem uťať dej v tom najlepšom, čo sa mi skutočne veľmi pozdáva, pretože si takto jednak udržím trochu čitateľov a potom.. ja neviem, vždy som si to chcela vyskúšať. V tejto kapitole sa možno už na konci deje niečo zaujímavé, inak je to taká nezáživná kapitola, ale písanie tejto poviedky ma momentálne strašne chytilo. Tak dúfam, že sa vám bude páčiť. :)



Rozhodla som sa, že nebudem zneužívať svoju momentálnu situáciu vo svoj prospech. Obaja rodičia síce skalopevne tvrdili niečo o nepravdivosti slov, ktoré som volila, ale ja si aj tak myslím, že som im musela riadne hrať na city. No a reakcia na tento argument? "Miláčik, si predsa naše dieťa, nie cudzia, prečo by sme naše pocity mali obracať na citové vydieranie? My len nechceme, aby si zostala na všetko sama a mohla si v pokoji doštudovať." Samozrejme, je to len voľná parafráza doznievajúca v mojej hlave.
Ale nech to už vyzeralo akokoľvek, vydobyla som si aspoň to, že jedlo si môžem (ruky mi neodpadnú) robiť sama, ako to bývalo aj predtým, no a ešte aj raňajšie cestovanie.. znova môžem cestovať! Ostatné veci im neberiem, ale toto skutočne ešte zvládnem. Mám ich oboch veľmi rada, no musím povedať, že to preháňajú. Ja predsa ešte nezomieram.

Pomalými krokmi sa približujem k miestu, ktoré poznám za tie precestované roky viac než dobre. Vyjdem si hore na nástupište a rozhliadnem sa. Mnoho ľudu tu teda ešte nie je, pomyslím si a podídem k jednej z voľných drevených lavičiek a usadím sa na ňu. Batoh si zložím vedľa seba a roztvorím ho. Hodnú chvíľu sa v ňom prehrabúvam, kým nájdem to, čo som hľadala - učebnicu ekonomiky. Dnes tuším píšeme znova písomku a ja som si to nemala kedy zopakovať.
Nejaký čas mi trvá, než nájdem učivo, od ktorého píšeme písomku, no hneď, ako to vykonám, začítam sa do poučiek a vzorcov, ktoré som si ešte včera postupne vypisovala na papier a učila sa ich. Mojou chybou je to, že ak sa nemám čas alebo chuť na učenie, ani sa do toho nepozriem a potom mám veru čo dobiehať pred písomkami. Toto učivo som sa však učila už trochu dávnejšie, takže mám pocit, že ho ovládam celkom slušne. Už si ho len zopakovať.

"Dobré ránko, Terezka," vyruší ma dobre známy hlas. Zdvihnem pohľad od už asi tretieho učiva, do ktorého som sa zahĺbila natoľko, že som ani veľmi nevnímala, či niekto nepribudol do počtu, a pozriem sa na svoju najlepšiu kamarátku Ivu. Je len o trochu vyššia ako ja, má krásne vlasy, ktoré si česáva do rôznych účesov a často si ich farbí, takže jej pôvodnú farbu si už takmer nik nepamätá. No ja predsa len áno - krásna bledohnedá farba. Často som hovorievala, že je to čokoláda s kvapkou medu. Boli také krásne. Teda nie, že by tie jej bujné dlhé vlasy boli teraz škaredé, to nie. Červená farba je super, ale ja uprednostňujem skôr prirodzenú farbu. Jej krásnu tváričku bez akýchkoľvek vyrážok či iných chýb pokožky tváre zdobia drobné modré oči s trochu exotickým nádychom. V tvári je najviac vidieť jej pôvod. Je z časti aziatka, čo len pridáva na jej kráse. Čo ja môžem oproti nej.
"Že ťa ešte vidieť! Čo bolo s tebou? Bola si chorá? Pýtala som sa aj tvojho brata, no ten sa len zvrtol, podivín jeden, a vôbec mi na moje otázky neodpovedal." Zdá sa, že pred ňou nedokážem utajiť svoje problémy. Zavriem učebnicu a začnem si ju strkať do tašky. Skontrolujem čas a potom sa rozhliadnem po nástupišti. Už nie je práve najprázdnejšie a tak sa neisto pozriem na kamarátku s ľútosťou v očiach. Nerada by som prišla o svoju najlepšiu kamarátku, no na druhej strane, nemala som v úmysle komukoľvek hovoriť o svojich problémoch. Dosť už to, že som musela psychológovi, ktorého mi zabezpečila mama. Nesúhlasila som s tým, no musela som. Takže okrem rodičov, brata a psychológa o tom, čo sa mi stalo nevie nikto. A teraz hľadím na Ivu a netuším, čo si počať. Cítim sa taká rozpoltená. Len slabo si uvedomujem, že za posledné dni som veľmi nemyslela na svojich kamarátov, nieto ešte na otázku toho, či im to povedať alebo nie. Cítim sa nepripravená na stratu kamarátov.
"Počuj, Ivy, neviem, či je toto najlepšie miesto na rozhovor," začnem neisto a rozhliadnem sa po ľuďoch na stanici. Ak by som jej to už mala povedať, rozhodne nie tu.
"Desíš ma," hľadí na mňa pohľadom plným neistoty. Bože, toto som nechcela.. určite už niečo tuší..
"Ono to aj desivé je, ver mi, myslela som si, že sa zbláznim," povedala som takmer šeptom. Postrehla som, ako nastavuje uši, aby počula každé moje slovo. Potom nechápavo zavrtí hlavou. Zdvihnem svoj batoh a prehodím si ho cez rameno.
"Ozaj, vadilo by ti, ak by som dnes s tebou nezostala vo vlaku? Vieš, teraz cestujem.... no... je to trochu zložité, ale chápeš.... nechcem, aby si to brala tak, že ťa odstrkujem, to v žiadnom prípade, ale momentálne sa mi niečo rysuje a tak teraz cestovávam, no.. ehm, s jedným chalanom.."
"To je v poriadku, neurazím sa, aj tak teraz uprednostňujem skôr svoje myšlienky," slabo sa usmejem na kamarátku a v diaľke zahliadnem prichádzajúci vlak. Ona ani netuší, ako veľmi teraz ďakujem bohu za chalana, ktorého jej zoslal. Ak by som s ňou mala stráviť celú cestu, riskovala by som nebezpečné otázky na tému: Čo sa ti vlastne stalo? To by som asi neprežila. Chcem jej to povedať, ale niečo mi bráni.
"Stretneme sa potom, však?" spýta sa ma ešte skôr, než vlak celkom zastaví na nástupišti. Kráčame spolu k najbližším dverám, spoločne stláčame tlačidlo, vysúva sa schodík a dvere sa otvárajú.
"Kedy len budeš chcieť," prikývnem a nastúpim dnu. Rozhliadnem sa po nejakom voľnom mieste.
"Tak sa zatiaľ maj," mávne mi a už jej niet. Konečne nájdem voľné miesto a zamierim si to priamo k nemu, keď vtom odkiaľsi: "Hej, Kančová!"


 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lory | Web | 16. march 2014 at 17:30 | React

Skvělá kapitola, teď jsem úplně zrujnovaná, úplně z toho bulim, už jsem za dnešek přečetla snad milion slov, to je na mě moc :D Ale aspoň že to co jsem přečetla stálo za to ;) A to zakončení... hej hola, kdo to volá? :D

2 Zuzka | Email | Web | 16. march 2014 at 18:15 | React

Už sa teším na ďalšie, aj na to, ako to vyrieši s kamarátmi :) super sa to číta!

3 Kikča | Email | Web | 16. march 2014 at 18:49 | React

Pěkná kapitola! Moc se ti povedla :-D

4 Faint | Web | 16. march 2014 at 20:58 | React

Veď aj dlhšie kapitoly môžeš useknúť :) Každopádne je to tvoje rozhodnutie a ak sa ti tak lepšie píše nevidím problém :)
Proste je to úžasné, hrozne sa teším na ďalšiu kapitolu a čo si ešte pre nás prichystáš :)

5 Katie | Web | 17. march 2014 at 17:04 | React

No už jsem myslela, že se nedočkám. =D Je to kratší ale popravdě mi to nevadí. =) Kapitola se mi líbila, nevím jak bych reagoval ale já bych to své kamarádce asi řekla. I když..=D .. A ten kdo ji oslovil? No jsem zvědavá. Tipla bych někoho ze třídy ale rozhodně to bude kluk. =D

6 ellnesin-blog | Web | 19. march 2014 at 15:18 | React

Kdo na ní volá? Že je kapitola kratší mi vůbec nevadí, naopak se to lépe čte.
Bylo to opĕt nádherné, moc se tĕším na další!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement