Dospelí neplačú ► 4. kapitola

2. april 2014 at 13:33 | Joss |  Dospelí neplačú
Ahojte hviezdičky moje.. myslím, že je celkom očividné, ako veľmi ma chytilo písanie tejto poviedky. Ja si však nejako nedokážem pomôcť, ide mi to tak ľahko. Stačí, keď sa trochu zamyslím nad všetkým, čo mám napísať a čo by som chcela napísať a akosi mi to ide samo. Dúfam, že to tak bude aj naďalej, pretože je to niečo celkom úžasné, ako sa mi to tvorí v hlave. No a niečo iné je to zase napísať, takže pevne verím, že táto kapitola sa vám bude páčiť, že vás prekvapím tým, koho Tereza vlastne v tom vlaku stretla. ;) A čo myslíte? Čo sa bude diať ďalej?


Prekvapene sa otočím za povedomým hlasom. Hodnú chvíľu mi trvá, než ho zaradím ku správnej osobe. Stane sa tak práve v momente, keď sa moje oči stretnú s tou bledomodrou záplavou, uprostred ktorej sa nachádza bledozelený rozpitý fľak. V pohľade má veselý náboj a úsmev, na ktorý mi padne pohľad chvíľu po tom, ako sa trochu spamätám z toho kukuču, je roztiahnutý takmer cez polovicu tváre. Pri iných ľuďoch by som si povedala, že ten úsmev je výsmešný. Avšak teraz viem, že to nie je celkom tak.
Vykročím k miestu, kde sedí a čím viac sa približujem, tým viac sa musím usmievať. Nechápem, ako to robí. Vždy keď sa stretneme, som vysmiata ako slniečko na hnoji a netýka sa ma žiadny z mojich bežných problémov. Obdivujem túto vlastnosť.
"A pamätáš sa ešte aj na moje prvé meno?" spýtam sa, keď už stojím celkom blízko. Hľadím na túto krásnu blondínku. Jej rovné vlasy jej siahajú po pás podobne ako našim milovaným bábikám, s ktorými sme sa v detstve hrávali. A napriek tomu, že je blondínka, pri vlasoch sa asi všetka podobnosť s obľúbenou anorektickou hračkou dievčatiek končí. Ona je totiž oveľa krajšia ako bábika. Teraz to musí vyzerať tak, že všetky moje známosti sú krajšie ako ja, no ja si naozaj neprídem bohvieako výnimočne pekná. Som celkom obyčajná, zato okolo mojich kamarátok sa neustále vrtí iný chalan a ja sa nestíham ani obracať. Občas je to riadne vtipné.
"Síce sme sa už nejaký ten piatok nevideli, ale tiež ťa kadektorý aj poznám, Terezka moja," zasmeje sa svojim zvonivým veselým a, čo je hlavné, nákazlivým smiechom. Musím sa zasmiať s ňou, inak to nejde. Posunie sa na voľné miesto pri okne, čím mi uvoľní svoje pôvodné miesto, kde sa automaticky usadím. Batoh si zložím na nohy a pozriem sa znova na ňu. Som si istá, že zanedlho sa pustí do nejakého zdĺhavého rozprávania.
"Ako to ide v škole?"
"Všetkým nám chýbaš, nevieš si to ani len predstaviť," vzdychnem potichu. Áno, bývala to moja spolužiačka. Nebola nejaká hrozná, no nebola ani celkom najlepšia. Bola takou "zlatou strednou cestou" ako o sebe často a rada tvrdievala. Nikdy sa nezaraďovala do žiadnej zo skupiniek, ktoré v triede postupom času začali vznikať a boli medzi nimi konflikty. Skrátka sa snažila vychádzať s každým a veru si so všetkými mala aj čo povedať. A chalani? Tí po nej šaleli, čo žiadna z fintiliek nedokázala celkom pochopiť. Fintilky bola skupinka najviac zmachlených a namyslených dievčat, ktoré v našej triede boli. V skutočnosti nie sú také hrozné, dá sa s nimi porozprávať, ale vyzerajú príliš umelo na to, aby som sa s nimi mohla rovnať a dávajú mi to aj riadne najavo.
Osôbka, na ktorú momentálne hľadím bola, ako som už povedala, zlatou strednou, v našej triede nebolo nikoho, kto by ju nemal rád. Ale ľudia robia chyby. Neviem ako dnes, ale vtedy často vynechávala školu kvôli zdravotným problémom. Zakaždým mala pri sebe ospravedlnenku, no napriek všetkému to profesorom (a asi nielen im) bolo dosť podozrivé. Na konci druhého ročníka sa objavila na internete jej fotka z dovolenky. Mohla to byť hocijaká fotka pri mory alebo v reštaurácii, ale ona nebola. Bola to fotka s fľašou vodky v jej rukách s komentárom: "Ale sa tu žije." Šťastie ju opustilo vo chvíli, keď sa fotka dostala do rúk našej triednej a skrze ňu k vyššie postaveným. Okamžite nastalo veľké učiteľské zasadnutie a rozhodlo sa o podmienečnom vylúčení. Do tretieho ročníka nastúpila v podmienke.
No.. a pred Vianocami ju vyhodili za totálnu banalitu. Zápis za neporiadok v lavici, čo znamená koniec púte v našej triede. Ak sa z toho niekto aj tešil, nedal to na sebe najavo. Držali sme pokope a snažili sme sa ju podporiť. Keď ju však triedna verejne potupila, znechutila sa jej celá naša škola. Samozrejme, že sme sa s ňou ešte stretávali, ale väčšinou to bývalo veľmi ďaleko od školy, ktorá jej nedala ani len príležitosť.
A tak ma napadne: "A máme nového spolužiaka." To ju očividne riadne zaujme, pretože niekoľkokrát za sebou otvorí a zatvorí ústa ako ryba na suchu. Očividne hľadá vhodné slová, ktoré by mohla použiť.
"Spolužiaka hovoríš?" uisťuje sa pričom prižmúri podozrievavo očká.
"Predsa by som sa nesplietla, keď ho triedna usadila ku mne," zamrnčím nespokojne. Nie, nepáči sa mi, že už nesedím sama. Mala som rada svoju lavicu, mohla som sa v nej pohodlne rozvaľovať, rozkladať si veci a žiaden otravný sused ma neustále neštuchal do boku s prosbami o pomoc. Síce sa občas stávalo, že si niekto pred ťažkou písomkou prisadol, ale to som ešte strpela. Takto musím sedieť už asi nastálo. Jariabková - to jest naša triedna, totiž svoje názory nemení, ako nám neustále zdôrazňuje. Platí to, na moje nešťastie, aj v prípade zasadacieho poriadku. Hneď druhý týždeň po tom, ako sme nastúpili do prvého ročníka sa rozhodla rozsadiť nás. Dostala som sa do samostatnej lavice, v ktorej som zostala sama. Až do nedávna. Triedna bola inak vo všetkom veľkorysá, ale niektoré veci mi na nej proste strašne vadia.
"Čože? Ona k tebe niekoho posadila?" spýtala sa prekvapene.
"No len sa tak nečuduj," zamrmlem potichu, "volá sa Marek... Kahala.." Keď som vyslovila jeho priezvisko, na moment sa mi v hlave vybavila jeho tvár a ten príjemný pohľad s jeho typickým úsmev, nebol škaredý, ale vedela som, že ešte vždy som jeho spolužiačka. Obraz spolusediaceho preťala spomienka na Patrikove slová: "Mená máte podobné, takže si budete rozumieť." Zavrtím prudko hlavou.
"Možno ju k tomu viedla tá podobnosť mien," vytrhne ma z myšlienok.
"Janááááááá!" zatiahnem trochu hlasnejšie, než som mala pôvodne v úmysle. Zopár cestujúcich sa na mňa pobúrene otočí, no vzápätí si uvedomia, že to sú len dve školáčky, ktoré sa rozprávajú. Podaktorým sa v očiach mihne pochopenie, zato v mojich iba chaos. Nechápem, prečo si všetci automaticky myslia, že my mladí máme tendenciu kričať. Nie je to pravda, občas nám to proste vykĺzne.
"Terezkááá," nasleduje ma príkladne.
"Anna si naňho brúsi zuby," zmenila som rýchlo tému našich mien. Nie raz som si v poslednej dobe vypočula túto teóriu a musím priznať, že mi ide na nervy.
"Klasika, čo povieš?"
"Všetko, čo je opačného pohlavia hrozí útokom Anny," zasmejem sa potichu.
"To si naozaj myslíš?" na tvári sa jej zjaví úškrn.
"A nie je to pravda?"
"Možno je, ja si však myslím, že si kedysi prešla niečím, čo ju takto poznačilo," zatvárila sa trochu neisto a ja som zaváhala.
"Ty o niečom vieš?" O Anne sme sa príliš v triede nerozprávali. Každý však o nej vedel svoje. Lietala od jedného chalana k druhému a pritom sa tým ešte aj chválila. Ako trieda sme sa v tichom dohovore (tichom, lebo žiadny nebol) dohodli, že lepšie bude neriešiť ju.
"Je to môj skromný odhad. Anna je veľmi šikovná, ale z jej skutkov naskakuje človeku až husia koža, v tom je to.. nechcela by som žiť takým životom ako ona, neviem si to ani len predstaviť, ale raz som bola u nej doma... neviem, či to nie je vina práve jej matky, vedie dosť zvláštny štýl života.. Nie som však človek, ktorý by mohol súdiť činy niekoho iného, takto sa mi to len javilo.."
"Jani, mne sa za to nemusíš ospravedlňovať a vlastne by ti to vôbec nemalo byť ľúto, proste si veľa všímaš.."
"Aj ty si sa zmenila.. niečo sa ti stalo..." vystrelila zrazu. Takže si to všimla. Len slabo prikývnem a čakám, kým sa rozhodne pokračovať vo výsluchu. "Ale nechceš o tom veľmi hovoriť."
"Vlastne ani veľmi nie, ale ak by si chcela vedieť," pohľad mi na moment padne na bruško. Samozrejme, nič nie je za tých pár týždňov vidieť, ani len náznak, no predsa je to všetko tam a deje sa to. Viem, že to nie je sen. Rukou sa jemne dotknem. Je to však len krátka chvíľa, ruku potom odtiahnem a pozriem sa znova na ňu. Viem, že to zaregistrovala. Vidím jej to na očiach.
"Pre boha, ja som netušila, že máš takú vážnu známosť, kedy sa to stalo?" spýtavo na mňa hľadí. Vtedy sa mi v hlave vynoria spomienky na to, čo sa stalo. Svet je zrazu jedna veľká machuľa. Necítim už toľkú radosť z náhodného stretnutia, len spomienky. Nakloním sa k nej. Nadýchnem sa a zašepkám: "Jani, to nebolo dobrovoľne." Nemala som ani len šajnu, prečo som jej to takto prosto povedala, keď predtým som Ivane nemohla. Bolo mi to však celkom ukradnuté.


 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Angela QuickBow | Email | Web | 2. april 2014 at 15:20 | React

:O Tak to by som vážne nečakala. Som zvedavá, ako na to Jana zareaguje na tú správu, rýchlo daj ďalšiu. :)

2 Ami | Email | Web | 2. april 2014 at 19:07 | React

Páni!
Tak to jsem teda taky...nečekala :D
Těším se na další!

3 Zuzka | Email | Web | 2. april 2014 at 19:17 | React

Neviem prečo, ale chcela som aby to bol nejaký chalan. Nevadí, aj tak veľmi zaujímavá a dobrá kapitola :) Teším sa na ďalšie!

4 Ewiline | Email | Web | 3. april 2014 at 16:14 | React

Hrozně jsem si to zamilovala :333 Tu blondýnku vidím před sebou úplně dokonale! Jako bys mi jí vyfotila :D

5 Faint | Web | 3. april 2014 at 17:58 | React

Jee ďalšia pridaná kapitola. Hrozne sa teším na čokoľvek z tvojej dielne, pretože máš úžasný štýl a ľahko sa to číta. Tú blondýnu som si tiež dokonale vedela predstaviť, hlavne kvôli bývalej spolužiačke.
Tak som zvedavá ako to bude ďalej :)

6 Nikoletta | Email | Web | 4. april 2014 at 10:25 | React

Ten názov mi pripomína seriál Chlapi neplačú :D

7 Katie | Web | 4. april 2014 at 11:18 | React

To byla pěkná kapitola. Ten konec byl vydařený. =) Těším se na pokračování. =)

8 Lory | Web | 4. april 2014 at 20:26 | React

Budu se opakovat, ale taky jsem to nečekala :)
Hrozně obdivuju ty lidi, co umí zakončovat kapitoly - ty to umíš! Mě to vůbec nejde, vždycky to utípnu nevhodně a vypadá to potom prostě divně XD

9 Joss | Email | Web | 5. april 2014 at 7:20 | React

[1]: No pokračovanie sa už akosi aj chystá v mojej malej hlavičke, keďže najviac nápadov mám práve na túto poviedku, takže čoskoro sa možno dočkáš. :D

[2]: Až tak som prekvapila? No, som rada, že sa ti páčilo. :)

[3]: Neboj sa, aj na chalanov príde, ale teraz som nechcela byť moc priehľadná. Priznám sa, chcela som, aby stretla nejakého chalana, ale keď som videla, že je to moc priehľadné, rozmyslela som si to. :D Nechcem byť príliš predvídateľná. :D

[4]: Myslela som, že máš radšej horory, dosť ma potešil tvoj komentár, ale to som ti už aj písala. :D Naozaj ďakujem, ani som netušila, že si to niekto môže celkom presne vedieť predstaviť. :D

[5]: Uau, ďakujem, to je poklona, ak mi niekto ako ty povie, že sa moje diela ľahko čítajú, vážim si to. :)

[6]: Hm, škoda len, že tá poviedka bola na svete skôr, než spomínaný seriál. A ešte väčšia, že ťa to neprinútilo prečítať si ju, čo už.. možno nabudäce.

[7]: Ďakujem, s pokračovaním som teraz na tom celkom dobre. :)

[8]: Jéj, ja už niekoľkýkrát žasnem nad krásnym komentárom. Som rada, že sa ti kapitola páčila a že som prekvapila. :D
Ehm, ukončenie kapitoly? Nie je to len tvoj problém, ja by som v pohode nemala problém rozpísať sa ešte a dokončiť to, čo som mala vtedy v hlave, ale potom som sa na to pozrela a povedala si: "No, to by im už asi mohlo na jednu kapitolu stačiť." :D A z toho, čo som čítala u teba na blogu vôbec nemám pocit, že by si nevedela ukončovať kapitoly, len už očakávam ďalšiu. :D

10 Kikča | Email | Web | 5. april 2014 at 15:36 | React

Dokonalá kapitola :3

11 Terri.na | Web | 5. april 2014 at 22:45 | React

Ahoj,
na tvoji žádost odpovím kladně, takže ti tímto oznamuji, že se stáváš jedním z mých affs :) Tak si mě taky přidej :)

12 Ewiline | Email | Web | 6. april 2014 at 15:27 | React

Povedzte mi rozumne, môže sa

niekto uraziť len za to, že mu poviem

Biela nie je čierna?

- očividně áno O.o :D Slepice jedna :D

13 Joss | Email | Web | 6. april 2014 at 18:46 | React

[10]: Ďakujem. :)

[11]: Ďakujem, už ťa mám pridanú. :)

[12]: Stáva sa aj horším.  :D

14 Xanya | Web | 7. april 2014 at 20:08 | React

Krásné jako vždy :) A ten konec... :3
Btw,k tomu menu-kdo se urazil? 8-O

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement