Prekliata - 6. kapitola

21. march 2014 at 16:56 | Joss |  Prekliata
Áno, ja viem, že túto poviedku vás veľa nečíta, ale aj napriek tomu som sa rozhodla zverejniť ďalšiu kapitolu v nádeji, že sa nájde niekto, kto si to prečíta. :D Ja viem, že už na začiatku som ju pokašlala a uvažujem dokonca o tom, že ten začiatok by som trochu prerobila, ale vzhľadom na to, že momentálne mám toho tak trochu veľa a pracujem na jednej párkaitolovej poviedke na to veľa času nemám. :D Ale.. môžem vás uistiť, že čoskoro sa dočkáte aj VŽR pokračovania a tiež pravdepodobne aj DN či JaD, takže dúfam, že si túto kapitolu aspoň niekto prečíta a že sa bude páčiť, ale dosť už mojich rečí, poďme ku kapitole.



Ten bozk jej utkvel v pamäti. Prišlo to tak neočakávane ako úder blesku z jasnej oblohy. Chvíľu len tak hľadela pred seba, neschopná akejkoľvek reakcie. Nieže by sa jej tento nový pocit nepáčil, to nie, len to skrátka nečakala. A ďalšie slová osoby nachádzajúcej sa v jej blízkosti, tej, čo jej spôsobila taký veľký šok, ju prekvapili ešte omnoho viac: "Milujem ťa, vedel som to už od prvého momentu, ako som ťa stretol, no stále tu bola tá neistota. Teraz však viem, že je to všetko naozaj pravda." Čo by mu na toto mala povedať? Netušila. A tak len ďalej nemo hľadela do jeho očí. Bolo to akoby plávala po oblohe s kvapkou očakávania. Ešte stále čakal na jej reakciu.
Asi by som mu mala niečo povedať, veď jeho slová sú také krásne, nemôžem zostať ticho civieť ako trubiroh. Prehnalo sa jej hlavou.
"Ja..." začala, no ako náhle prehovorila, zarazila sa. Vlastný hlas sa jej zdal byť iným, akoby to ani nehovorila ona, ale niekto cudzí. Nezvykla hovoriť takto jemne a potichu. Zvyklo to byť normálne: hlasné a miestami odhodlané.
Tak teda znovu, popohnala sa, keď zaregistrovala mužov spýtavý pohľad, ktorým ju priam nabádal k tomu, aby dopovedala nedopovedané. "Ja neviem, čo povedať. Tvoje slova sú také krásne ako aj toto všetko, ale asi je zbytočné čokoľvek hovoriť," dostala zo seba a opäť sa mu pozrela do očí. V tej chvíli vzplanuli a znova sa k nej naklonil.

***

Bezmocne hľadeli na znetvorené telo. Brucho rozpárané a dalo by sa povedať, že ktosi si dal záležať na tom, aby žiadna vnútorná časť roztrhanej partie tela nezostala na svojom mieste. Okolo tela, rovnako ako aj po celej miestnosti, sa nachádzalo množstvo krvi a vnútorností násilne vyrvaných. Kedysi pravdepodobne pekná mužská tvárička bola tiež riadne dokaličená. Hlboké rezné rany, popáleniny či podliatiny, nič z toho by nedopriali ani tomu najhoršiemu človeku pod slnkom.
Nebol to veru veľmi príjemný pohľad, nehovoriac o zápachu spáleného ľudského mäsa okupujúceho miestnosť. Nejeden z chlapov musel odvrátiť zrak a podaktorí sa radšej pobrali kamsi inam, aby sa dali do poriadku. A mnohí z nich ďakovali bohu za šťastie, že sa neocitli na mieste tohto úbožiatka, ako pokrstili túto obeť v pomerne krátkom čase.
"Kto mu takéto niečo mohol vykonať?" spýtal sa ktorýsi z nich.
"Chlapi, netuším, kto mu to spravil, ale poviem vám, to je dačo hrozné.." dodal zasa iný.
Kolegovia z oddelenia vrážd majú o zábavu rozhodne postarané.

Chodby boli už dávno vyľudnené, keď sa dostavila. Vyčerpane sa v predklone rukami oprela tesne nad kolenami a hlavu sklonila dolu. Hlasno sťažka vydychovala a prudko naháňala vzduch do svojich pľúc. Srdce jej prudko búšilo a usilovala sa trochu sa upokojiť. Veľmi dobre vedela, že by sa mala poponáhľať, ak nechce meškať ešte viac, než už meškala.
Keď sa jej konečne upokojil tep a aj dych už mala celkom v poriadku, znova sa vystrela, napravila si batoh na chrbte, upravila trochu vlasy a vykročila vpred. Očami kĺzala po číslach na dverách hľadajúc to správne. Pri dverách s číslom 110 zastavila. Prikročila k nim a prv, než vošla, jemne zaklopala. Stisla kľučku, potlačila a vošla dnu. "Prepáčte, že meškám, ale zaspala som," prehovorila do ticha. Prezrela si osadenstvo triedy a vybrala sa ku svojmu miesto, kde sa v rýchlosti zložila. Na stôl si nachystala zošit na správnu hodinu.
Profesorka ani poriadne nepostrehla, že niekto prišiel, taká bola zaujatá do svojho výkladu. Zato niekto iný si všimol nový prírastok. Zalovil v batohu a vytiahol prvý zdrap papiera, ktorý mu prišiel pod ruku, v rýchlosti naň čosi načmáral a úhľadne ho poskladal do čo najmenšej kocky. "Podal by si to Kaime?" spýtal sa svojho suseda. Tak veľmi ho mrzelo, že nesedí vedľa Kai na týchto hodinách. Ešte na začiatku roka uzavreli dohodu, že na niektorých hodinách nebudú spolu sedávať, pretože by si pravdepodobne liezli na nervy. Bol síce trochu iného názoru, ale trvala na tom, že potrebuje občas sedieť aj s niekým iným a tak jej vyhovel. So zvyškom triedy si nerozumel tak ako s ňou, no snažil sa aspoň na tých hodinách, keď to bolo potrebné.
Sledoval, ako si jeho kamarátka berie lístoček. Suseda jej čosi pri jeho predávaní pošepla do ucha a ona sa na krátky moment otočila jeho smerom. Pohľady sa im stretli. Usmial sa a ona opätovala. Potom sa otočila dopredu a roztvorila lístoček. Znova a znova si musela čítať lístoček, kým pochopila, čo chce vlastne od nej vedieť. Na tvári sa jej mihol jemný úsmev a odložila papier do lavice. Frustrovane ho prepaľoval, no vedel, že všetko sa dozvie až cez prestávku.

Uši trhajúci zvuk zvončeka ozýval sa celou školskou budovou. Učiteľka ešte neskončila svoj výklad a preto ešte doznievali spolu so zvončekom jej slová: "... a na domácu úlohu si spracujete poznámky, keďže počas hodiny nám na to nejako nevyšiel čas." Dávid však už viac nemohol čakať. Postavil sa zo svojho miesta a zamieril si to priamo k prvej lavici. Miesto vedľa Kaimi sa medzičasom uvoľnilo a tak sa naň usadil. Pár minút sledoval, ako si zapisuje poznámky. Už sa to však nedalo vydržať a tak si odkašlal.
"Ach, nie.. nezabudla som na to, čo si chcel vedieť," ozvala sa potichu a dávala si záležať na tom, aby oddialila moment, keď sa naňho bude musieť pozrieť. Obávala sa toho, že si okamžite všimne, čo sa jej prihodilo.

***

Zaistili všetky dôkazy a prenechali miesto činu fotografom a technikom, ktorí sa mali postarať o odtlačky prstov a iné záležitosti neskôr potrebné na prešetrenie prípadu. Spakovali sa rýchlo preč z miesta, ktoré im už pomaly, ale iste začínalo naháňať husiu kožu na chrbte zakaždým, keď im pohľad padol na to úbožiatko.

"Takže si zopakujme, čo sme vlastne zistili," prehovoril najvyšší z nich. Rukou si odhrnul tmavý prameň vlasov z očí a roztvoril zápisník, ktorý mal pri sebe. Začítal sa do poznámok. "V podstate nemáme zatiaľ toho nijako veľa, ešte musíme počkať na výsledky z pitvy a od technikov, ktorí momentálne pracujú. Našli sme však jeho mobil a tiež jeho identifikačné karty, pod ktorými rozumieme občiansky preukaz a rôzne študentské kartičky na meno Matúš Zápotocký, 24 rokov. Mobil sme ešte neprezerali detailne, ale medzi volanými bolo aj jedno neznáme číslo, musíme ho preveriť a osobu predvolať na výsluch.. no a týmto to hasne, chlapci.." Zdvihol pohľad od zápiskov a svojimi tmavými očami sa pozrel na kolegov čakajúc na ich reakciu.
"No... to je mizerné, ale vzhľadom na to, že na tom nepracujeme ešte dlho.." mykol ramenami vysoký mohutný chlap s vypracovaným telom, oproti ktorému už spomínaný tmavovlasý vyzeral útlo ako bábika Kena uložená na poličke. Belasými očami tikal z jedného parťáka na druhého a v hlavne rozoberal všetky možné detaily. Pravou rukou si pritom jemne prechádzal po špicoch svojich nagélovaných vlasoch. Nikto nikdy celkom nerozumel tomu, prečo takto veľmi dbá o svoj vzhľad.

Tretí z partie bol niečo medzi belochom a aziatom, čo malo za dôsledok jeho šikmé úzke oči s bledohnedými zreničkami a hustými mihalnicami. Postavu mal priemernú, asi takú aká sa na detektíva jeho postavenia patrí. V momente, keď sa jeho partneri začali dohadovať o prípade, bol hlboko pohrúžený do svojich myšlienok. Niečo mu na tomto prípade celkom nesedelo. Ešte síce presne netušil, čo je to, no mal takého tušáka, že čoskoro spoločne prídu na to, čo to vlastne má znamenať.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Lory | Web | 21. march 2014 at 19:16 | React

Super kapitola, akorát já jsem teda buď jaksi pozapomněla - ale to pochybuju, takže v tom bude asi ta druhá možnost - o čem to je, a nebo jsem ty před tím jaksi četla nečetla.... takže si to budu muset někdy dočíst... ježiš, další na můj seznam, vy mě chcete zrujnovat?? :D

2 Kikča | Email | Web | 22. march 2014 at 15:15 | React

Nečte? Já jí čtu! :c :D
Moc pěkná kapitola! Povedená a jako obvykle nemám žádné námitky.. :-)

3 Ami | Email | Web | 22. march 2014 at 17:30 | React

Ehm, myslím, že bych si měla přečíst předchozí kapitoly :D
Tahle se Ti totiž příšerně povedla!

4 Ewiline | Email | Web | 22. march 2014 at 19:47 | React

Bože, už mi chybí jen dvě kapitoly, abych to celé dočetla :333 :D
Aaaa úplně mi to bere dech!! :D To vyznání lásky a potom najednou mrtvola O.o :D I like mrtvols xD

5 Angela | Web | 22. march 2014 at 21:12 | React

Budu muset začít číst od začátku. :D

6 Katie | Web | 23. march 2014 at 20:20 | React

Dala jsem na blog momentálně jednu fotku. Víc jich asi dávat nebudu. Ale dala jsem tak odkaz na nástup. =)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement