Haltova škola > 8. kapitola

14. march 2014 at 20:59 | Joss |  Haltova škola
Ahojte hviezdičky. Tak ja vám tu teda prinášam novú kapitolu Haltovej školy. Uvedomujem si, že veľa vás to nečíta a preto som sa rozhodla písať trochu kratšie kapitoly. Nie, nie je to preto, že by som to vzdala, v tomto smere nepoznám hraníc, pretože ma to neuveriteľne baví a mám hromadu nápadov, ale práve dúfam, že skrze kratšie kapitoly by si to mohlo prečítať viac ľudí, takže toto je taký môj poslednejší pokus. :)
Každopádne, túto kapitolu by som chcela venovať Milči, ktorá sa na ňu už dávnejšie pýtala (nie, nezabudla som na to :D) a teda ma napadlo, že jej ju venujem. Takže, dúfam, že sa bude kapitola páčiť a očakávam komentáre. :D



Ťažké ráno


Raňajší budík, ten je horší ako "brúsenie" nechtov o tabuľu niektorým zo škodoradostných spolužiakov. A to mi verte, toho som si zažila viac než dosť.
S hlasným vzdychnutím som sa posadila na posteli a rukou zašmátrala na poličke nad mojou hlavou. Nájsť správne tlačidlo na vrieskajúcej škatuli mi síce nezabralo veľa času, no mojim ušiam aj napriek tomu tento moment stačil na to, aby sa dostali do neželaného stavu. To, čo myslím pod týmto stavom, je bolesť a ostrý piskot. V skratke, nič príjemné. Takýto zážitok by som želala asi len svojmu nepriateľovi. Nie, nie som pomstychtivá, no komu inému by človek mohol želať utrpenie, ak nie svojmu nepriateľovi? Možno by niekto povedal: "Takéto niečo by som neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi.", ja však nie.
"Ešte chvíľočku," mrmlem si potichu akoby som potrebovala sama seba uistiť, že to zvládnem, ale bolo by neodpustiteľné, keby moja maličkosť nevyužila možnosť ešte chvíľku si poležať v tejto pohodlnej posteli. Priznávam, nie je to prvýkrát, čo takto veľmi bojujem s ranným vstávaním. Aj keď sa mi to predtým nestávalo príliš často, za posledné dni sa štatistika trochu pozmenila.
Aj napriek piskotu a ohromnej bolesti v ušiach sa ku mne dobil zvuk krokov. Ktosi kráčal po chodbe a evidentne mal namierené k mojej izbe, pretože najprv som mala príležitosť začuť približovanie sa krokov, keď už však boli celkom blízko, stíchli. Dych sa mi spomalil. Načúvala som. Tušila som, kto stojí za dverami, no napriek tomu som počúvala a zostávala v tichosti.
Počula som vrznutie uvoľnenej parkety pri dverách izby a v tej chvíli sa dvere roztvorili dokorán. Prv než som stihla akokoľvek zareagovať, načiahol sa po mne prameň svetla. A spolu s ním aj mnoho ďalších. Vrhli sa na moje oči, ktoré som v sekunde prižmúrila v snahe zamedziť ostrému svetlu v útoku na moje drahé očká.
"Mi...ach, už si hore. Tak to som rada, myslela som, že ešte vyspávaš," prehovorila mama, čím narušila môj tichý boj so vstávaním. Potichu som vydýchla a pomyslela si: Ach, kiež by, ale ten budík mi proste nedal a nedal spať.. Posledná zúfalá myšlienka pred tým, než sa skutočne preberiem z polovičného snívania. "Musím predsa vstať," zamrmlem uvedomelo a aby som mamke dokázala, že to myslím vážne, pomaly sa dám do vstávania. Chrbtom rúk si pritom začnem pretierať uslzené oči. Zopár sĺz mi stečie po tvári. Stretnú sa na špičke brady, kde váhavo visia akoby čakali na moje povolenie spadnúť. Zotriem si ich prstami a postavím sa na nohy. Začnem sa naťahovať, čím sa snažím priviesť k životu každý sval svojho tela. Až keď som celkom spokojná so svojim výkonom, postavím sa do prirodzenej polohy a pohľad upriem na matku ešte stále stojacu vo dverách. Opiera sa o zárubňu a sleduje ma svojim prenikavým pohľadom, ktorý ja už poznám tak veľmi dobre. Vždy, keď sa na mňa takto pozerá mám pocit, že mi dokáže čítať myšlienky. Ale to nie je v jej kompetencii. Ten, v koho je, tu nie je. Myšlienka naňho ma prekvapivo zabolí. Ruku presuniem k miestu, kde by malo byť schované, pod všetkými tými vrstvami, srdce. Búši. Búši tak silno. Pri jedinej myšlienke. Znova cítim slzy v očiach. Tentoraz to nie sú slzy, ktoré sa človeku hrnú do očí, keď po prebudení zrazu čelí ostrému svetlu. Sú to slzy obyčajného smútku. Ten sa totiž usídlil v mojej duši a nech som sa snažila akokoľvek... respektíve, nech sa Lada s Johanom a mojim bratom snažili... všetko bolo neúspešné. Po pár zbytočných pokusoch sme prišli na to, kde je chyba. No ten, ktorý bol schopný vyriešiť moje problémy sa nachádzal nevedno kde. A tak som sa proste prebíjala.

Po rozhovore s Katarínou som musela prerušiť permanentné denné štúdium a začať s tréningami, ktoré mali posilniť nielen moju kondíciu, ale aj dušu. Spočiatku som celkom nerozumela tomu, čo sa týmto tréningom má akože dosiahnuť, no už to chápem. Chcú prebudiť moje schopnosti. Vravia tiež, že ak sa nedám dohromady, nemáme šancu prebudiť ich. Tak sa snažím. Snažím sa smiať sa a byť veselá.
"Albie?" vytrhne ma zo spomienok mamin hlas. Je tak blízko, uvedomím si. Pri všetkých myšlienkach a obrazoch spomienok, ktoré sa mi vybavili v hlave som si ani nestihla všimnúť, kedy ku mne podišla. "Bolí ťa niečo, zlatíčko?" rukou sa načahuje a chytá ma za tvár. Jemne mi po nech prechádza palcom a ja zavieram pod jej dotykmi oči a znova sa mi vybavujú myšlienky. Presne takto ma držal... presne takto ma držal pred tým, než ma prvýkrát pobozkal... "Alberta!" S trhnutím otvorím oči a pozriem sa na mamu. Očividne pochopila, čo to všetko má znamenať. Nie je to tak dávno, čo sme sa pohádali, keď som zostala takto duchom neprítomná. Problém je v tom, že čím viac spomínam, tým menej sa viem ovládať a spomienky prichádzajú akosi sami. Celé toto miesto sa mi s ním spája, preto je to také ťažké.
"Prepáč, idem sa pripraviť," hlesnem a odtiahnem sa. Otočím sa jej chrbtom a podídem ku skrini, ktorú roztvorím a začnem z nej vyťahovať nejaké oblečenie, ktoré mi príde vhodné pre deň, do ktorého som vstala.
Zanedlho môžem počuť, ako sa svojimi šuchtavými krokmi odoberie kamsi preč.


"Hej, ség!" Prečo dnes na mňa všetci zvolávajú? spýtam sa sama seba v duchu, kým sa otáčam smerom k bráchovi, aby som zistila, čo odo mňa vlastne potrebuje. "Drž sa!" zdvihne ruku s vystretým ukazovákom hore tak, že ukazovák má nasmerovaný hore. Je to naše gesto. Znamená, že na seba myslíme a stojíme pri sebe. Na tvári sa mi zjaví mierny úsmev.
"Dík, myslím, že dnes to nezvládnem," vzdychnem a nešťastne sa naňho pozriem.
"Ver mi, že zvládneš," žmurkne na mňa sprisahanecky a ja viem, že zase nazeral do budúcnosti. Uchechtnem sa. Ktovie, čo tam videl.. nezvykla som sa ho na to pýtať, ale dnes som mala pocit, že by som mala: "Albín?" oslovím ho váhavo.
"Čakal som to," vydýchne potichu a rukou sa načiahne, aby sa poškriabal vo vlasoch. Zdá sa, že trochu zneistel. "Neviem, Albi, či by som mal. Ja si totiž aj tak myslím, že to čoskoro zistíš.." Že sa vôbec pýtam, pomyslím si mierne otrávene.
"Aha," poviem len a otáčam sa na odchod.

"Neurážaj sa hneď!" počujem ho kričať a zdá sa, že sa aj načahuje za mojou rukou, reflexívne poskočím vpred trochu rýchlejšie a vyhnem sa tomu. Vrhnem sa ku dverám a prudko ich roztvorím.... a vletím priamo do náručia...
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Milenne | Web | 15. march 2014 at 10:10 | React

Jéééééééééééééééééééj, vela ti ďakujem, Jossie! :D
Veľmi si to vážim! :D
Proboha, kapitola je dokonalá, dokonale jsi všechno vystihla a ten konec...proč mám takové tušení, že vím, komu Alberta spadla do náruče? :-D
Honééééém, piš, piš, další, jinak to se mnou šlehne! xD
A to bys nechtěla ne? :DDD
Za koho by ses pak na letišti schovávala! :DDD :-D

2 Kikča | Email | Web | 15. march 2014 at 17:33 | React

Ouuu... Prostě dokonalá kapitola ostatně jako vždy že? :-D
Milenne září určitě jako sluníčko :-D

3 Ewiline | Email | Web | 15. march 2014 at 18:01 | React

A já se chystám teprve na první kapitolu... -_- :-D O:)

4 Lory | Web | 16. march 2014 at 17:28 | React

Jé super, a já si říkala, že se to tu dlouho neobjevilo :D
Potřebuju další, tohle zakončení se mi nelíbí, potřebuju pokračování ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement